Je koniec januára. Svitá a naša päťčlenná skupinka práve prichádza na breh chorvátskej rieky Sávy. Cestou prechádzame okolo opustených a zničených dedín, smutného dôkazu vojny, ktorá tu zúrila prakticky ešte „nedávno“.
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: APRÍL 2019
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 32
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 27.03.2019.
Po niekoľkých zatáčkach sme konečne na mieste, kde nás víta sprievodca Mičo. Po krátkom uvítaní sa presúvame cez protipovodňový val k rieke a počas cesty rozoberáme aktivitu rýb spojenú s veľkým prietokom.
Teplota vyskočila o 15 °C nahor a topiaci sa sneh zmenil rieku ako mávnutím čarovného prútika. Momentálne je vodná hladina o dva a pol metra vyššie ako bola pred niekoľkými dňami… Zhodujeme sa, že pokiaľ nebude ďalej stúpať a prečistí sa, budú podmienky na lov zubáčov dobré.
Nádherná rieka
O pol hodinku sme už všetci piati nalodení vo dvoch lodiach a plavíme sa v závese za Mičom v takmer útočnej formácii, odhodlaní vydať zo seba počas štyroch dní maximum.
Spôsob lovu nie je vôbec zložitý. Lode staviame na dohodenie ku brehu a túto vzdialenosť opakovane prískokmi po dne prechytávame. Problémom je len silný prúd a relatívne veľká hĺbka okolo 6 metrov, ktorým treba prispôsobiť veľkosť jigových hlavičiek a spôsob vedenia nástrah.
Rieka je v tomto úseku naozaj nádherná a „dobrý flek“ často znamená aj 800 m rieky. Každé miesto dôkladne prechytávame, ale prvý deň šťastie v podobe kontaktu s rybou neprichádza. Začína sa stmievať a je čas na návrat. Predsa len sme už nejakých 30 hodín nespali. Večer pri kozube a poháriku niečoho ostrejšieho rozoberáme taktiku na nasledujúci deň. V chatke stihneme ešte jedno rýchle jedlo a na niekoľko hodín si líhame.
Sáva je krásna rieka.Prvá ryba výpravy
Vstávame ešte potme a vyrážame niekoľko kilometrov proti prúdu. Cestou si všímame všadeprítomné pytliacke pasce určené rybám plávajúcim okolo brehu. Tu sa pytliači, aby sa prežilo. Chvíľu po zakotvení Láďa úspešne zdoláva zubáča. Celú situáciu pozorujeme z druhej lode. Nie je veľký, ale je to prvá ryba výpravy.
Táto skutočnosť do nás vlieva slušnú dávku pozitívnej energie. Tá však po pár hodinách slabne a z koncentrácie nás vytrháva iba obrovský tanker plávajúci okolo. Skúšame iné dobré miesta, ale ryby nereagujú. Nedá sa nič robiť, deň sa opäť končí a je čas na návrat. Cestou späť prechádzame okolo ústia nejakého kanála a sme rozhodnutí sa mu na ďalší deň venovať. Je to predsa len zaujímavé miesto mimo hlavného prúdu…
Druhý deň ráno nás budí hlasné zavíjanie šakalov, ktorých je v týchto končinách naozaj mnoho. Cestou k prístavu si hovoríme, že voda už bude na ústupe, minimálne však na rovnakej úrovni. Pravda je však úplne iná. Vody v rieke, naopak, pribudlo!
Nehádžeme však flintu do žita a usilovne hádžeme a hádžeme. Rybičiek je na sútoku s kanálom naozaj požehnane, čo je zjavné nielen z obrazovky sonaru, ale aj z toho, že občas niektorú vytiahneme „obesenú“ na háčiku. Po dravcoch však niet ani stopy. Ideme na obed a podvečer sa sem vrátime, hovoríme si. Zubáče by mohli začať „nabiehať“ do rybičiek až za súmraku.
Ďakujem za súboj.Na bláznivý súboj len tak nezabudnem
Po chutnom obede sa však naše lode rozdeľujú. Martin a Láďa mieria na už spomínaný kanál. Jirka, Honza a ja sa plavíme dolu prúdom na miesta, kde sme boli prvý deň. Cestou míňame cedule na brehu, označujúce mínové polia. Jamy sú tu aj viac ako 20 m hlboké! Jirka spúšťa kotvu na šiestich metroch a ja vypínam motor. Začíname hádzať, ale môj kontakt s dnom je mizerný. Silný prúd sa opiera do splietanej šnúry a rýchlo strháva nástrahu z miest, ktoré chcem prechytať.
„Už toho mám dosť!“, hovorím si. Prút s vrhacou záťažou 80 g a splietanou šnúrou 0,15 mm odkladám a siaham po prúte do 50 g s pletenkou 0,09 mm. „Bláznovstvo!“, vravím si, ale šnúra dobre reže vodu a kontakt s dnom je perfektný. Nahadzujem po prúde takmer pod loď… piesok, piesok… ťuk, ťuk, kameň, kameň a prásk! Dostávam ranu, ako sa patrí! Ryba ihneď letí dolu riekou a silný prúd jej hrá do kariet. Sumec, bleskne mi hlavou. Trošku začínam panikáriť. Kričím na chalanov, aby vytiahli kotvu. Musíme ísť za rybou, inak to nejde. Túto rybu nehodlám stratiť!
Na lodi zavládne panika. Zdolávam rybu, ktorá si stále berie metre pletenky. Počas súboja si meníme pozície s Jirkom a dávam mu rýchlo kurz na ovládanie motora. „Chytá sa“, a tak isto aj motor. Cítim zreteľné zaklepanie hlavou, je to zubáč a ja sa do neho opieram na maximum nosnosti celej zostavy.
Pripadá mi to ako večnosť, ale na druhý pokus ho Honza dostáva do podberáka. Uffff! Teraz už je čas upokojiť sa. Kotvíme približne 400 m pod našim pôvodným miestom! Robíme niekoľko fotografií a s úžasom pozeráme na veľkosť chvostovej plutvy krásne stavaného zubáča. Vo svojom živote som už chytil aj podstatne väčšie zubáče, ale na bláznivý súboj, ako bol tento, len tak nezabudnem. Sila tejto ryby bola skutočne ohromná! V eufórii rybu nemeriam a púšťam ju späť.
Jedna z lodí nás práve minula.Lov je tu len symbolický
Čas na niekoľko ďalších nahodení ešte máme, ale záber už neprichádza. Vraciame sa na základňu. Už máme aj zjedené, keď sa na chatu vracajú chalani z druhej lode a hovoria nám, že naše tušenie o loviacich zubáčoch v ústí kanálu bolo správne. Mali hneď niekoľko záberov, ale premeniť sa podarilo len jeden. Láďa si tak chytil pekného zubáča, odhadom cez 70 cm.
Posledný deň je už rieka zafarbená do hneda a rozliata až takmer na lúku pred protipovodňovou hrádzou. Nesie so sebou celé stromy, medzi ktorými musíme s loďami kľučkovať. Lov je prakticky už len symbolický a nemá to väčší význam. Posádka našej lode má aspoň to šťastie, že môže byť svedkom útokov orla morského, ktorý opakovane, avšak neúspešne, útočí na čajku, hľadajúcu záchranu na hladine. Divočina, na ktorú v Európe nie sme až takí zvyknutí, pomyslím si.
Poobede sa lúčime s krásnou riekou a s Mičom, ktorému ďakujeme za azyl. Z auta ešte na neho pokrikujeme, že tu nie sme naposledy a mnohí z nás tu majú nevybavené účty…
Pamätajte – „Aj cesta je cieľ.“
Fat T-Tail nikdy nesklamú.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
