Pomenovanie Patagónia pochádza zo slova patagon, ktorým Magalhães nazval miestnych obyvateľov, ktorých jeho expedícia pokladala za obrov. Dnes sa verí, že Patagónci boli vlastne príslušníci kmeňa Tehuelche,
s priemernou výškou 180 centimetrov. Priemerná výška Španielov bola vtedy 155 centimetrov.
info
Kategória: Muškárenie
Vyšiel v čísle: APRÍL 2023
Počet strán v magazíne: 6
Od strany: 80
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 25.09.2023.
Oblasť na juhu Južnej Ameriky môžeme celkom pokojne aj dnes nazývať krajinou obrov, a to pre výskyt kapitálnych pstruhov!
Túžba po diaľavách sa napĺňa
Argentína opäť povolila turistické cestovanie od novembra 2021. To bola ideálna príležitosť pre Júliusa Kogela z Fly Fishing Nation uspokojiť svoju túžbu po cestovaní
v srdci Patagónie.
Pokiaľ ide o lov veľkých, divokých pstruhov potočných na mušku, existuje veľa destinácií, ktoré nám muškárom hneď napadnú. Nový Zéland, USA a Argentína určite patria k najznámejším. Posledne menovanú som mal na muške už dlho, a tak vo februári konečne nadišiel ten správny čas začať nové dobrodružstvo v Patagónii.
Nikdy by som si nepomyslel, že za taký krátky čas je možné vypestovať si lásku k nejakej krajine. Niežeby som na to nebol upozornený, viackrát mi bolo povedané, že Argentína je niečo výnimočné. Už samotný rybolov v srdci Patagónie, na úpätí Ánd, uprostred úchvatných národných parkov stačí, aby sa srdce každého muškára rozbúchalo. Ale ako vôbec niekomu napadne, uprostred prebiehajúcej pandémie, už vo svojej piatej vlne, letieť naprieč svetom, aby mohol ísť loviť pstruhy?
Všetko sa to začalo v lete 2021. Moja žena Laurel a ja sme sedeli neskoro v noci pred obrazovkou monitora, aby sme cez Zoom pokecali s našimi priateľmi Marinou a Stephanom. Ubehlo už pár mesiacov, čo sme naposledy týchto dvoch videli a bolo radostné klábosiť s nimi o minulých a budúcich dobrodružstvách. Hovorili nám o svojich plánoch v Argentíne. Po premárnenej sezóne 2020 v dôsledku Corony, naplánovali nový pokus – dostať sa tam v budúcej sezóne. Krajina ohlásila po prísnejších podmienkach povolené turistické cestovanie. Boli sme rozhodnutí rýchlo, ale naozaj sme tomu celkom neverili. Ako často sa už za posledného poldruha roka v dôsledku pandémie zmenili naše plány, to ani nebudem rozpisovať. No o niekoľko mesiacov neskôr sa situácia zmenila a prišiel dlho očakávaný telefonát od Stephana. Oznámil nám, že od 1. novembra by mala krajina opäť otvoriť svoje hranice pre očkovaných. A tak len o pár mesiacov neskôr, po 11 510 kilometroch a takmer 17 hodinách letu pristávame v Buenos Aires. Kapitola Argentína sa môže začať!
Dlhá cesta, ktorá stojí za to
V Buenos Aires je leto v plnom prúde. Pristávame do horúceho 36-stupňového dňa
a musíme sa rýchlo zbaviť niekoľkých vrstiev oblečenia ešte pred výdajom batožiny (pri odlete z Mníchova boli len 3 stupne).
V tomto meste sme neplánovali zostať nadlho. V prvom rade si musíme zameniť peniaze, pretože tu stále platí, že len s hotovosťou sa dostanete ďalej. Americký dolár je mena, ktorú preferujú Argentínčania. Dôvodom je vysoká inflácia nad 50 %, teda rýchle znehodnotenie pesa znamená, že ho nikto nechce. Oficiálne majú Argentínčania povolených iba 200 dolárov mesačne na zmenenie, čo je dôvod, prečo čierny trh s „modrým dolárom“ prosperuje. Výmenný kurz na čiernom trhu je celkom lukratívny a v čase, keď sme tam boli, bol dvakrát vyšší ako oficiálny. Výmena sa koná na ulici Florida, známej aj ako „Calle Florida“. Trvá to len niekoľko minút, kým sa ozve „Cambio, Cambio“ od tých, ktorí chcú vekslovať. Ale pozor, výmena nie je bez rizika falošných peňazí alebo inej trestnej činnosti. Nevyplatí sa byť tam sám
a riadiť sa len svojím pocitom. Inak všade stoja oficiálne zmenárne, dostupné za bežný výmenný kurz. Po našom „modrodolárovom“ dobrodružstve sme si ešte dali obligátny argentínsky steak, úplne vyčerpaní sa vrátili do hotela a nasledujúce ráno mierime na letisko, aby sme odleteli do Esquelu.
Po ďalšom poldni cesty prichádzame do nášho cieľa – Carrileufu River Lodge. Nachádzame sa v srdci údolia Carrileufu, neďaleko malej dedinky Cholila v provincii Chubut. Kedysi to bol známy úkryt slávneho amerického štvanca Butcha Cassidyho a jeho parťáka Sundance Kida, ktorí v roku 1901 utiekli do Argentíny. Lodge sa nachádza len pár minút od známej rieky Carrileufu. Ďalšie známe rieky, ako sú Rivadavia, Chubut a Arrayanes, sú na dosah. V podstate najlepší spôsob, ako preloviť čo najväčšie úseky, je splavovať rieky na člne. Pre aktívnejších rybárov v broďákoch však existuje tiež dostatok trás a možností.
Je okolo 20. hodiny, keď nás víta Pancho Panzer, majiteľ a hlavný sprievodca. Krátko nato sa pridávajú k nám aj Marina a Stephan, ktorí prišli už pár dní pred nami. S nadšením nám rozprávajú o svojom dni v Spring Creek a ukazujú fotografie svojich 50+ sivoňov a pstruhov potočných. Ďalšie fotky gigantických pstruhov potočných visia na stenách obývačky, v ktorej sedíme, užívame si Malbec (červené víno) a plní očakávania kujeme plány na najbližšie dni...
Neskutočný začiatok
Asi po 30 minútach jazdy autom prichádzame ku vchodu do národného parku Los Alerces. Park bol v roku 2017 zapísaný do zoznamu svetového dedičstva UNESCO a je domovom dlhovekých a najstarších druhov drevín južnej pologule, patagónsky „Alerce“. Pre muškárov je park známejší skôr vďaka rieke Rio Rivadavia. Táto modrotyrkysová rieka sa vylieva z jazera Lago Rivadavia a tečie 10 km ďaleko, kde sa potom vlieva do jazera Lago Verde. Hneď ako som nastúpil do člna, uvidel som v krištáľovo čistej vode pstruhy, ktoré okolo nás premávali. Zdalo sa, že sú takmer všade.
Na tento deň som si pripravil dva prúty. Jeden päťkový na suchú mušku a jeden sedmičkový ako „strímerový“ prút pre naozaj veľké exempláre. V blízkosti brehu som spozoroval niekoľko stúpajúcich exemplárov, takže rýchlo padlo rozhodnutie začať deň suchou muškou. Po troch hodoch som už počul nášho sprievodcu Juancha zakričať za mnou: „Nastav!“ Pár minút nato mala Laurel svojho prvého statného, takmer 45 cm dlhého dúhaka v podberáku. „Tak tomu hovorím začiatok,“ vravím jej. Ani u mňa netrvalo dlho, než sa môj prút ohol. Krásny, zlatý potočák nemohol odolať mojej malej suchej muške Parachute Adams.
Takto sme sa niekoľko nasledujúcich hodín splavovali od jedného pekného miesta k druhému krajšiemu, až sa rybačka a aktivita rýb k poludniu spomalili. Juancho nám povedal, že stav hladiny vody bol najnižšie za posledných 20 rokov. Takmer celú sezónu nepršalo, preto sa veľa rýb stiahlo do hlbokých, studených jazier. Ako by potom asi vyzerala „dobrá“ sezóna, pomyslel som si? Okolo obeda sme mali zdolaných už dva tucty rýb! Pravdepodobne by ich bolo podstatne viac, keby sme neboli „rozptyľovaní“ krásou džungle naokolo, okolitými horami a tiež nespočetným množstvom argentínskych rybárikov
a mnohých iných exotických vtákov.
Na poludnie sme zakotvili svoje dva člny na brehu ústia malého potoka. Zatiaľ čo naši sprievodcovia pripravovali obed, išli sme sa prejsť proti prúdu Spring Creek. Po pár metroch som neveril vlastným očiam... Uprostred prúdu potoka, ktorý bol široký len dva metre, stál si tam pokojne cez 60 cm veľký pstruh potočný a občas zhltol, čo mu prúd priniesol. O pár metrov vyššie som videl ešte tri obrovské pstruhy dúhové. Pozrel som sa na Stephena, ktorého úškrn mi prezradil, prečo sme sa tu zastavili. Rýchlo bola nymfa naviazaná na nadväzci a ja som sa začal opatrne prikrádať po všetkých štyroch cez vysokú pobrežnú trávu. Voda tiekla pokojne, rovnomerne a potichu. Urobil som dva rýchle švihy ponad hlavu a položil nymfu asi dva metre nad pstruha potočného. Ako torpédo vystrelil preč a pri úteku okamžite vyplašil všetky ryby v okolí. Stephen sa nahlas zasmial, akoby presne vedel, čo sa bude diať. Moje sklamanie sa však rýchlo rozplynulo, keď sa mi o niečo neskôr podarilo presvedčiť iného pekného pstruha dúhového k záberu. Krátko nato mal aj Stephan v podberáku krásne vyfarbeného sivoňa na jeho béžového Gammarusa.
Keď sme sa vrátili na miesto kotvenia, privítal nás plný prestretý stôl. Tri chody na obed? Ale samozrejme! Chýbať nemohlo ani argentínske červené víno. Po hojnom množstve syra, salámy, grilovaných steakov, šalátu a koláčov som bol pripravený na siestu. Ale vnútorné nutkanie pokračovať v objavovaní Spring Creek prevážilo únavu. Takto potom trvala „krátka prestávka na obed“ niekoľko hodín, takže sme neskoro popoludní boli nútení vynechať niektoré krásne miesta v Rivadavia, aby sme sa dostali k východu pred západom slnka. Všetci sme sa zhodli na tom, že to nebolo naposledy, čo sme lovili na Rivadavia a Spring Creek.
Dokončenie nabudúce.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
