Keď sa naša partia začala dohadovať o tom, či opäť vyrazíme do Mongolska pokúsiť sa uloviť bájneho tajmena, tak asi najdôležitejšia otázka bola, či necestovať trochu skôr ako rok predtým, aby nás nechytili mrazy cez deň okolo mínus -10 až -15 pod nulou. Vtedy aj takým fanatikom ako my, mrznú nielen prsty a očká na udiciach ale aj brzdy navijakov.
info
Kategória: Muškárenie
Vyšiel v čísle: APRÍL 2018
Počet strán v magazíne: 5
Od strany: 24
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 30.09.2018.
Pohľad na zamŕzajúcu rieku, kryhy na vode a neutíchajúci vietor vanúci z Ruska vás prinúti chytať len pár hodín okolo obeda. A to chceme loviť viac a hlavne splaviť sa niekde ďalej po rieke na nové miesta kam sa dostane za rok len pár turistov. Voľba padla opäť na tábor Chanagaj na rieke Malý Jenisej /Šiškid/ v Národnom parku Tengis‑Šiškid v pohorí Sajan, servisovaný českou firmou Ingol špecialistom na Mongolsko. Vedeli sme, že ak sa chceme dostať čo najďalej po rieke, potrebujeme istotu znalostí a pomoc domácich sprievodcov, základný tábor s elektrikou, teplou vodou a výbornou kuchyňou. Už len to počasie… Druhá polovica septembra by nás nemala sklamať.
Vyrážame smer Tengis, základný tábor
Kto sa raz rozhodne vycestovať a zažiť rybárske dobrodružstvo v Mongolsku, tak určite bude spomínať aj na cestu z domu do základného tábora. V našom prípade ráno pred treťou autom smer zo Žiliny do Jablunkova Návsi, prestup na vlak Pendolino do Prahy, potom zo všetkou bagážou autobusom na letisko V. Havla Praha. Let do Moskvy trvá asi 2,5 hodiny, čosi máme na prestup a ďalej 6-hodinový let do Ulán Bataru, kde prilietame skoro ráno miestneho času, nasledujúci deň.
Keďže je po polovici septembra, tak kvôli vrtkavému počasiu miestne linky nelietajú pravidelne a po pár hodinách čakania a odložených letoch, volíme istotu – autobus. Rýchla káva, čosi zajesť a zopár vodiek pred cestou, aby sa lepšie spalo. Ďalšie ráno. Zobúdzame sa asi po 13 hodinách jazdy autobusom v meste Moron /až sem sme mali priletieť/. Krátka prestávka na skorú rannú polievku a prestupujeme do landcruiserov smer Tengis, základný tábor. Týchto 12 hodín v autách po necestách a cez hory ubieha akosi rýchlejšie. Asi sa už tešíme, že už len o pár hodín budeme na mieste. Celá naša skupina 13 fanatikov sa v tábore Tengis /tu končia všetky cesty ako tak zjazdné autami/ rozdeľuje a my siedmi nasledujúce ráno pokračujeme dolu riekou na dvoch raftoch k nášmu cieľu – kempu Chanagaj.
A všetko je po starom
Konečne sa počas splavovania dostávame aj k lovu. Zastavujeme na tých najlepších miestach /aspoň podľa nás/ a všetko je po starom. Opäť je to tak, ako sme si predstavovali. Skutočne bez preháňania všade samý lipeň a tu čísla nerozhodujú. Každý nádherný kus lipňa cez 40 cm má určite okolo kila a ich bojovnosť je priamo úmerná s veľkosťou a majestátnosťou ich plutiev. Nasledujú zábery neuveriteľného bojovníka lenoka, ktoré majú určite viac ako 65 cm.
Ďalšou zastávkou raftom bude tzv. Biela skala, ktorá je domovom nie jedného trofejného tajmena. Jančimu sa darí a na muškárku, suchú myšku z hladiny vyťahuje prvého krásneho tajmena. Takto sme si to nejako celý rok predstavovali. Pred večerom sme konečne v cieli. Základný tábor je umiestnený na prekrásnom mieste, dve, tri či štyri jamy sú hneď v blízkosti pár krokov. Z okna chaty sa opäť pozerám na fleky, ktoré nám už v minulosti ukázali veľa pekných rýb. No tentoraz máme aj ďalšie plány a to pozrieť sa aspoň na pár dní na zruby možno 10 či 20 km raftom dolu vodou a potom koňmi späť. Rozdeľujeme sa na dve partie do dvoch raftov a púšťame Slava, Milana a Števa napred a dohadujeme sa, že o dva dni ich doženieme a niekde o 5 dní sa stretneme.
Druhý deň lovu
Zostávame spolu partia v rafte, tak ako sme zvyknutí, vzadu kormidlo Libor, v strede Štefan, Janči a ja vpredu háčik. Bolo rozhodnuté, že sa splavíme niekde dolu po tzv. Bacúchovu skalu a prelovíme aj jednu či dve jamy pod ňou a večer späť pešo 2 hodiny na základný tábor. Celý deň to bolo akési nijaké, ak teda nepočítam lipne a kde tu občas lenoka, ale hlavátky asi nešli. Až k večeru sa to začalo a z pekného miesta pod prúdom, tam kde sme všetci predtým hádzali a dovtedy nič, som dostal na gumu krásny záber tajmena, konečne asi 108 cm. Rýchlo sa presúvame k raftu a preplavujeme sa na druhú stranu v tom najlepšom čase. Ukázalo sa, že akurát včas, lebo hneď prichádzajú zábery a postupne Libor a aj Štefan zdolávajú tajmeny okolo 120 cm. Po krátkom fotení a okamžitom púšťaní mi to ešte nedá a tzv. „ešte raz si hodím“…
Hneď po nahodení gumy a oživení pri dne dostávam ukážkový záber, ranu a na to zasekávam a pomaly zdolávam ďalšieho tajmena cez 120 cm. Viem, že sa to môže zdať neuveriteľné, ale skutočne celý náš výlet sa končil 5 tzv. dabletami /double catch/ a jednou tripletou /tri tajmeny naraz zdolávané tromi rybármi/. Ale nepredbiehajme sled udalostí.
V tábore nás čakajú s teplou večerou. Tá fakt padne vhod
Po celom dni už len 2 hodinky pešo a sme späť v základnom tábore, kde nás čakajú s teplou večerou. Tá fakt padne vhod. Potrebujeme sa zotaviť, aby sme zvládli nasledujúcich 4 až 5 dní, v zrube niekde dolu vodou bez elektriky, servisu, kuchyne a teplej vody. Keď poviem zrub, tak aby ste si nepredstavovali zrubovú chatu ale o malú, doslova zhlobenú asi pôvodom poľovnícku stavbu, len na prespatie. Ani sa v nej nepostavíte, no čím menšia, tým rýchlejšie vykúrená a teplá… A to je hlavné, teplo musí byť!
Na ďalší deň sa plavíme k zrubu. Rybačka cez deň nič väčšie nepriniesla. Počasie sa začína meniť, vietor, dážď a nakoniec prudké sneženie, ktoré na nás zamŕza. Doteraz vidím ten Števov pohľad, celý zamrznutý a trasúci sa, si zapaľuje cigaretu a pýta sa ma, či som si istý, kde ten zrub je a či tam budeme vedieť s raftom zastaviť. Liborova domáca slivovica nám dodáva odvahu na ten posledný kúsok od tzv. elektrárne k zrubu. Jasné, že ho nachádzame, no po nakuknutí dnu zisťujeme, že tam nie je piecka. Na hromade popola sú len veľké okruhliače, „asi na nahriatie“, hovorím. Zakladáme oheň a nielen Števko dúfa, že sme sa s Mongolmi dobre dohodli. Samozrejme, so sebou v rafte nič nemáme a spacáky a ostatné veci sme si nechali doniesť koňmi. Len aby prišli a nenechali nás tu cez noc. Dodávame si odvahu a spomíname na rok predtým, keď domáci mongolskí sprievodcovia, Šarko a družina, odmietli s nami spať v zrube pri piecke /pochopiteľne, my v spacákoch/ a zostali vonku pri mínus 15 len tak opretí o strom a zabalení v kabátoch, síce pri ohni, ale aj ten nad ránom dohorel, lebo sa im už nechcelo prikladať. Pripomíname si to a presviedčame sa, že prežijeme, aj keby neprišli. Dreva navôkol je dosť, tak už len vysušiť broďáky a čakať. Prišli, trochu neskôr ale predsa, keď sme zbadali naše nepremokavé tašky a v nich teplé spacáky, hneď nám bolo lepšie a bolo čo oslavovať.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
