Je polovica mája, ráno sa prebúdzam, zvoní mi telefón. Volá mi kamarát rybár – Pavel Straka. Robí roky sprievodcu na rieke Ebro, tak možno má pre mňa dobré správy. Zdvíham telefón
s očakávaním. „Ahoj Helí, nechceš k nám na Ebro? Uvoľnilo sa tu u nás miesto
v kempe,“ oznamuje mi a na to sa nedá povedať nie.
nezadaný
24.03.2023 (4/2023)
0
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: APRÍL 2023
Počet strán v magazíne: 5
Od strany: 56
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 25.09.2023.
Dlhé roky sa už naháňame, že k nim dôjdem, ale bolo ťažké zohnať u nich v kempe voľný termín. „Žeby to konečne klaplo? Kedy sa ide, Pavlík?“ vyzvedám a tajne dúfam, že budem mať voľno. „Počítaj s týždňovým tripom, 11. júna ťa čakáme na letisku
v Barcelone. Ok?“ Ani nedýcham, keď sa pozerám do pracovného kalendára. Mám toho naplánovaného veľa. Samozrejme nič, čo by bolo dôležitejšie, než rybárčenie (pokiaľ toto číta môj šéf, tak srdečne zdravím...). Dokonca mi ani nevadí, že budem tento rok chýbať na našom najväčšom rybárskom sviatku – začiatok lovu dravcov. „Pavlík, večer kupujem letenky a čakajte ma tam!“
A tak, ako ďalší rybári a rybárky z Českej republiky, Slovenska, Poľska, Nemecka a ďalších krajín, aj ja sa vydávam v ústrety ďalším dobrodružstvám, ktoré sa budú odohrávať v rybárskom raji v Španielsku.
Pôjdem dole už asi po ôsmykrát, ale tentoraz sama a na vlastnú päsť. Viem už, do čoho idem, takže sa ničoho nebojím. Roky som jazdila s partiou, ale tí tak narýchlo odísť nemôžu a v kempe už majú aj tak miesto len pre jedného. „To sú presne tie rybárske cesty túlavé. Tie, o ktorých som snívala!“ pomyslím si. Rieka Ebro, alebo ako ju volajú Španieli „Rio Ebro“, zláka každý rok tisíce rybárov na svoje rybie poklady. A napriek tomu, že sa ich sem dole každý rok vydáva toľko, tak vďaka obrovskej rozlohe Ebra tu o rybárov skoro nezavadíte a rieka vám tak poskytne na vychutnanie božský pokoj.
Blíži sa termín môjho odletu
Beriem so sebou iba pár vecí. Idem na rybačku so sprievodcom, preto si z rybárskeho vybavenia nemusím baliť vôbec nič. Poletím iba s príručným batohom. Nie je nutné odbavovať ťažkú batožinu s rybárskym náradím a strachovať sa, že mi cestou v lietadle polámu špičky prútov. Nemusím ťahať ani žiadnu smradľavú batožinu plnú rybích dobrôt. Ak sa do Španielska vydávate letecky, tak doslova ráno nastúpite do lietadla a popoludní už máte nahodené prúty. Lietadlo lieta buď do Barcelony, alebo do Zaragozy. V oboch prípadoch sa na Ebro dostanete veľmi elegantne a dopraviť sa na miesto je brnkačka. Buď vlakom do Caspe, alebo pre vás môže prísť niekto z kempu, pokiaľ si auto sami neprenajmete. Dopisujem teda posledné pracovné reporty a dokumenty pre rôzne výbory... Ach, áno, už chcem byť na rybách. Idem baliť posledné veci. Medzitým mi prichádzajú ďalšie a ďalšie e-maily, to už sa robím, že ich nevidím.
Ide sa, hurá!
Možno sa to nezdá, ale rybárčina na Ebre je predsa len iná, než u nás, aj keď chytáte skoro rovnaké rybie spektrum. Voda je v každom ročnom období teplejšia ako v našich končinách. Takže, ak je september a vytiahnete nástrahy, na ktoré zaručene chytíte v septembri u nás zubáča, tu to fungovať vôbec nemusí. Voda je tiež iná. Aj keď je vonku extrémne teplo, skoro vôbec „nekvitne“. Býva krištáľovo čistá, pokiaľ, samozrejme, deň predtým napríklad nepršalo. Pohľad na tú mohutnú rieku nikdy neomrzí. Vždy kopíruje oblohu. Keď je zamračené, býva naoko šedá až biela. Pokiaľ je obloha ako zrkadlo, voda je už napohľad modrozelená, skoro ako morská. S domácou rybačkou sa toto nedá porovnávať. Je to ako „nebe a dudy“. Pripadáte si, akoby ste chytali sladkovodné monštrá na šírom mori. Stretnete tu sumce, zubáče, kapry, black bassy, ostrieže, a keď opomeniem bielu rybu, takmer nijaký ďalší rybí druh tu nežije. Napríklad šťuky tu bývali kedysi. Ale pár rokov po tom, čo sa tu vysadil sumec, boli šťuky z tejto lokality nimi skoro úplne vytlačené.
„Mi casa tu casa“
Keď konečne prichádzam do kempu, už od prvej chvíle sa cítim ako u rybára doma. Nielenže vás tu vítajú s otvorenou náručou a úsmevom od ucha k uchu, ale chovajú sa k vám, ako keby ste domov naozaj prišli. Španieli majú pre to výraz „mi casa tu casa“, čo sa dá preložiť ako „môj dom je tvoj dom“. Pavol ma, prirodzene, víta svojím klasickým „Vítaj, suseda!“, takže si aj pripadám ako u nás doma na Morave. Keď sa po kempe prejdete, zo všetkých strán na vás rybárčina dýchne. Pripravené lode na vode, všade opreté prúty (ale nie dva, rovno desiatky prútov), v garáži zavesené prsačky a bellyboaty, a asi milión rôznych návnad a nástrah v krabičkách všade zoradených nad sebou. Tak toto sa mi páči a nemôžem sa dočkať, až príde ráno a vyrazíme.
Ak ste akční a rybárčinu si chcete naozaj užiť, väčšinu času trávite na lodi, obchádzate zátoky a preskúmavate dno sonarom. Jednoducho, idete rybe naproti. A že ich tu žije hojne! Žiadny rok, čo sme tu s partiou boli, sme sa nenudili. Každoročne nám rieka nejaký poklad ukázala
a vždy to stálo za to. Tento rok bude pre mňa opäť nový. Nové miesto, kde som ešte nerybárčila a tentoraz budem týždeň tráviť so sprievodcom, ktorý bude správne dirigovať každý môj pohyb a učiť ma, ako na tie beštie vyzrieť ešte lepšie. Ktohovie, možno tam padne aj nejaký osobný rekord (to som však ešte netušila, že tie osobné rekordy padnú rovno tri).
Zem zasľúbená, veľkými sumcami oplývajúca
Za tie roky, čo sem na Ebro jazdím, som tu dole prežila veľmi veľa zážitkov a nielen rybárskych. Od krásnych po desivé až neuveriteľné. Vždy sme si sadli nad mapy a načrtli veľké príbehy. Toto miesto si o životné zážitky vyložene koleduje. Pár ich teda pridávam do vienka, možno vás niektorý z príbehov našej výpravy presvedčí, že tunajšie vody sú skutočným rybárskym kráľovstvom na zemi a stojí za to vyraziť sem
za životným dobrodružstvom.
Ide tu o poriadneho fúzača
Je utorok popoludní, vonku krásne slnečno, absolútne bezvetrie, absolútne ticho. Všetci Španieli sú zalezení vo svojom úkryte pred touto vyhňou a popíjajú pri svojej popoludňajšej sieste nejakú dobre chladenú cervezu. Španieli sú totiž známi tým, že cez poludnie nepracujú. Prečo by aj?! Veď kto by v tejto horúčave vyťahoval päty z vychladeného baráka? Áno, správne – iba my, trafení rybári!
Sedíme na lodi uprostred priehrady Mequinenza. Pozeráme z lode do krásne krištáľovo čistej vody na kŕdeľ rybiek, ako si lenivo plávajú vodou a vôbec si nás nevšímajú. Predpokladám, že sú to beličky. Dá sa vidieť dobré tri až štyri metre pod loď, takže sa nám naskytne krásny pohľad na slnečné lúče pretínajúce hladinu. „Tie sa majú, že sa preháňajú vo vode.“ pomyslím si. Vonku je 43 °C v tieni a je čas obeda. Sme hladní, vyprahnutí, spálení. Na lodi sme už päť hodín, ale vôbec nám to nevadí, nevnímame to a ani nevieme, koľko hodín vôbec je. Zvádzame totiž boj o najväčší trofejný úlovok v živote – o poriadneho fúzača. Hoci to na rybách väčšinou vyzerá akokoľvek, práve teraz nám extrémne berú. Za posledné dve hodiny sme nachytali 170, 185 a 190 cm ryby a stále nemáme dosť. Domov sa teda nejde, nech je počasie akékoľvek. Nikomu to ani nenapadlo. Musí sa vyťažiť, práve berú a snažíme sa prekonať svoj doterajší osobný rekord, o tom svetovom ani nehovorím. Každý rybár by rád patril do klubu „dvojmetroviek“.
Som na rade – kamaráti mi doprajú
Moji amigos z rybárskej partie tam už všetci patria, len ja ešte nie. Chalani sa nado mnou zľutovali, preto teraz držím opraty prútov na lodi ja. Našťastie som mala so sebou na palube tentoraz aj skúseného sprievodcu Filipa Horáka. Sprevádza na týchto vodách už vyše 12 rokov, takže tunajšiu rieku a zátoky pozná rovnako dobre ako vlastné prúty. Voľba to bola bezpochyby výborná – nikdy sa nemýlil s výberom miesta, zakaždým sa nejaká tá dvojka aspoň otočila pozdraviť našu výpravu. Pri pohľade do vody na tie hĺbky som si spomenula na vtip, že nikdy nie je dobré naštvať rybára, pretože pozná hlbiny, kde by vás už nikdy nikto nenašiel. Tu to teda platí dvojnásobne. Pozerám, aká je tu pod nami hĺbka. Strieda sa to v rozmedzí päť až tridsať metrov ku dnu. Miestami je tu vraj až šesťdesiat. „No, z tridsiatky by som tú dvojmetrovku loviť teda nechcela,“ prehltnem naprázdno. Filip našťastie velí: „Zmena miesta, ryba istá,“ a ide sa na menšiu hĺbku.
Po ceste stretávame inú rybársku partiu
z vedľajšieho kempu a zastavujeme sa s nimi na pár slov. „Tak ako berú, chlapi?“ pýtam sa a už z diaľky na nich mávam. „Ale, vôbec to neberie, ani tam nejazdite.“ Poznám plno rybárskych klamstiev, no len dve im úplne kraľujú. S prvým sa stretol prinajmenšom každý, kto má v rodine alebo medzi priateľmi vášnivého rybára, alebo kto si občas zájde na pivo do krčmy. Nazvala by som ju „vytiahnutá ryba, ktorú svet ešte nikdy nevidel“. Druhá najväčšia rybárska lož je, ak stretnete rybárov, ktorí niečo nachytali, ale ulovené ryby vám zataja. Načo to je dobré, to neviem. Asi aby ste nebodaj tiež niečo neulovili alebo neboli v rybačke úspešnejší. Chlapci na lodi sa zjavne dopúšťali klamstva druhého. Veď im trčí ešte zubáčí chvost z vedra v lodi. No nič, odchádzame a myslíme si svoje. Aj takí sú rybári a nás len tak hocičo od rybárčenia neodradí.
Začína sa už známy „koncert“
Sme na mieste. Nikde v okolí ani živáčika, len maškrtná čajka „chechtavá“ nám krúži nad hlavou a prišla sa nám posmievať. Zjavne je na love tiež, tak uvidíme, kto bude úspešnejší. Filip zapína sonar a prezerá si dno. Po chvíli vyhlási, že tu by to šlo. Spúšťam montáž zhruba do piatich metrov na osemmetrovej hĺbke. Filip prečesne hladinu vábničkou. Obaja sme nahnutí nad obrazovkou sonaru a čakáme, čo sa bude diať. Vôbec nedýcham a búši mi srdce. Pozeráme do toho, ako keby sme hrali hokej v predĺžení o zlatú medailu. Procedúra očividne pomáha, pretože sa z dna dvíha monštrum veľké ako vráta a ide smerom k hladine. Ten má dva, je to macek. Od radosti vykríknem, ale Filip ma tíši, aby som nás neprezradila. Filip ešte párkrát hrabne vábničkou do vody a začína mne už známy koncert. „Ide ti k tomu a je to macek! To bude peknwwá záberová reakcia!“ dodáva. V tej chvíli cítim v rukách ranu a záber, ale taký, že mi to skoro vyrazilo prút z ruky. „Čakaj, ešte nesekaj,“ rýchlo reaguje Filip, „nechaj ho chvíľu, nech s tým zíde trochu dole, musí byť hlavou od lode smerom ku dnu“. A skutočne.
Je to boj 45 verzus 45
Sumec sa očividne otáča hlavou od lode aj
s nástrahou v papuli a pláva späť ku dnu. „Teraz sekaj, ale poriadne! Máš ho?“ „Áno, mám!“ odpovedám. „Paráda, tak vstaň a ťahaj... To bude jazda!“ Toto počujem dnes už šiestykrát, zakaždým v inej dĺžkovej verzii, ale stále je to nádhera. Ťahám, čo mi sily a ohnutá špička prúta dovoľujú. „Je to, ako pasovať sa
s chlapom,“ sťažujem sa, ale len tak naoko, inak som šťastná, aj keď mi sumec dáva neskutočne zabrať. Filip ma neustále povzbudzuje ako nejakého boxera v ringu. „Bojuj s ním, val, val, val! Špičku nižšie do vody, priťahuj a navíjaj!“ Už chýbalo len utieranie potu z čela uterákom. Zápasím s ním už viac ako päť minút. Sem a tam, a sem a tam, hore a dole. Sumec si
s loďou jazdí, ako sa mu zachce. Filip sa smeje, že to je boj 45 kíl verzus 45 kíl živej váhy,
a že je zvedavý, ako toto dopadne. Po chvíli sa objavujú na hladine bubliny od vyrovnávania tlaku. Nakoniec sa zjavila aj montáž a po nej konečne aj chrbát môjho fúzača. „Pekne, áno, je nádherný!“ kričím od nadšenia. Sumec si párkrát ešte zabojuje, ale sily sa mu míňajú
a boj so mnou vzdáva. Mám ho. Je obrovský
a som rada, že ma nevyzul z topánok! Ide sa fotiť a hlavne merať.
Rybí parfum za odmenu
Držím sumcovi začiatok metra pri hlave a Filip ho naťahuje až na úplný koniec chvosta ryby. Medzitým sa môj úlovok ešte párkrát pokúsi o útek, tak mu stále polievam vodou celé telo, zakrývam opatrne rukami očičká a odpratávam všetko, čo by mohol nahmatať fúzikmi. Ako je známe, sumec biedne vidí. Má maličké očká oproti takému veľkému telu, preto mu príroda vymyslela inú kompenzáciu za tento hendikep, a tým sú chuťové bunky, ktoré má na fúzoch. Nielenže sa vďaka nim pohybuje, ale vďaka nim aj „vidí“, hmatá a ochutnáva okolie. Slúžia mu totiž ako druhé oči a keď ich bude mať voľne a nenahmatá nimi napríklad vás, tak sa tým upokojí. Som napnutá, či už to konečne padne. Filip ale smutne zahlási, že sumec má iba 195 centimetrov. Nádherná ryba, ale škoda, že to necinklo... Potom sa začal potmehúdsky usmievať a zavolal na mňa: „Robím si srandu, má 205 centimetrov, gratulujem, máš to tam, vitaj v klube!“ No teda, robiť si zo mňa fóry v takomto vypätom momente a v tejto horúčave je riadna odvaha... Ale vyskakujem od radosti a ďakujem svätému Petrovi za prepožičanie trofejnej ryby. A vytiahla som ho sama. No to je gól! „Vďaka, Filip, za asistenciu. Bez teba by som to nikdy nezvládla!“ Fotka a pomaznať sa so sumíkom. Som síce od hlavy až po päty celá od sumčieho slizu, ktorý sa nedá len tak jednoducho vyprať, ale som maximálne šťastná. Tento rybí parfum je vlastne za odmenu. Na teba budem spomínať do konca života, pretože si moja prvá dvojmetrovka, ktorá ma katapultovala z kartotéky „rybár v zácviku“ medzi „skúsených rybárov“. Teraz už môžem u nás na Morave machrovať, že tam patrím tiež.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
