Je začiatok nového roka a ja som po prečítaní knihy spod vianočného stromčeka „O rybách a iných vášňach“ od Laca Hannikera dostal chuť tiež niečo napísať. Už nejakú dobu skoro každý rok väčšinou na úvod sezóny absolvujeme spolu s Tulom výpravu na miesta, na ktorých sme už dlho alebo vôbec ešte nelovili.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: APRÍL 2017
Počet strán v magazíne: 5
Od strany: 36
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 25.09.2017.
Tento rok sme sa rozhodli pre maďarské more Balaton. Bolo to pre nás oboch po prvýkrát a pre mňa vôbec prvá ako nového člena Mikovej družiny. Pri rozhovoroch o kŕmení sme sa po chvíľke zhodli, že nebudeme absolútne špekulovať a zoberieme iba osvedčenú Fanaticu – Losos Ráček Asa a to 24 mm v soli. Pri tomto type vody sa nám to zdalo ako najlepšia voľba. Neskôr sa ukázalo, že toto rozhodnutie bolo viac ako správne. Takmer bez žiadnych informácií sme sa rozhodli využiť preteky IBCC. Chceli sme začať s lovom hneď po jeho skončení a najlepšie na jednom z najúspešnejších miest pretekov. Mali sme to skvele premyslené a nerobili sme si žiadne starosti.
Krásne pocity striedala panika
Dohodli sme sa s Honzom Hubkom, že nám zistí nejaké informácie ohľadom rezervácie miest a kúpe povoleniek. Prišli sme o deň skôr a to v piatok poobede. Chceli sme trošku nasať z atmosféry týchto skutočne veľkých a prestížnych pretekov. Tešili sme sa o to viac, že chlapci z našich krajín bojovali o tie najvyššie priečky. Po chvíľke hľadania sme dorazili na miesto chalanov z teamu Tropic Liberec – Starbaits. Z chalanov bolo cítiť mierne napätie, v tej dobe strácali iba pár kíl na cenné víťazstvo v sektore. Myslím, že sme im okrem mäsa na gril a českého piva priniesli aj trochu šťastia. V noci práve Ivan Fabian, ktorému sme to v tej chvíli všetci priali asi najviac, vytiahol nádhernú, asi 16-kilovú rybu. Po zhruba polhodinovom zdolávaní, keď Honza dýchal výlučne dym z cigariet, si chalani zabezpečili víťazstvo v sektore a zopakovali svoj krásny výsledok z minulého roka. V sobotné ráno sa mal v pokoji začať ten náš lov, kvôli ktorému sme prišli. Žiaľ, krásne pocity začala striedať panika, keďže sme sa dozvedeli, že z miest, na ktorých sa preteky odohrávali, sa od nedele chytať nesmie, čo sme, samozrejme, netušili. Nejdem teraz rozpisovať, ako sme od skorého rána do takmer deviatej večer hľadali miesto, pretože by to bolo na minimálne jeden ďalší článok a úprimne vám poviem, poriadne napínavý. Nakoniec sme skončili na úplne inom, asi 150 km vzdialenom mieste, ktoré nám dohodli chlapci z víťazného tímu Sportcarp. Ešpi, Dan, ešte raz, ďakujeme.
Naša prvá „balatonská ryba“
Po poriadne stresujúcom dni a vybaľovaní všetkých vecí sme sa predsa len rozhodli ešte vyviezť. Tulo prvý, ja hneď po ňom. Ako za odmenu sme od sv. Petra nedostali až do skorého rána žiaden záber. Pripravil si pre nás pondelok, ktorý by sme bez oddychu asi ani nemohli absolvovať. Keďže sme to vyvážali až okolo polnoci, Tulo zľahka neodhadol vzdialenosť jedného prúta. Na jednej z jeho novej Daiwe zostali presne štyri ovinutia. Samozrejme, prvý záber prišiel práve tam. Bol som pri ňom prvý. Swinger zľahka popadol a potom sa prilepil o prút. Kým som ho chytil, zo štyroch ovinutí nezostal ani jeden. Tulo pomaly vstával a len tak potichu, akoby sa nič nedialo povedal: „Povoľ mu!“. Vtom zbadal ako ľavou rukou držím pri prázdnej cievke vlasec. Pribehol, vytrhol mi ho z ruky a oprel sa do toho tak, že som musel zavrieť oči. Potom ako som si bol na sto percent istý, že to nevydrží buď vlasec alebo prút, sa mu ho podarilo otočiť, sadnúť do člna a doniesť našu prvú „balatonskú rybu“. Bol to výstavný šupináč niečo cez 14 kíl. Uvarili sme si rannú kávu a obliekli si nepremokavé veci, lebo začalo popŕchať. Tulo dostal záber na druhý prút. Bola to menšia, asi 10-kilová ryba. Mali sme radosť, že po tom všetkom čo sme absolvovali, sa to rozbieha celkom fajn. Krátko potom to píplo mne. Takmer hneď po sebe som z pravej strany vytiahol dva rovnaké, odhadom 5-kilové kapríky. Po týchto dvoch záberoch som sa rozhodol na rovnaké miesto to už nepoložiť. Posunul som to asi o sto metrov ďalej, bližšie k ľavému prútu, na ktorom záber ešte nebol. Medzitým pridal Tulo ďalšiu „desinku“. Ryby brali perfektne a boli sme z toho nadšení, no už menej z počasia. Na večer hlásili k dažďu aj silnejší vietor, čo takmer s určitosťou znamená zákaz použitia člna. Rozhodol som sa, že ešte preveziem ľavý prút, ktorý od polnoci mlčal. Takmer ihneď po prevezení, v podstate na to isté miesto, som dostal záber. Bolo už však vidieť, že po dvoch junioroch mám na palici niečo krajšie. V jemnom dáždiku a ešte pokojnej hladine som úspešne podobral našu prvú balatonskú 15-tku. Bol to mohutný šupík v skvelej kondícii.
So smrťou v očiach som letel na breh
Od tohto momentu som mal do zotmenia ešte dva zábery a ani raz to nebola ryba pod 15 kíl. Najväčšia bola nádherná bezchybná ikernačka, s ktorou som už v pomerne silnom vetre zažil krásny súboj. Vietor naberal na intenzite a my sme nechápali, že aplikácia Tavihar, ktorú si musí každý loviaci stiahnuť do mobilu, ukazuje len druhý stupeň, čo znamená, že na vodu je stále vstup povolený. Akurát sme sa o tom pri pivku bavili, keď som dostal záber. Skočil som do člna a išiel za rybou. Ďalej od brehu som si uvedomil, že je totálna tma. Nevidel som ani na krok. Do toho vlny, dážď a vietor. V tej chvíli som si viac ako zdolanie kapra prial šťastný a rýchly návrat. Skutočne som sa bál, žiadne zdĺhavé zdolávanie neprichádzalo do úvahy. V tej chvíli mi bolo úplne jedno, čo je to za rybu. Zatiahol som cievku a doslova som vysurfoval širokú ikernačku tesne pred neresom. Ešte som našiel v sebe toľko odvahy, že som to na mieste opäť všetko, tak ako bolo, položil a letel so smrťou v očiach na breh. Na brehu sme ju prevážili, ďalšia ryba bezpečne cez pätnásť. Tulo vytiahol rum a nalial po panáku. Prvý som si dal, aby sa mi prestali trepať kolená, myslím, že tentoraz nie z krásnej ryby, ale zo strachu z boja o holý život. Druhý sme si dali na štandardnú dezinfekciu, ale ako sa dozviete ďalej, ten druhý sa minul účinku. Ledva som stihol dopiť, vtom ďalšia jazda na druhý prút. Začal som sa automaticky obliekať do prsačiek, vtedy sa Tulo na mňa pozrel a úplne vážne až prísno mi povedal: „Starký, to dáš v klidu ze břehu, nemá význam riskovať!“ Vlny boli už skutočne veľké a voda nám špliechala až na bivaky. Pozrel som sa na neho a bez slova som začal kapra pumpovať z brehu. V tej chvíli som si uvedomil, že má úplnú pravdu a ja som bol rád, že mám pri sebe človeka, ktorý je v takýchto okamihoch ďaleko rozumnejší ako ja. Mal som šťastie, že mi pri zdolávaní asi zo 400 metrov pomáhal vietor a vlny, ktoré šľahali oproti nám.
V noci sa začalo to pravé balatonské peklo
Bolo jasné, že kapra z brehu nedokážeme podobrať. Hrozilo totiž, že sa poraní o kolmý betónový breh, na ktorý narážali čoraz väčšie a väčšie vlny. Tulo sa teda obliekol do prsačiek a dlhého pršiplášťa, aby mohol zliezť dolu a kapra bezpečne podobrať. Voda ním lomcovala hore dolu pričom jednou rukou sa držal betónového brehu. Z múra mu špliechala rovno na hlavu a tak isto na mňa keďže som musel stáť na okraji, aby som vedel naviesť rybu rovno do podberáka. Stále sme ju nevideli a ani netušili jej veľkosť. Vtom sa rovno pred nami vynoril krásny mohutný lysák. Podarilo sa nám ho okamžite podobrať. Položil som prút a so smiechom som ťahal z vody kapra zloženého v podberáku a totálne mokrého Tula, ktorému cez otvor na hlave natiekla voda až do prsačiek. Bola to ďalšia ryba cez pätnásť a ja som ten deň ukončil piatou rybou, ktorá presahovala pätnásťkilovú hranicu. Ani sme si nevšimli, že počas zdolávania začali majáky blikať najvyššou možnou frekvenciou a Tavihar potvrdil zákaz vstupu na vodu. Na každom prúte bol v priebehu chvíľky záber. Nám sa z brehu podarilo zdolať ďalšie, i keď menšie ryby. V noci sa začalo to pravé balatonské peklo. V totálnej tme sa striedali extrémne nárazy vetra so silným dažďom. Po polnoci nám zalialo 90 % celého lovného miesta, samozrejme, vrátane bivakov. Nehovoriac o tom, že sme museli vytiahnuť čln, čo nás stálo ďalší rad suchého oblečenia.
Vedel som, že niečo nie je v poriadku
Zobudili sme sa do pomerne slnečného, no veterného počasia. Na vodu sa stále nesmelo. Veci z vytopených bivakov sme poprenášali do malej murovanej bunky, ktorú sme mali asi dvadsať metrov od nich. Dali sme si tam teplú sprchu a obaja si umyli zuby. Bolo mi divné, že Tulo si ich umýva vonku pri východe, ale nenapadlo ma sa ho opýtať prečo. Vo vnútri bolo totiž malé umývadielko s vodou, nad ktorým bolo vyblednutým písmom napísané niečo po maďarsky a za tým tri výkričníky. Zuby som si pekne vypláchol vodou z vodovodu a išiel sa v pokoji a dobrej nálade naraňajkovať. Keďže stále fúkal silný vietor bez vyhliadky na zrušenie zákazu vyvážať, nikde sme sa neponáhľali. Káva striedala pivko, potom obed a takto až do poobedia. Voda sa začala upokojovať a my už s nachystanými prútmi sme čakali na signál konca zákazu vstupu na vodu. Asi okolo šiestej sa zákaz končil. Tulo vyrazil. Chvíľku po tom sa pri mne pristavili dvaja rovnako oblečení páni, ktorí sa preukázali ako rybárska stráž a vypýtali si povolenia na rybolov i doklady totožnosti. Stále pozerali do zariadenia, ktoré mali v rukách. Vedel som, že niečo nie je v poriadku, žiaľ, po anglicky nevedeli a ja po maďarsky len pár fráz, ktoré som sa naučil v detskom tábore niekde na juhu Slovenska, z ktorých ani jedna nemala slušný obsah. Vytočil som teda svoju úžasnú ženu, ktorá maďarčinu dokonale ovláda. Tá im s mojim trojmesačným, plačúcim synom vysvetľovala, že som jej manžel s kamarátom, ktorým cez internet registrovala povolenia na balatonskom portáli. Oni jej však oznámili, že to nezvládla tak ako mala. Boli veľmi milí a povedali, že zavolajú veliteľa rybárskej stráže celého Balatonu, ktorý hovorí anglicky.
Hnačka ako Brno!
Medzitým sa Tulo vrátil z vyvážky. Po 15. minútach prišiel vysoký prísny pán, ktorý sa nám plynulou angličtinou predstavil a úplne vážne opýtal, či sme zlodeji ich krásnych rýb. Vtom mu kolegovia oznámili, že volali s manželkou, ktorá poplietla registráciu polohy nášho lovného miesta. Balatonský šéfik trošku povolil, opýtal sa nás, čo sme vlastne zač. Stáli sme tam ako malí školáci pred riaditeľom a vysvetľovali, že sme športoví rybári z Československa a v žiadnom prípade nie nejakí zlodeji kaprov. Poukazovali sme mu fotky včerajších úlovkov a tiež staršie ryby z minulosti. Vysvetlil nám, že musia byť ostražití, lebo ryby sa z Balatonu neustále odnášajú, ale vďaka dôslednej kontrole a systému registrácie podstatne menej. Príjemne sme si pol hodinku pokecali. S úsmevom sa s nami rozlúčili a popriali šťastný lov. Trošku nás mrzelo, že takýmto spôsobom nie je postarané aj o naše revíry. Tulo išiel vyviezť druhý prút a ja som sa ponáhľal na záchod, hovoril som mu, že z tej návštevy slušne povedané pustím do gatí. Veľmi skoro som sa uistil, že to z tej návštevy nebolo, keďže som sa na vodu odvážil až po polnoci. Tentoraz nie kvôli vlnám ale kvôli hnačke. Zachránili ma Tulove Endiarony. Po dôkladnej analýze sme zistili, že rozmazaný nápis nad umývadlom bude niečo ako „POZOR NA VODU Z VODOVODU, HROZÍ HNAČKA AKO BRNO!!!“. I keď sa frekvencia mojich návštev toalety podstatne znižovala, prenasledovalo ma to až do konca výpravy. Poslednýkrát skoro ráno v nedeľu, v deň nášho odchodu. Boli sme zbalení už zo sobotného večera a vo vode som mal posledný prút. Spal som v búdke a okolo siedmej ráno ma zobudila jazda.
Našťastie som to stihol
Z toho, čo nasledovalo, by Charlie Chaplin natočil svoju najúspešnejšiu nemú grotesku. Vybehol som iba v spodkoch. Vonku pršalo, tak som len vypol hlásič, otvoril cievku, pekne som sa otočil a bežal obliecť. Natiahol som prsačky a behom som sa opäť vrátil k prútu. Ryba si vlasec stále zľahka brala. V tej chvíli som ho tam mal odhadom do 50 m. Už som nasadal do člna, keď som si uvedomil, že je to tu zas. Nerobím si žarty. Opäť som položil prút na stojan, bežal sa vyzliecť a rýchlo na wecko… V modlitbe, nech mi prút ryba nestiahne do vody, som všetko rýchlo úspešne absolvoval. Našťastie som to stihol. Tesne predtým, ako mi vlasec došiel, som nastúpil do člna a vyrazil. Po ceste som si hovoril, že po tom všetkom by to mohla byť konečne ryba cez dvadsať. Nebola, ale bola to rozhodne najkrajšia zdolávačka z celej výpravy. Užíval som si pokojnú hladinu, vnímal to ranné ticho a všade dookola majestátny, nikde nekončiaci Balaton. Tulo toto všetko spokojne prespal. V sobotné poobedie zdolal, myslím, že našu najkrajšiu rybu výpravy, ohromného zlatého šupináča so stavbou tela pripomínajúcou bulharského vzpierača. Zobudil sa až pri mojom návrate. Pri fotení som mu vyrozprával môj ranný príbeh, na ktorom sme sa smiali ako malé deti až do nášho odchodu. Bol to skvelý týždeň s dobrým priateľom, s kopou zážitkov, krásnymi rybami na vode plnej tajomstiev a ohromnej, rešpekt vzbudzujúcej sile a my sme boli radi, že bol k nám Balaton takýto štedrý.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
