Hoci sme išli na Ebro hlavne kvôli ostriežom, po pár dňoch ich lovu máte chuť vyskúšať aj ryby, ktoré sú tu preslávené – sumce. Každý deň sme si nejakého ulovili aj pri našom vláčení, ale čo tak uloviť nejakého s poriadnym náradím? A dúfali sme, že nám počasie dovolí vyraziť na more do delty rieky Ebro.
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: APRÍL 2021
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 62
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 01.10.2021.
Hneď prvý deň, keď sme skúšali loviť len z brehu, ulovil som si menšieho sumčeka. Na prútik do 40 g som si v prúde užil zdolávanie sumčeka, ktorý mal niečo cez meter. Nebolo to zlé, hoci v ten deň podľa mňa len strata času. O pár hodín neskôr som ale skúšal na tvrdší prút prechytať plytší pás rieky. Po voblere sa mi zrazu zdvihol parádny sumec, ale bol som asi veľmi nedočkavý a pravdepodobne som mu nenechal nástrahu vôbec dobrať. Vydráždil ma však k ďalším hodom a niekoľkým odtrhnutým voblerom na skalách. A tým som na pár dní od cieleného hádzania na sumce upustil.
Malé ryby sú skvelé na rozohriatie
a, samozrejme,
aj motivačné.
Ostrieže sú fajn, ale čo iné ryby?
Čas strávený v člne lovom ostriežov bol parádny relax aj napriek tomu, že sme sa vôbec nezastavili. Ale to som už písal v minulej časti... Musím však spomenúť, že rozruch okolo lovu ostriežov často prilákal sumce rôznych veľkostí. Nedalo mi to a sem-tam som pustil dolu, vertikálne nástrahu na tvrdšom prúte. Úspech sa často dostavil, ale veľkosť rýb nebola nijako závratná. Milan občas skúsil pred odchodom z miesta pritvrdiť vábničkou. Už nebol ideálny čas, ale rýb sa často zdvihlo niekoľko a občas naozaj žiadni mrňúsi. Ale akosi nás nič nenútilo robiť niečo viac. Boli sme spokojní s lovom pruhovaných a na veľké ryby sme ani nemali v člne vybavenie.
Posledné dva dni sme plánovali s ohľadom na počasie tak, že v predposledný deň vyrazíme skúsiť nejakého väčšieho sumca a posledný deň na more.
Marek si užíval na ľahkú prívlač každého sumca.
Čo nás prebralo z letargie
Sumčí deň začal dosť hustou hmlou, ktorá sa začala rozplývať až takmer napoludnie. Vyrazili sme teda skúsiť vyložene sumce na vertikál. Ja som nebol akurát v tom správnom „sumcovom rozpoložení“, tak som v pokoji odpočíval na prove člna a nechal som Veroniku s Marekom nech sa snažia. Milan skúšal vábiť, ale veľa rýb aktívnych nebolo. Prešli sme ponad niekoľko zaujímavých kúskov, dostali záber od jedného pekného sumca, ale bol to skôr taký nahraný útok. Menšie ryby vôbec nespolupracovali. Tak som si vravel, ako by bolo asi teraz na ostriežoch... Slnko bolo stále nižšie a nižšie a bolo vidieť, že lovecké nadšenie upadá. Marek ulovil naozaj mrňavého sumca a Veroniku to už veľmi nebavilo, tak som ju na chvíľku vystriedal.
Bolo to dosť rýchle. Pri jednom potopenom strome som dostal záber. Na sonare sme ho zazreli v poslednej chvíli a záber bol naozaj slušný. Bolo vidieť, že to už nie je veľkosť z predchádzajúcich dní. Musím priznať, že aj keď by to pre skúsených sumčiarov pravdepodobne nebol top úlovok, tak mne 170 cm plus urobilo veľkú radosť! Nie je to pre mňa totiž úplne bežný úlovok.
Marek využil každú príležitosť sumcom niečo ponúknuť.
Veronikina veľryba
Už to vyzeralo, že to zabalíme a vyrazíme na spiatočnú cestu. Lenže sumec prebudil aj vo Veronike predátorský zmysel. Tak ešte na chvíľku to skúsime. Asi nezabudne na Milanove slová: „Niečo ti tam ide, trochu to pridvihni!“ A v tom okamihu už prišiel záber a mohutný zásek. Prút ohnutý na doraz, Veronika v maximálnom zapretí. Na sonare bolo vidieť, že to nebude nič malého, už v porovnaní s tým mojím. Súboj bol dosť napínavý, pretože okolo nás bola kopa prekážok. Milan Veroniku vôbec nešetril a nútil ju, aby sumcovi nepustila ani milimeter. Ono sa to jednoducho povie a zložito realizuje. Ale Veronika v zápale boja a plná adrenalínu drela ako nikdy. Keď sa sumec objavil pri člne, už nám bolo jasné, že to je fakt „big sumec“. Nič sme neuponáhľali. Milan mal všetko perfektne pripravené, takže napokon sme sumca dostali do člna a do okolia sme vysielali spoločnú radosť. Boli sme kúsok od brehu, takže – rýchla príprava zdokumentovania. Veronika je veľmi otužilá, nuž neváhala pustiť sa do fotenia vo vode. Bol to skvelý okamih a parádny záverečný úlovok z Ebra – sumec meral 234 cm!
Niekedy bolo veľmi veselo, keď sa naraz zavesili tri sumce.
Rybársku radosť nič nepokazí
Našu radosť nepokazilo ani zapadnuté auto. Chceli sme čln vytiahnuť na inom mieste, žiaľbohu, nebolo také pevné, ako sa to zozačiatku zdalo. Kým nám prišiel na pomoc kamarát Ondra Sádlík a vytiahol nás svojím tereňákom, tak sa úplne zotmelo a dosť ochladilo. Ale našťastie sme mali aj niečo na zahriatie. Neviem, či sme si mohli želať lepšie zakončenie... Radosť nemala konca kraja. Keď došiel Ondra a vytiahol nás na pevnú cestu, to sme už boli celkom zmrznutí, ale usmiati. Čakala nás teplá sprcha, parádna večera a už len menšia oslava. Zavčas rána naozaj vyrazíme – smer delta Ebra.
Klamal by som, že mi taký sumec neurobil veľkú radosť.
Výlet na more
Klamal by som, keby som tvrdil, že sa nám chcelo vstávať. Päť dní intenzívneho chytania dá telu zabrať a navyše aj večerné porady silám príliš nepridajú. Ale to k takým rybárskym výletom jednoducho patrí. Vyrážame ešte za tmy na deltu. Cestou sa stavíme kúpiť lacnejší benzín. V lodenici stojí podstatne viac. Zastavujeme sa po kamaráta Zdeňka, ktorý nám bude počas celého dňa robiť sprievodcu. Jeho skúsenosti s lovom v okolí delty patria absolútne k najlepším. Navyše, keď zisťujeme, že je povahou srandista, tak už vopred bolo jasné, že deň bude fajn!
O pláne sme mali celkom zreteľnú predstavu. Chceli sme skúsiť loviť hlavne pelamídy – jednofarebnú (Orcynopsis unicolor) a atlantickú (Sarda sarda). Najradšej by sme ich lovili na hladinovky. Prípadne by sme skúsili aj menšie ryby v stĺpci na pilkríky. O love tuniakov síce veľa nevieme, ale Milan a Zdeněk sú na tento variant pripravení...
Tuniak malý, súboj s menšou rybou mi napovedal, že s väčšími to bude asi drina.
Rozpačité vyčkávanie...
Vyrážame z ramena Ebra na voľnejšiu vodu. Sú pomerne veľké vlny a stáť na špici lode nie je žiadny med. Som síce zvyknutý na všeličo, ale trochu sa obávam, aby nám nebolo zle. To, našťastie, nikoho nepostihlo. Hľadáme, či sa niekde na hladine objavia loviace ryby. Pozná sa to jednoducho – húf malých rybiek je vytlačený na hladinu a útočia na ne kŕdle morských vtákov. Ibaže nič veľkého sa nedeje. Skúšame pár hodov, ale bez úspechu. Ojedinelé zalovenia na hladine nemajú zmysel, ryby sa veľmi rýchlo premiestňujú.
V takejto chvíli sa osvedčí výborný sprievodca. Vie, že času na mori je málo a nemá zmysel trápiť sa. Rýchle zmeny stratégie a miest sú veľmi dôležité. Vidíme, ako je všetko veľké a bez správnej navigácie by človek iba jazdil tam a späť a efekt by unikal. Vyšli sme z delty na miesta, kde sme skúšali pilkrovať malými prívlačovými pilkrami. Úlovkov bolo stále len pár a neboli to ani ryby, ktoré by niekoho športovo zaujímali. Preto sa posúvame o kus ďalej. Je vidieť, že dobrá loď a silný motor majú v takejto situácii kľúčový význam.
To som mal ešte úsmev na tvári, ale netušil som, že mám pred sebou minimálne hodinu zdolávania.
Aj drobec dá zabrať
Konečne sa zmenšujú aj vlny a my vyrážame skúsiť tuniaky. Občas nejaký zaloví na hladine, a to je niečo pre mňa. Kým ostatní pripravia prúty na väčšie ryby, ja skúšam šťastie s hladinovou nástrahou. Videl som, ako okolo lode niečo prešlo a následné zalovenie asi 30 metrov od lode. Nahadzujem a po pár cuknutiach nástrahou dostávam silný záber. Po zhruba 15 minútach slušného súboja zdolávam tuniaka malého v dĺžke niečo cez meter a odhadom asi 12 kg. Nikdy by mi nenapadlo, že takýto „drobec“ mi dá toľko zabrať. Lenže v tej chvíli sa už všetci zamestnali Veronikou a Marekom, lebo obaja dostali záber od tuniakov. Ale o dosť väčších! Ten záber je taký silný, že z cievky je behom pár sekúnd odmotaných niekoľko sto metrov. Marek o rybu prichádza a Veronikin tuniak nás ťahá aj s loďou. Zdeněk pomáha motorom, takže to bude zrejme veľmi slušná ryba. Všetci pomáhame so zdolávaním, ale naša neskúsenosť je očividná..., žiaľ, bol som to práve ja, ktorému ten tuniak spadol. Podobný scenár nasledoval ešte niekoľkokrát. Rýchle výpady, ryby v prekážkach, zavarený navijak, odtrhnutý hriadeľ a tak. Pripadali sme si ako amatéri, ale nič z tých vecí nebolo nekvalitných. Alebo áno...?
Veronika je živel a fotenie v chladnej vode nebol žiadny problém.
Čo sa nezažije, to sa nevie!
Potom ale prišiel konečne vydarený záber a Marek zdolal po ťažkom súboji krásneho tuniaka. Odhadom po zmeraní okolo 70 kg. Zdolanie trvalo asi 45 minút a Marek prišiel o veľa síl, ale radosť tú drinu vyvážila. Nakoniec som to skúsil ešte raz ja. Záber rozbehnutého vlaku, šnúra mizne, ale stíhame ho s pomocou motora. Chvíľku sa bavím, chvíľku umieram a prosím o odrezanie šnúry. Najhoršie je, keď ho vidíte jazdiť pod loďou a nie ste schopní ho zdvihnúť ani o centimeter. Napokon však všetko dobre dopadlo a ryba je pri lodi. Po zmeraní vieme, že má určite cez 100 kg. Pokus o fotenie vo vode som vzdal. Voda mala síce ešte takmer 18 °C, ale moje telo už samo povedalo dosť. Nechcel som byť takisto lovený. Púšťam ho späť a hovorím si, či je to ten zážitok, ktorý som potreboval? Ale asi áno, čo sa nezažije, to sa nevie!
Začína zapadať slnko a my konečne vidíme v diaľke loviace ryby z hladiny. Škoda, že už nemáme čas a musíme sa vrátiť. Cestou ešte narýchlo lovíme pár malých rýb na pilker, ale už je naozaj čas na návrat. Kým v lodenici všetko vynosíme, tak je čiernočierna tma. Lúčime sa so Zdeňkom a ďakujeme za skvelý deň na mori. Hádam zase čoskoro...
Únava je veľká, cestou sotva držím otvorené oči. Zastavujeme sa v miestnom obchode, kupujeme čerstvo natrhané mandarínky a ďalšie miestne pochúťky a v aute zaspávam aj napriek bolesti vari celého tela. Pavol nás čaká s výbornou večerou. Príliš dlho ale nemôžeme rozjímať, lebo musíme baliť veci a ráno vyrážame smer Barcelona.
Veronika tvrdo bojovala s veľkým tuniakom, ale nakoniec nebola ona víťazom.
Špičkový rybolov a trofejné ryby
Nikomu sa nechce. Bolo tu špičkovo. Neskutočne sme si zachytali ostrieže. V množstve a veľkosti, ktoré „nehrozia u nás“ za mnoho rokov, ba možno vôbec. Veronika ulovila sumca 234 cm s hmotnosťou do 100 kg! Myslím, že jej tento rekord dá dosť práce, než ho prekoná. Marek si chcel uloviť menšieho tuniaka, okolo 20 kíl, no nepodarilo sa. Mal o 50 kg viac! A ja som si chcel chytiť rybu na mori a hneď taký tuniak! Čo dodať? Neľutujem ani minútu, že sme sa v takej dobe vypravili a myslím, že čoskoro pôjdem zas. Musím poďakovať Milanovi za super servis, bez toho by sme boli stratení. Takže hádam zasa čoskoro na Ebre... To už možno s kajakmi.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
