Francúzsko
Kraj Lozére sa nachádza v juhozápadnej časti Francúzska. Je to oblasť strmých skalných stien a zrázov, úchvatných výhľadov, hlbokých kaňonov, priezračných potokov a riek. Na ich brehoch sú pohľadnicovo krásne dedinky a mestečká s typickou kamennou architektúrou.
info
Kategória: Muškárenie
Vyšiel v čísle: APRÍL 2017
Počet strán v magazíne: 5
Od strany: 82
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 25.09.2017.
Kopce prederavené množstvom jaskýň, oblúky masívnych starých mostov a supy krúžiace vysoko na oblohe dodávajú tomuto kraju zvláštne tajomné čaro. Francúzsko – krajinu dobrého vína a syrov som si však takto nepredstavoval.
Rieka Tarn
Skôr mi to pripomínalo Slovenský raj, ale oveľa, oveľa väčší. Veď 53 km dlhý kaňon rieky Tarn so svojou hĺbkou 400 až 600 m je druhým najväčším v Európe! (Najhlbší kaňon v Európe – rieka Tara v Čiernej Hore, pohorie Montenegro. Hĺbka až 1 300 m!) Skutočne, aj toto je raj pre turistov, horolezcov, kajakárov, ale najmä rybárov. Rieka Tarn je známa predovšetkým veľkými pstruhmi potočnými. Najväčšie trofejné kusy tu dorastajú aj nad 70 cm! Okrem toho je tu množstvo jalcov, mrien a ďalších druhov rýb. Nižšie po prúde sa nachádza mesto Albi. Známe je hlavne u lovcov sumcov a to zaujímavým a možno svetovo výnimočným javom. V priezračnej vode je tu možné pozorovať sumce, tak okolo metra a pol dĺžky, priamo pri love. No nie obyčajnom. Sumce tu lovia nepozorné holuby, kúpajúce sa na štrkových plážach rieky. Ale ešte niečím je Tarn známy. Svojou druhou, tienistou stránkou. Sú tu pomerne časté, mimoriadne veľké, rýchle a nebezpečné povodne. V minulosti tu nečakané veľké vody dokázali len v priebehu pár hodín, doslova zmiesť zo zemského povrchu aj niekoľko dedín či mestečiek.
Namiesto rybačky Roquefort
Po našom príjazde sa stalo presne to, čoho som sa najviac obával. Po vytrvalých dažďoch hladina Tarnu stúpla o viac ako meter. Pre miestnych nič nezvyčajné, pre nás katastrofa. Voda kalná, rieka ťažko prístupná, nechytateľná. A navyše, ďalej stále pršalo. Rozhodli sme sa pre náhradný program. Ešteže je tu množstvo zaujímavostí, ktoré stoja za návštevu. Jednou z nich sú jaskyne, kde sa vyrába svetoznámy syr Roquefort. Je to ovčí nepasterizovaný syr s modrou plesňou vo vnútri, typický svojou ostrou chuťou. Podobný je u nás bežnému syru Niva, ktorý sa však vyrába z kravského mlieka. Roquefort sa vyrába len z ovčieho mlieka v oblasti vápencového pohoria Combalou. Typický vzhľad získava pomocou plesne Penicillium roqueforti, ktorá sa do syra dostáva vpichmi a následne sa syr necháva zrieť šesť až osem mesiacov. Chutí skutočne znamenite.
Muškárka pri zdolávaní opisuje neuveriteľné krivky, napriek tomu sa mi veľké pstruhy unikajúce dolu prúdom, nepodarilo zastaviť.
Konečne pri vode
Ako rýchlo voda stúpla, tak rýchlo začala aj klesať. Možno už na ďalší deň bude rieka chytateľná, tešil som sa v duchu. Spolu s francúzskymi priateľmi sme si ju išli obzrieť. Hľadali sme dobre prístupné miesta, kde sa dá muškáriť, hlboké jamy so stanovišťami, možno tých najväčších pstruhov. Veľmi rýchlo som zistil, že jedinečných miest je tu neuveriteľne veľa… Množstvo kaskád, zákrut, silných prúdov i pomalých temných tôní. Prakticky na každom mieste, kde sme sa pristavili, sa mohol skrývať trofejný pstruh.
Veľká voda
Celú noc opäť vytrvalo lialo. Voda tentoraz vystúpila ešte vyššie ako naposledy. A tak namiesto vytúženej rybačky, sme zvolili náhradný program – Millauský viadukt. V čase výstavby v roku 2004, a možno až doteraz, je najvyšším mostom na svete. Jeho najvyšší pilier má výšku až 343 m, čo je o 43 m viac ako výška Eiffelovej veže! Zároveň je považovaný za jeden z najkrajších mostov na svete. Samozrejme, že vedie ponad údolie rieky Tarn. Skutočne prekrásny, monumentálny, ale mňa oveľa viac lákali pstruhy. A na tie už nezostávalo veľa času. Je teda rozhodnuté, keby voda stúpla, hoci aj o tri metre, chytať pôjdem. To som však ani zďaleka netušil, ako som blízko pravdy.
Opäť veľká voda
Ráno pri rieke bolo celkom beznádejné. Parkovisko, kde sme včera poobede v pohode parkovali, bolo meter pod vodou. Po hladine sa plavili veľké drevá, kmene stromov, do kaňonu sa prakticky nedalo dostať. V noci sa totiž k silnému dažďu pripojila ešte aj veterná smršť! Voda síce nestúpla o tri metre, ale bola obrovská. Slovo som však už nemohol vziať. Naväzujem ťažké nymfy a idem chytať. Muškárenie v prudkej kalnej riave vyvolávalo nie úsmev, či pobavenie, skôr údiv na tvárach mojich priateľov, rovnako aj okoloidúcich. Buď nechápali podivnú slovenskú „náturu“, alebo azda až natoľko verili mojim schopnostiam, že sa dá aj v takejto vode niečo uloviť?
Nečakaný „záber“
Prešla pol hodina zúfalej rybačky až prichádza prvý záber. Obrovský kmeň stromu valiaci sa tesne pod hladinou unikol mojej pozornosti a po niekoľkých sekundách mi trhá celú zostavu. Keď znova naväzujem mušky, priatelia len krútia hlavou. Pravdu povediac, už aj ja prestávam veriť na zázraky, ale nakoniec ešte predsa dostávam nápad. Pri našej obhliadke rieky som si všimol zaujímavý úkaz. Niektoré prítoky neboli až také zakalené ako hlavný tok. Rozhodol som sa teda pre poslednú možnosť. Loviť na sútoku s niektorým z množstva tunajších potokov.
Prvé ryby
Skutočne, prítok bol o poznanie čistejší. S novou nádejou hádžem muchy tak dva tri metre pred seba. Breh sa tu prudko zvažuje a v hlbokej vode nedokážu klesnúť ku dnu. Dávam teda väčšiu záťažovku. Stále nič. Mením nymfy, no záber aj tak neprichádza. Naopak, nádej postupne mizne. Z vysokého brehu ma sledujú priatelia, ktorí sa takmer ani neodvážia k rozvodnenej rieke viac priblížiť, nieto ešte nahodiť a pokúšať sa o úlovok. Idú radšej do neďalekej reštaurácie na obed. Zostávam sám. Začínam mať z toho aj ja nepríjemný pocit. Akoby ma z okolitých skál ešte niekto sledoval. Z hmly sa vynárajú obrysy kamenných tvárí. Nie, viac sa neotáčam, opäť sa radšej sústreďujem na lov. Po všetkých napodobeninách lariev potočníkov, podeniek, ale aj krivákoch všetkých možných odtieňov, mi zrak padne na veľkého, doslova podivného červa. Teda, len napodobeninu červa. Rýchlo ho naväzujem a posielam do prúdu. Po chvíli pocítim jemné potiahnutie šnúry, zásek sedí, a tak mám svojho prvého francúzskeho potočáka! Má síce len okolo dvadsaťpäť centimetrov, ale za týchto podmienok ma potešil oveľa viac, ako trofejný kus. Ďalší hod znamená ďalšieho pstruha podobnej veľkosti. Konečne som prišiel na tú správnu nástrahu!
Prvý francúzsky pstruh z veľkej vody.
Pstruhy dôverčivo brali napodobeninu červíka.
Dobrá nástraha – polovica úspechu, alebo aj celý?
Malo ma to napadnúť oveľa skôr. Vytrvalý dážď, veľká voda a podomleté brehy znamenajú množstvo spláchnutých červov v potokoch a riekach. Až teraz sa to skutočne rozbehlo. Ťahám ešte jedného pstruha, keď prichádza celkom nevýrazný záber. Po záseku sa nedá s rybou ani pohnúť. Chvíľami mám pochybnosti, či to nie je opäť kus nejakého ťažkého dreva pri dne. Toto však ťahá proti prúdu, silno a vytrvalo. A prakticky, neúnavne. Ubehlo už viac ako desať minút zdolávania a rybu som doteraz nevidel. Žiadne rýchle výpady, len tvrdé údery do prúta a neprestávajúci ťah. Tajne dúfam, že by to mohol byť kapitálny pstruh, ale je len jediná ryba, ktorá to dokáže. A tou je veľká mrena. Konečne vidím tmavý tieň pod hladinou, široký svalnatý chrbát. Nemýlil som sa, krásna mrena. Šesťdesiat sedem centimetrov dlhá, zdolaná na jemnú muškárku. To je predsa krásny úlovok! Ale pstruh by ma predsa potešil o niečo viac.
Namiesto veľkých pstruhov, krásne mreny...
Obrovský pstruh
Prichádzajú priatelia, robíme pár fotiek a mrenu púšťam na slobodu. Po chvíli ťahám ďalšiu. Potom menšieho jalčeka, pstruha a znova mrenu. Po tretej mrene podávam udicu mladému Francúzovi a učím ho zdolávať ťažké ryby, všetko medzi 60 až 70 cm. Tak toto som určite nečakal. Ryby sú natiahnuté pri malom prítoku, kde sa prúd vody spomaľuje a prináša im množstvo potravy. Pstruhy, ale aj mreny a ostatné ryby sú neuveriteľne zaguľatené, doslova prepchaté potravou. Prechytávam celú „zátočinu“ až po okraj silného kalného prúdu na hlavnom toku. Rázny záber a takmer okamžite metrový výskok krásneho pstruha! Tak presne na toto som čakal! Avšak ani kvalitná dvadsiatka nadväzec nemohol vydržať nekompromisný ťah veľkej ryby do hlavného toku rieky. V priebehu pár sekúnd mi vytiahol takmer celú šnúru a navždy sa stratil v kalnej vode… Ticho sledujem rozvodnenú rieku, pomaly sťahujem šnúru. Obrovský potočák, alebo losos? Aj tie tu vraj môžu zablúdiť. Ďalšieho červa už v škatuľke nemám.
Prehry a víťazstvá
Vyberám aspoň malého červeného pakomára, ktorý asi najviac pripomína červíka. Po chvíli sa opakuje takmer rovnaký scenár. Záber, výskok a ryba uniká do kalnej rieky. Je podstatne menší ako ten predchádzajúci, odhadom okolo 55 cm. V silnom zakalenom prúde hlavného toku sa snažím tlmiť jeho výpady a rýchle úniky. Zdá sa, že by sa mi ho predsa len mohlo podariť otočiť a zdolať. Vtom ťah ustáva… Tentoraz to nevydržal háčik, ktorý sa mierne vyhol a ryba získala slobodu, trochu predčasne. Viac záberov už nemám. A pobyt vo Francúzsku sa zajtra končí. Mám zmiešané pocity. Sklamanie sa mieša s radosťou. Veď aj prehry sú súčasťou života, utešujem sa. Ale toto vlastne ani prehra nebola. Spoznal som nových zaujímavých ľudí, priateľov, miestne tradície, jedinečnú prírodu, krásne rieky, vôňu a chuť pravého Roquefortu. A v takmer beznádejnej situácii sa mi nakoniec predsa podarilo uloviť aj krásne ryby. Áno, zostal mi aj dôvod, vrátiť sa…
Aj na pakomára ryby brali, ale nakoniec háčik ohol veľký pstruh.
Najúspešnejšia muška vlastne ani muškou nebola, bol to červík.
Z hmly sa vynárajú obrysy kamenných tvárí. Akoby mlčky hľadeli do údolia...
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
