S rybárčením som začal už v ranom detstve. Zo začiatku to bola iba plavačka, ale už aj vtedy som veľa čítal aj o ostatných spôsoboch rybolovu. Zo všetkých spôsobov ma najviac zaujalo muškárenie, ale v tom období som si nevedel ani predstaviť, že by som si to niekedy aj vyskúšal, pretože táto metóda na okolitých vodách nie je vôbec v „móde”.
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: APRÍL 2017
Počet strán v magazíne: 5
Od strany: 76
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 25.09.2017.
Vôbec som sa tým nezaoberal, zostalo to vo mne iba na úrovni sna, že raz dospejem k tejto metóde, ktorá znamená vrchol rybárčenia. Podľa mňa muškárenie, a hlavne chytanie pstruhov a nebodaj lipňov na umelú mušku, znamená vrchol rybárčenia. Vždy som závidel tým rybárom, ktorí dokázali chytiť lipne na mušku. Rozhodol som sa, že v tomto smere musím aj ja niečo podniknúť. Tak teda som vykročil na zlatú cestu a vybral som sa tam, kde by som sa chcel konečne dostať. Ale nepredbiehajme.
Príroda je tu čarovná, rieka prekrásna
Keďže sa už dlhší čas venujem prívlači, bolo jednoznačné, aby som zanechajúc miestne bolene, jalce a ostrieže, postúpil trošku ďalej a hľadal nové výzvy. Prvé moje oficiálne prívlačové preteky sa konali na rieke Hornád a to na takom úseku, kde prevládajú pstruhy. Príroda je tu čarovná, rieka prekrásna. Také niečo som videl dovtedy iba na obrázkoch. Pre mňa to bolo exotické. Tieto preteky som absolvoval na svoje prekvapenie celkom dobre. Potom nasledovali ďalšie preteky, na ktorých išlo skoro vždy o chytanie pstruhov, v čom, priznám sa úprimne – som nebol vôbec doma. To sa odzrkadlilo aj na mojich výsledkoch, pretože šťastie začiatočníka ma po prvých pretekoch opustilo a nehľadiac na niekoľko väčších – menších úspechov, dosahoval som dosť slabé výsledky. Cítil som, že túto tematiku musím dať trošku bokom, kým nenazbieram dostatočné skúsenosti. Žiaľ, v okolí môjho bydliska sa nenachádzajú potoky, v ktorých by som mohol zachytať pstruhy. Najbližší taký potok sa nachádza 200 km ďaleko, tak tieto rybačky som bol nútený zúžiť na 1-2 prípady ročne. Napriek tomu ma tieto horské potoky priťahujú ako magnet. Nielen v nich žijúce ryby a pohľad na ne, ale celé prostredie, príroda, zvieratá (strach z medveďa znamená adrenalín), to všetko spolu tvorí neopísateľne krásny celok. Uspokojuje ma už aj pocit, že som na takomto krásnom mieste a keď si môžem aj zachytať, to je už čerešnička na torte. V poslednom období sa cítim viac doma na brehu takýchto riek, ako u nás doma.
Na jednodňových pstruhových túrach
V minulom roku sa nám s kamarátom Tiborom podarilo zúčastniť sa na takýchto jednodňových pstruhových túrach. Na základe dosiahnutých úspechov som sa rozhodol, že takéto dni strávené v horách v tomto roku musíme absolvovať viac. V tomto prípade mojim cieľom nebol maličký horský potôčik, ale menšia rieka za horou. Vďaka majiteľovi miestnej predajne rybárskych potrieb som sa bez problémov dostal k hosťovačke. Rád by som tam išiel cez týždeň, keď tam nie je veľa rybárov, ale na prvú túru som sa mohol vybrať iba v sobotu a nedeľu. Bolo tak, ako som predvídal, videl som tam aj viacerých kolegov zo zahraničia. Bál som sa, že sa dostaneme na ten istý úsek rieky, ale nakoniec to dopadlo inak. I napriek tomu som sa počas dňa stretol s dosť veľkým počtom rybárov, ale táto skutočnosť neovplyvnila výsledky lovu. Mojim sobotňajším cieľom bol úsek „chyť a pusť“ na jednej väčšej rieke a na druhý deň som plánoval navštíviť jednu blízku menšiu rieku, aby to bolo čím pestrejšie.
Zážitky zostali dodnes
Po zaobstaraní hosťovačky som sa vybral na už známe parkovisko. Pred niekoľkými rokmi som už mal možnosť chytať na úseku tejto rieky. Bol som tu síce len pár hodín, ale zážitky zostali dodnes. Preto som sa rozhodol, že oživujúc tieto zážitky, dnešnú rybačku začnem na tomto mieste. Tentoraz ma sprevádzala moja polovička, pretože kamarát Tibor bol zaneprázdnený. Ani som veľmi neľutoval, myslel som si, že zostane viac pre mňa. Takto, v osobe priateľky som mal prenajatú aj stabilnú fotografku. Rybačku som začal približne o pol desiatej. Už na prvé nahodenie som mal záujemcov, hoci veľmi opatrných. Tento úsek rieky je dosť navštevovaný, tak aj tunajšie ryby už videli háčiky. Z tohto dôvodu sú veľmi opatrné. Túto opatrnosť som pocítil na vlastnej koži, pretože v prvej pol hodinke som nemal nič. Ale potom sa pohli ľady a mohol som sa tešiť z krásneho 30-centimetrového potočáka. Vtedy som lovil ešte na prívlač, pretože som chcel ísť na isto, keďže na takejto vode som ešte nemal možnosť vyskúšať si svoje vedomosti z muškárenia. Nasledujúce hodiny prešli v znamení extrémnej opatrnosti zo strany rýb. Skúšal som všelijaké nástrahy, gumu, vobler, rotačku, ale dostal som sa iba k malým dotykom. Niekoľkokrát mi stuhla krv v žilách, keď som videl, ako sa otáčajú 40-50-centimetrové pstruhy na polceste, aby sa vrátili do svojich skrýš.
Predsa len na vobler zaútočil
Už bolo neskoré poobedie, keď som sa dostal na ten úsek, na ktorom zvyklo byť najviac rybárov. No, tu pomôže iba veľké šťastie, pomyslel som si. Našiel som si malý potôčik, ktorý ústil do rieky. Tu bola voda trošku kalnejšia a veľmi veľa maličkých rýb tu hľadalo potravu. V škatuľkách som pohľadal vobler, ktorý sa veľmi podobal práve na tieto rybky. Na karabínku sa dostal jeden Cormoran Hiroko Minnow SR. Ani som nebol prekvapený, keď sa mi pod nohami otáčal jeden prekrásny potočák, ale keď sa to opakovalo už po štvrtýkrát, prosil som ho, aby to viackrát nerobil. Ale on ma neposlúchol, vyšiel aj piatykrát a zastavil sa pred mojou nástrahou. Chvíľku zaváhal, veľmi opatrne, ale predsa na vobler zaútočil. Na to som zareagoval aj ja. Zdolávanie trvalo iba okamih. Podľa mňa tunajšie ryby už vedia, čo nasleduje, a tak sa ani veľmi nebránia. Ale toto neubralo z mojej radosti. Vyhrajúc bitku som pózoval s touto majestátnou rybou, ktorá súčasne bola mojím osobným rekordom (možnože je pre niekoho iného malá, ale to ma vonkoncom nezaujíma). Držal som sa svojej taktiky a z brehu som prečesával každý centimeter, kde som predpokladal hoci aj jednu rybu. Bolo to úspešné, lebo sa mi podarilo dostať pred objektív ešte 5 kusov menších potočákov. Popri tom som mohol mať zážitok z viacerých záberov a z jedného 50+ cm pstruha, ktorému sa podarilo vyslobodiť sa.
Typický nízkorozpočtový rybolov
Keďže sme mali pred sebou pár kilometrov a aby sme sa mohli ešte pred zotmením nasťahovať do kufra a na zadné sedadlá môjho komfortného wolksvagena, čoskoro som musel skončiť s dnešnou rybačkou. Myslel som si, že ešte párkrát hodím, a potom pôjdeme. Vtedy som už mal vymenenú nástrahu za Daiwa Baby Crank. Jeden dlhý hod hore prúdom, keď som zacítil obrovský záber. Ulovená rybka zrýchlila tempo, ale čoskoro sa vzdala. Poslednou rybou tohto dňa bol prekrásny 40-centimetrový pstrúžik potočný. Vedel som, že len teraz začínajú brať, ale nechcel som byť lakomý a uspokojil som sa s tým, čo som dosiahol. O ubytovaní len toľko: keď vlastníte Wolksvagen Golf IV, tak nemusíte míňať na hotel. Všetko, čo máte, premiestnite na predné sedadlá, zadné sedadlá sklopte, na spodok kufra dajte nejakú hrubšiu deku, chyťte dva vankúše, dve deky a hotovo. Je to typický nízkorozpočtový rybolov, keď sa z ušetrených peňazí môžete vybrať ešte dvakrát na ryby. A prečo som si nevybral prenocovanie v stane? Snáď preto, lebo z desiatich medveďov by to deviati odporučili.
Bolo to dobré ponaučenie
Na druhý deň, už o šiestej ráno, som bol pri rieke, ktorá bola čistejšia aj od najčistejšej. Aj to mám rád na týchto vodách. Prešiel som viaceré úseky, ktoré som už poznal z pretekov, ale teraz som si konečne mohol zachytať tam, kde sa mi zachcelo. Nesúril ma čas, nemal som na sebe záťaž, mohol som si vyskúšať veľa vecí, mohol som lúštiť tajomstvá pstruhov aj rieky. Aj v tomto prípade som začal prívlačou, ale posledné dve hodiny som venoval muškáreniu. Podarilo sa mi uloviť asi 25 pstruhov, ktoré mali priemernú veľkosť 20-40 cm, rovnako potočných, ako aj dúhových. Mal som možnosť sledovať, ako zareagujú dúhaky na zmenu nástrahy. Celý deň som používal iba klesajúci 2-centimetrový vobler a nymfu. Na jednom mieste som našiel húf pstruhov dúhových, čo pravdepodobne utiekli z miestnej chovnej stanice, ktorá je prepojená s riekou. Aj sa mi podarilo jedného krajšieho vylákať voblerom, ale potom boli už len zábery, nakoniec stratili záujem. Myslel som si, že si vyskúšam aj gumenú nástrahu, pretože vyľakané ryby dobre reagujú na také, ktoré majú prirodzenú farbu. O tom som sa chcel presvedčiť na vlastné oči. Na prvý hod rybky hneď ožili, aj sa mi podarilo vyloviť jednu krajšiu. Na nasledujúce tri nahodenia prišli ešte tri a to z tej časti, kde už o vobler nemali záujem. Potom aj gumená nástraha stratila svoje čaro. Bolo to dobré ponaučenie, ktoré som zúročil aj pri ostatných rybačkách. Teda zmena nástrahy môže priniesť drastické zmeny.
Pokračovanie nabudúce.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
