Popularita Islandu ako cestovateľskej destinácie neustále narastá. Island je najčastejšie popisovaný ako krajina ohňa a ľadu. Nájdeme tu však aj nespočetné množstvo ľadovcov, sopiek, gejzírov a geotermálnych prameňov, fjordov, vodopádov, ale aj rozľahlé pastviny na úpätí vysokých nedostupných hôr.
info
Kategória: Muškárenie
Vyšiel v čísle: APRÍL 2020
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 18
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Najsevernejší európsky ostrovný štát je obklopený oceánom, ktorého vlny brázdia najväčšie cicavce tejto planéty – veľryby a jeho pobrežie obývajú tisíce rozmanitých vtákov, akými sú napríklad alka bielobradá (známa tiež ako mníšik). Nie každý však vie, že Island je aj rajom rybárov – divoká príroda a krištáľovo čistá voda ukrývajú kráľovské atlantické lososy či najväčšie potočáky sveta.
Morský pstruh ulovený na nymfu na rieke Brynjudalsá.
Islandská premiéra
Svoju prvú cestu na Island som uskutočnila v apríli 2016. Mala som možnosť chytať na svetoznámom jazere Thingvellir, kde sa podľa vedcov vyskytujú tie najväčšie potočáky, ktoré tu boli izolované počas poslednej doby ľadovej zhruba pred 2 miliónmi rokov. Aby nie! Jazero Thingvellir je najväčším jazerom na Islande a maximálna hĺbka tu dosahuje až 114 metrov. Hlavná sezóna prebieha od polovice apríla do konca mája, keď teplota vzduchu stále atakuje 0 °C a po oblohe poletuje sneh. Nie je to akurát najpríjemnejší štýl chytania, lebo musíte stáť minimálne po pás zabrodení v ľadovej vode, ale každý ulovený potočák vám ten nekomfort celkom iste vynahradí. Menšie ryby sa pohybujú medzi 55 až 70 cm a tie skutočne trofejné presahujú aj magickú hranicu 1 metra! Bežne sa používajú 7 WT a 8 WT prúty s intermediálnou šnúrou a strímre rôznych farieb. Najosvedčenejší je biely strímer s oranžovo-zelenými znakmi, napodobňujúci arktického sivoňa. Arktické sivone totiž tvoria ich hlavnú potravu. Čas od času, keď sa na oblohe objaví slnko a slnečné lúče aspoň o pár stupňov prehrejú vodu, môžete vidieť ryby, ktoré krúžia pod vodnou hladinou a zbierajú prvý rojaci sa hmyz. Z toho dôvodu sa na zbierajúce ryby najčastejšie používa „mucha plavák“ alebo plávajúci indikátor so zavesenou nymfou typu bažant alebo zajačie uško.
Ja sa vrátim...!
V prvom roku, keď som jazero navštívila, sa nám nie celkom darilo. Počas piatich dní v Národnom parku, kde na chytanie stačí len štátna licencia, sme boli úplne bez záberu. Posledné dva dni sa ale naša smola prelomila... Presunuli sme sa na iné miesto, oteplilo sa na krásnych 7 °C a úspech na seba nenechal dlho čakať. Najväčší potočák mal síce „len“ 77 cm, ale ja som vedela, že sa na Island zase čoskoro vrátim, rovnako tak aj na Thingvellir, a šanca uloviť ozajstné pstružie monštrum ešte príde.
Jazerné strímre v úspešných farebných verziách.
Profesionálny návrat
Keď sa mi potom v roku 2018 naskytla príležitosť robiť rybársku sprievodkyňu na jednej z najlepších lososích riek vôbec, nemohla som odmietnuť. A tak som začala žiť svoj rybársko-sprievodcovský sen v takej nádhernej krajine, akou je Island!
Cez leto pracujem na rieke Laxá í Kjós, ktorá preteká iba 80 km od Reykjavíku a vďaka svojej polohe a nadpriemerne slnečnému počasiu je Islanďanmi nazývaná Costa del Kjos. Rieka s krištáľovo čistou vodou preteká údolím obklopeným nádhernými zelenými horami, aké nenájdete nikde inde iba na Islande. Spoločnosť nám bežne robia divé islandské kone a kŕdle oviec, ktoré miestni farmári vypúšťajú na celú sezónu voľne do hôr.
Môj, zatiaľ najväčší, pstruh potočný – 95 centimetrov!
Cieľom rybárov je atlantický losos
Je to predovšetkým lososia rieka, ale trofejný morský pstruh alebo potočák do 65 cm nie sú výnimkou. O atlantickom lososovi sa hovorí, že je to ryba tisícich nahodení, ale na Islande toto úslovie naozaj neplatí. Nie je problém uloviť aj 20 lososov za deň. Vzhľadom na veľkosť rieky používame iba jednoručné prúty a islandské lososie muchy sú úplne odlišné od tých ostatných, ktoré sa používajú napríklad v Nórsku alebo v Rusku. Najčastejšie sa používajú malé lososie mušky na háčiky veľkosti 16, 18 či 20. Veľkosti mušiek zodpovedá aj nadväzcový materiál (0,18 mm – 0,27 mm). Ak použijete mušku väčšiu, typu Collie Dog či Sunray Shadow, riskujete, že lososy vyplašíte a tie zostanú neaktívne minimálne do konca dňa. Rovnako ako klasické suché muchy typu chrostík, osvedčili sa aj bažantie nymfy alebo orange tagy, ktoré nekompromisne berú aj zafarbené lososy a morské pstruhy, ktoré v rieke bývajú už nejaký ten piatok.
Prvý potočák z jazera, apríl 2016.
Kedy má loviť sprievodca?
Väčšinu leta sprevádzam po rieke klientov z celého sveta a snažím sa im splniť sen v podobe atlantického lososa. Môj bežný deň vyzerá tak, že okolo 7. hodiny ráno vyrážame k rieke a na večeru sa vraciame po 22. hodine. Aj keď som pri vode viac ako 12 hodín denne, ako sprievodkyňa veru nemám na chytanie veľa času, a tak je najlepšie využiť na rybolov akúkoľvek voľnú chvíľu. Jedna taká šanca sa naskytla na konci augusta – vtedy nás môj kamarát Cesare pozval na nočné chytanie pstruhov. Kam inam, než na ono magické jazero – Thingvellir!
Počas muškárenia na Islande môžete mať šťastie a zažiť polárnu žiaru.
Muškárenie pri polárnej žiare
Bolo už síce po hlavnej sezóne, ale Cesare nám vysvetlil, že koncom augusta a začiatkom septembra je šanca uloviť pstruhy za tmy. Nočné muškárenie na jazere Thingvellir má tiež svoje čaro. Počas chytania vám bude robiť spoločnosť polárna žiara a na nočný lov sa používajú fosforeskujúce strímre, aby boli pre pstruhy lepšie viditeľné.
V práci som skončila po 22. hodine, už sa začalo stmievať a predikcia pre polárnu žiaru bola v ten večer na maximum. Teplú večeru som vymenila za rýchly sendvič do ruky, do auta prihodila pár vrstiev z vlny merino, termosku s čiernou kávou a mohlo sa vyraziť. Jazero leží len pár desiatok kilometrov od miesta, kde pracujem, takže po 23. hodine sme už boli pri vode. Bolo pomerne chladno, okolo nuly, a bolo jasné, že teplota ešte klesne pod bod mrazu. Keď počas prvých pár nahodení začala po oblohe tancovať polárna žiara, musela som s chytaním okamžite prestať. Len som stála a s úžasom sledovala to nádherné predstavenie, ktoré nakoniec trvalo až do rozvidnenia. Ale nebudem predbiehať...
Cesary, miestny sprievodca, s kapitálnym potočákom.
Krásne úlovky, ale...
Krátko po polnoci prišiel prvý záber. Chytala som s potápavou šnúrou, osmičkovým prútom a fosforeskujúcim strímrom bielozelenej farby, ktorý som sťahovala naozaj pomalým tempom. Na jar sa používa skôr rýchle sťahovanie, lebo ryby sú veľmi agresívne a bojovné. Nočné chytanie je skôr pomalšie, ale záber sa nedal zameniť s ničím iným. Rana do prúta a než som sa stihla spamätať, začal mi miznúť backing v navijaku. Už podľa boja som spoznala, že ryba bude oveľa väčšia než tá, ktorú som chytila na jar 2016. A veruže áno! Po zhruba 30-minútovom boji a niekoľkých prudkých výpadoch, keď si ryba bez problému vzala viac ako 100 metrov backingu, podarilo sa mi zdolať nádherného 83-centimetrového potočáka. Počas niekoľkých hodín som pridala 10 ďalších rýb medzi 75 až 83 cm, ale žiadna sa nepriblížila k hranici 90 cm – tá už je Islanďanmi považovaná za trofejnú. Chlapci chytili tiež krásne ryby, ale opäť žiadna z nich neprekročila onú povestnú deväťdesiatku.
Morské pstruhy na Islande bežne dorastajú 60 – 80 cm, ryba nad
85 cm už je tu považovaná za trofejnú.
Osudová trofejná ryba
Keď hodinky ukazovali niečo po 3. hodine rannej, bol čas zbaliť prúty a vyraziť. Chcela som si aspoň dve hodiny pospať predtým, než vyrazím s novými klientmi na rieku. Po ceste späť ma Cesare zastavil na piesočnatej pláži a spýtal sa ma, či by som mohla skúsiť aspoň pár hodov. Bola som už naozaj unavená, sotva som sa držala na nohách. „Päť hodov, viac nie!“ – odpovedala som a dopravila muchu maximálne 15 m od brehu; viac som už zo seba jednoducho nedokázala vymáčknuť. Párkrát som zatiahla a zrazu mucha oťažela. V prvej chvíli som myslela, že som sa zachytila o dno, bolo tam evidentne o niečo plytšie, ale zrazu sa šnúra rozbehla. Celé mi to pripadalo ako nekonečný boj. Keď sa konečne pstruh ukázal pri hladine, bolo nám jasné, že je to trofejná deväťdesiatka. Nikdy som podobného pstruha nevidela, bol naozaj obrovský. Udržať ho v rukách počas fotenia bol pre mňa nadľudský výkon (mohol mať niečo okolo 10 kilogramov) a tak nebolo žiadnym prekvapením, že mi hneď na začiatku vykĺzol z rúk.
Keď som videla zdesený Cesareho pohľad, ktorý sa už s rybou v duchu lúčil, nenapadlo mi nič lepšie, ako po rybe do vody skočiť. Zázrakom sa mi podarilo pstruha udržať, ale zamočila som si kompletné oblečenie, vrátane vlasov a pri teplote -4 °C to nebol práve žiadny med. Avšak, hrial ma adrenalín. Unavená, ale šťastná som sa vrátila späť do lodge.
Stále vyššia méta
Keď som konečne ležala v posteli, začalo svitať a od radosti sa mi aj tak nepodarilo zaspať. Druhý deň na rieke bol naozaj krušný, ale za životného potočáka to veruže stálo! Za pár dní, po tom čo sa mi podarilo poriadne vyspať, som na jazero vyrazila znova a prekonala hranicu 95 cm! A určite som tam nebola naposledy, budúci rok by som rada posunula hranicu na 1 meter. Tak uvidíme, či sa to podarí...
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
