Retro je v móde, tak ideme v tomto duchu... Predstavím vám rybárku, ktorá obdivuje staré dobré veci a rybárči už nejaký ten rôčik.
Spomína na svoje rybárske začiatky v časoch, KEĎ BABETA BOLA COOL a stále túži po vášni a kúzle, ktoré jej rybačka vždy prinášala.
info
Kategória: Sumčiarina
Vyšiel v čísle: APRÍL 2020
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 38
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 30.09.2020.
Volám sa Zuzka a bývam v malej dedinke, ktorá sa volá Gemerský Jablonec. Keďže som rodáčka z Veľkého Krtíša, veľmi ťažko som sa prispôsobovala životu na dedine. Postupne som začala spoznávať okolitú prírodu a všetko, čo s ňou súvisí a myslím, že teraz by som už nemenila za život v meste. Ako 19-ročná som sa tu aj vydala a narodila sa nám dcéra, ktorá sa tiež volá Zuzka. Je z nej už veľká dáma – žije a pracuje ako zdravotná sestra v Nemecku. Aj ja pracujem ako zdravotná sestrička, na ktorú som sa v detstve hrávala. Je to úžasný pocit, keď vám odchádza spokojný a vyliečený pacient z nemocnice. Pred 13 rokmi som sa rozhodla ísť pracovať do zahraničia na 2-týždňové turnusy. Milujem spoznávať prírodu a všetko čo s ňou súvisí, veď ako sa vraví, je to liek na dušu. Veľmi rada mám vodu a vodné športy. V zime, keď náš rybník zamrzne, chodíme sa s celou partiou z dediny a okolia korčuľovať a hrať hokej. Takisto som rada kreslila, čo neskôr prešlo do maľovania – nie obrazov, ale napr. motívov na stenu. Tento rok sa chystám premaľovať jeden starý dom, ktorý sme kúpili. Milujem totiž staré domčeky a starožitnosti, ktoré majú minulosť. Páči sa mi ten starý štýl, sála z neho pokoj a pohoda. Ľudia sa mali radi a navštevovali sa, žiaľ, v dnešnej dobe sa do popredia dostávajú materiálne veci a dobré vzťahy sa začínajú vytrácať.
Ako sa to u teba začalo s rybačkou?
Za to vďačím svojmu mužovi, on je rybárom skoro 30 rokov. Začínal ešte ako malý chlapec v potoku, s vŕbovým prútom s cvernou a ohnutým špendlíkom. Prvá rybka – a zrodil sa rybár! Prepadol navždy tejto vášni a jej kúzlu. Ten prút visí v našej rybárskej izbe ako vzácny suvenír. Najprv som mužovi nosila jedlo, proviant, ako to on nazýva, alebo sme spolu navarili niečo dobré pod zub pri vode. Spočiatku som za ním chodila pešo, keď dcéra trochu podrástla, tak som si kúpila babetu. Najprv som nerozumela, ako môže stráviť na rybačke toľký čas, ale potom som to pochopila. Vzala som mu z ruky udicu a začala sa učiť. Bol to neopísateľný pocit, keď som chytila prvú rybku a nevedela som, aká bude. Ale ako amatér som sa tešila aj z tej najmenšej. A tak som sa rozhodla, že si urobím povolenku aj ja a basta. Lenže teraz už babeta nebola postačujúca. Koľkokrát sa stalo, že som ju musela tlačiť, taká veľká bola voda a blato. Prišla som domov ako prasiatko. Nuž sme si pred pár rokmi kúpili štvorkolku a na nej jazdím na ryby.
VN Gemerský Jablonec v roku 1994. Vtedy som sa ešte len prizerala a učila. A nosila mužovi jedlo a čo potreboval.
Keď vravíš o mužovi, požiadal ťa o ruku na rybách?
Môj muž ma požiadal o ruku pred 28 rokmi a nebolo to na rybách, ale chce si to zopakovať. Budeme mať totiž okrúhle výročie a povedal, že si ma ešte raz vezme. Takže, keby to bolo pri vode, bola by som veľmi šťastná. A ešte keby si pritom aj kľakol, juj...
Spali sme celú noc a do rána nám sumček vytiahol celú šnúru.
Prečo ťa rybačka tak uchvátila a pohltila?
Vedľa muža rybára som spoznala krásy prírody, ktoré mi zadymené mesto, kde som vyrastala, neponúklo. Niekedy trvá dlhšie, kým príde záber, ale radosť je potom o to väčšia. Jasné, že sa stane, že sme na rybách aj 2-3 týždne a nič. Ale ak niekoho skutočne milujete, venujete mu svoj čas. Od toho, koľko si ho na seba nájdete, koľko ho venujete svojmu partnerovi, od toho sa odvíja aj sila vášho vzťahu. Prečo mám sedieť doma, keď môžem byť s ním a ešte byť pritom bohatá o toľko krásnych zážitkov pri vode?! Rozhovory, riešenie problémov, rozoberanie spoločných plánov, ktoré nás posúvajú vo vzťahu ďalej, až tam, kde sídli láska...
Moja prvá prívlačová udica Cormoran 2,40 m a navijak DAM VSI 440. Šťastná som šla vtedy ešte peši na ryby.
Pamätáš si, na ktorom revíri si začínala a akú rybu si chytila?
Jasné, chodili sme na rôzne miesta – Kurinec, Ožďany, Číž... Ale prvú rybu som chytila na našom revíri. Bol to karas, mieru si už nepamätám, ale bol malý, takže putoval naspäť do vody. Radosť som však mala ako malé decko. Niekedy stačí jedna rybka a srdce poskočí!
Rok 1999 a môj prvý kapor.
Ktorý je tvoj obľúbený revír?
Môj obľúbený revír je ten náš. Zo začiatku sa volal VN Gemerský Jablonec, po rokoch bol premenovaný – už neviem z akého dôvodu – na VN Petrovce a tak sa nazýva dodnes. Dostal meno podľa susednej dediny. Ako som už spomenula, je to krásny revír vytvorený prírodou. Ešte v osemdesiatych rokoch boli na kopcoch vinice, kde robotníci z družstva chodili pracovať. Po zániku družstva sa o vinice už nikto nestaral a zničili sa.
Koniec daždivého, ale krásneho leta.
Aký je tvoj najväčší zážitok od vody?
Bolo to v roku 2009, v polovici augusta a bolo veľmi horúco. Okolo obeda sa manžel aj s kamarátom rozhodli, že idú vábiť. Manžel je stolár, takže si vábničky vyrobil sám, testoval ich doma vo vani... Ale vrátim sa k príbehu. Sadli do člna a ja som si povedala, že idem s nimi. Údery vábničky sa ozývali po celej hladine. Nikdy som neverila, že úderom dreva na vodu sa môže podariť chytiť rybu. Chcela som sa presvedčiť na vlastné oči. Už prešla asi hodina, zadok ma už bolel, slnko hrozne pripekalo, nuž som naznačila, že by sme sa mohli vrátiť na breh, lebo aj tak žiadny záber nebude. O pár minút nato sa mi zrazu udica odrazila od stehien a vo mne akoby zmrzla krv. Manžel prevzal udicu a ja, ani neviem ako, s chvejúcimi rukami som zapla kameru a začala natáčať. Také dačo som ešte naživo nevidela, iba vo videách a v televízii. Sumec bojoval, točil náš čln dookola... Ruky sa mi tak chveli, že som myslela, že z toho nebude žiadny dobrý záznam. Asi po 15 minútach zdolávania bol sumec v člne. Veľmi sme boli všetci šťastní! Bol to neuveriteľný zážitok! Sumec mal 35 kg a 138 cm. V tom roku som o tomto zážitku napísala aj do novín a povzbudzovala ženy k rybačke. O rok neskôr, keď mal manžel okrúhle narodeniny, prekvapila som ho mojou fotkou na titulnej stránke Slovenského RYBÁRA a článkom o tom, aký je život s rybárom. Myslím, že to bol po našej dcérke najkrajší darček, čo som mu mohla dať. A bol a je nesmierne rád.
Rok 2000 – obdobie, keď
sa u nás začali objavovať
sumce v hojnejšom počte.
Aj mne sa jeden maličký
pritrafíl... Putoval naspäť
do vody, aby nám poslal
svojich väčších príbuzných.
Aký je tvoj najväčší rybársky sen?
Máme s manželom spoločný sen – chytiť toho najväčšieho sumca, kráľa nášho revíru. Porobiť fotky a pustiť ho späť do vody, aby sme dali šancu aj iným sumčiarom. Viem, že kaprári nás zato nemajú radi, lebo sumec požerie všetko, dokonca aj vlastné mláďa, je ako kanibal. Ale je dobré navzájom sa tolerovať a vážiť si všetkých kolegov. Ja som si vždy myslela, že kto je rybár, tak musí byť dobrý človek a váži si prírodu, chráni ju a zveľaďuje. Žiaľ, často sa sklamem, napríklad keď v apríli začínajú brigády. Alebo keď po rybolove ideme domov a musíme po iných rybároch zbierať smeti. Proste, je mi z toho smutno, že nie sme všetci rybári rovnakí.
Rodinná fotka z čias,
keď som ešte nebola
rybárkou. Aj dcérka
sa pridala k foteniu.
Bože, je to už takmer
23 rokov! Ako ten čas letí...
Ako ťa napĺňa toto hobby, čo ti dáva?
Dalo mi veľmi veľa pozitívnych vecí! Vlani sme boli na maďarskom festivale, kde bola súťaž o najlepší sumčí paprikáš. Bolo nás asi 80 tímov – v niektorých aj 6-8 členov – my sme boli s manželom dvaja a myslím si, že sme boli perfektný tím. Dostali sme každý po 2 kg sumca a ostatné veci sme si zabezpečili z domu, od kotlíka až po korenie. Obliekla som sa do pekného kroja; ako prílohu sme si vybrali bryndzové pirohy, ktoré v Maďarsku nepoznajú. Veľmi im paprikáš aj naše pirohy chutili. Dostali sme toľko chvály od cudzích ľudí! A to pre nás znamenalo omnoho viac, než výhra v súťaži. Prišla k nám aj regionálna maďarská televízia a urobili s nami rozhovor.
VN Gemerský Jablonec.
Prečo si sa rozhodla pre kaprárinu a sumčiarinu, kde to nevonia najpríťažlivejšie?
Mne vône nevadia, patrí to k tomu. Preferujem aj kaprárinu aj sumčiarinu – som tak pol na pol. Cez deň kaprárčim a v noci som sumčiarka. Na kaprárine sa mi páčia tie ovocné vône, malina, jahoda, medová kukurica alebo aj zastarané zvyky, ako sú zemiaky vytvorené tou malinkou naberačkou, ako to ja volám. Na sumce sú tie vône zasa také agresívne, skôr smradľavé, ale sumec to má rád.
Môj pes Yeti. Vybral si ma pred 3 rokmi ako 4-mesačný v Banskej Štiavnici. Láska na prvý pohľad.
Ktorú vôňu používaš najradšej?
Prispôsobujem sa konkrétnej situácii. Šéfom je manžel, takže keď ideme vábiť berieme buď pijavice, alebo malú rybku. Jednoznačne najlepšou a zaručenou nástrahou je živá rybka. Väčšinou sú tu rozšírené pleskáče, lenže ten dlho na vode uväznený nevydrží a zdochne. Ale už sa stalo, že sme chytili aj na mŕtvu rybku. Umelé nástrahy používam pri prívlači. Aj teraz sme si kúpili dve pekné veľké umelé rybky na rybárskej výstave v Trenčíne a verím, že sa mi tento rok na ne podarí niečo aj chytiť.
Sumec ulovený vábením.
O ňom som písala
v roku 2009 príbeh
do telky a článok
do novín. CD malo
názov Úspešný lov.
Myslíš aj na svoj zovňajšok a outfit, keď ideš na ryby?
Keď som na rybách, tak veľmi nie, lebo človek sa tam nemá veľmi ako nastajlovať, ale hlavne riešim, aby som mala každé ráno a večer niečo na čistenie tváre. Predsa len za tých pár nocí vonku sa človek spotí a zašpiní. Keďže to nemám tak ďaleko od domu, keď už sa necítim vo svojej koži, tak sadnem na štvorkolku a idem sa domov osprchovať. A keď chytím rybu, tak sa idem domov aj nastajlovať a trielim späť, aby som sa mohla s rybkou odfotiť!
Chodíš na ryby aj v nečase, keď väčšina mužov zvolí radšej teplo pri pivku?
Môj muž je asi výnimkou, lebo tomu je jedno či leje, či svieti slnko – ten, keby sa dalo, tak si tam postaví dom a tam bývame. Čiže je pri vode veľmi často. Ja sa prispôsobím podľa toho, ako mi vychádza práca. Bol rok, keď som chodila veľmi málo. Buď som bola v práci, alebo bolo veľmi daždivé leto a ja to nemám rada. A navyše, mojím nepriateľom sú búrky, veľmi sa ich bojím. Dokonca raz sa chudák manžel musel pobaliť domov, lebo som sa natoľko bála.
Ako na teba ako na rybárku reagujú muži?
Veľmi dobre, tešia sa keď vidia, že idem za manželom na ryby na štvorkolke. Už ma podľa nej poznajú, kývajú mi. S niektorými prehodíme zopár slov, popýtam sa, ako sa im darí a čo nové... Raz som aj pomohla dvom rybárom, keď sa im pokazilo auto a z dediny som im poslala kamoša, čo im potom pomohol. A myslím si, že ma majú všetci radi. Aj keď sem-tam papuľujem, aby nesvietili v noci na vodu alebo aby nerobili smeti.
Súkromné štrkovisko u kamaráta, Veľká nad Ipľom. Potreboval vyloviť šťuky, za hodinu sme chytili 5 ks.
Čo by si chcela odkázať našim čitateľom a hlavne čitateľkám?
Ženy, nebráňte sa rybačke, je to krásne hobby spojené s prírodou, prečo by sme museli dodržiavať akékoľvek pravidlá. Nemusíme predstierať, že sme ženy, akými nie sme. Je to náš život, naše rozhodnutia, náš vkus a naše úspechy. Cítime sa pohodlnejšie v nohaviciach ako v šatách, radšej nosíme tenisky ako lodičky. Televízia, ktorá sa nám snaží vnútiť ideál krásy, podľa ktorého – keď nie si pekná a máš pár kíl navyše, si nedbalo oblečená či strapatá – je to vykričané z každej strany. No každá žena je jedinečná, je slobodná v tom, že vždy sa môže rozhodnúť, čo bude nosiť a ako bude vyzerať. Nemala by mať komplex z toho, či pôjde von namaľovaná alebo ako ju príroda stvorila. Nikto nemá právo nám niečo zakazovať a nemá právo rozhodovať o našom živote. Takže: zbavte sa všetkého, čo vás nenapĺňa. Je jedno, ako sa cítite – vstaňte, oblečte sa a poďte na ryby...!
Ďakujem, Zuzka, za rozhovor a okrem veľa zdravia ti prajem, aby si chytila toho najväčšieho kráľa vášho revíru a zažila čo najmenej búrok. Tak v živote, ako aj na vode.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
