Do Indie? Na mreny? To boli asi prvé dve veci, ktoré mi napadli, keď som od kamarátky Katky dostal ponuku zúčastniť sa výpravy do Indie na mahseerov. Táto ryba nepatrila síce medzi moje vysnívané úlovky, ale napokon som si povedal, že by som inokedy asi do Indie nešiel, nuž som na ponuku prikývol.
info
Kategória: Muškárenie
Vyšiel v čísle: APRÍL 2023
Počet strán v magazíne: 5
Od strany: 10
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 24.09.2023.
Mahseer himalájsky (Tor putitora), starším českým názvom veleparma himalájska, je kaprovitá ryba žijúca v prudko tečúcich horských riekach indického subkontinentu. Patrí k najväčším sladkovodným rybám. V minulosti boli ulovené exempláre dlhé cez dva metre a vážiace až 80 kilogramov. V dôsledku intenzívneho rybolovu však mahseerov ubúda a vzácnosťou sú kusy s hmotnosťou medzi tridsiatimi a štyridsiatimi kilogramami. Je to všežravec, ktorý sa živí hmyzom, rybkami a nepohrdne ani ďalšou potravou, čo rieka prinesie. V Indii sa väčšina pohrebov rieši kremáciami, a tak sa ani fantázii medze nekladú… Počas príprav na cestu padali od kamarátov vtipné návrhy, nech si nezabudnem naviazať mušky ako „nedokonale spálený prst“, „indické ucho“ a podobne. Prípravu som rozhodne nepodcenil a naviazal som si viac ako 100 mušiek. Strímre hlaváčového typu, trubičkové muchy, hladinové muchy a tiež nymfy. Všetko na pevných morských háčikoch. Farby čierne, olivové a ďalšie prírodné. Prúty som zvolil 9-stopové jednoručné AFTMA 8,9 a switchový prút AFTMA 7. Šnúry od plávajúcich cez intermediálne až po rýchlo potápavé.
Nezačína to najšťastnejšie…
Práce som mal ako na kostole, a tak mi čas do odletu utiekol ako voda. Prišiel apríl a náš odlet bol naplánovaný na 12. apríla. Deň pred odletom sme sa s Katkou zišli v Prahe a riešili turistické víza. Deň mi nezačal úplne najlepšie. Pri obúvaní topánok som si zablokoval chrbát. Aby toho nebolo málo, večer sa nám nedarilo odoslať formulár k vízam – údajne pre prekročenú dátovú veľkosť prílohy. Aj napriek všetkej snahe o zmenšenie sa nám to nepodarilo odoslať. Išli sme teda spať v strese, či vôbec odletíme. Situáciu zachránil kamarát Ondra, ktorý je IT, takže som sa obrátil na neho s prosbou o pomoc. Ešte než som stačil zaspať, cinkla mi správa, že sa mu to cez akýsi privátny prehliadač podarilo. Konečne teda môžem spať. Ani ráno nie je pokojnejšie, nedarí sa nám zohnať Bolt alebo Uber pre odvoz na letisko. Nakoniec sa to predsa len podarilo a prišli sme na letisko v poslednej chvíli. Všetky formality prebehli hladko, teraz už len počkať chvíľku na nástup do lietadla. Ale ouha! Let je oneskorený v dôsledku zásahu pyrotechnikov na letisku. Nakoniec je všetko v poriadku a my letíme.
Prekvapenia v indickom Dillí
V Poľsku máme rovnako dlhé čakanie na prestup, takže ani oneskorenie nevadí a navyše, aj druhý let má meškanie. Po vyčerpávajúcej ceste, keď sa v lietadle pre rev detí nedalo spať, pristávame v Dillí. Cez smog nie je mesto skoro ani vidieť. To, že si ma na letisku náhodne vybrali na PCR covid test, ma už ani neprekvapuje. Ďalej už išlo všetko hladko a vodič z hotela nás odviezol na ubytovanie. Chvíľka spánku a vyrážame do mesta za pamiatkami a zážitkami. Zážitok to skutočne bol. Môžem pokojne povedať, že väčší bordel, smrad a biedu som ešte nevidel. Človek si potom aspoň uvedomí, ako dobre sa u nás máme. O doprave ani nehovoriac. V šesťprúdovej ceste ide osem áut vedľa seba! Základ je veľa trúbiť. Šoférovať by som tu nechcel ani za zlaté prasa. Náladu nám vylepšila večera. Indickú kuchyňu mám rád a od miestnych je vždy najlepšia. Potom už len nastaviť budík na 4.15 a spať.
Vlakom aj autom, aj na pontóne
Veľmi skoro ráno máme na recepcii zraz s Mikim, majiteľom agentúry, ktorá organizuje rybárske zájazdy na mahseery. Privítal nás energický šesťdesiatnik, zavolal taxi a odišli sme na stanicu. O ten pravý zážitok v indickom vlaku sme tak trochu prišli, pretože sme mali prvú triedu vrátane klimatizácie. Cestou sme míňali rôzne mestá a dediny. Neporiadok všade až neskutočný. Na poliach pracujúci ľud s primitívnymi nástrojmi, mechanizácia poskromne. A, samozrejme, všade kravy, ktoré sú tu vzhľadom na náboženstvo posvätné. Snažím sa aspoň trochu spať, ale veľmi to nejde. Vlak je opäť plný detí.
Po nejakých šiestich hodinách konečne dorážame do mestečka Kathgodam. Tam už na nás čaká vodič a ďalej pokračujeme autom. Prvé dve hodiny po asfalte a potom prichádzajú hory. Cesta sa vinie údolím ako had. Kvalita povrchu vozovky „nič moc“ a cesta je aj dosť úzka, takže sa musí ísť pomaly. Krajina sa postupne mení od listnatých lesov až po tie ihličnaté. Cestujeme úmorných 7,5 hodiny. Pripadám si, ako keby som išiel na koniec sveta. Na miesto určenia prichádzame až za tmy. Pri rieke nás čaká sprievodca na pontóne a preváža nás do kempu. Tam už horí oheň a chystá sa večera. Rýchlo sa ubytujeme a už sedíme s drinkom pri ohni a vychutnávame pokoj a oveľa lepší vzduch, než je v mestách. Večera je úplne fenomenálna, asi najlepšie indické jedlo, čo som kedy mal. Chvíľu ešte klábosíme pri ohni a potom už je čas ísť spať a nabrať sily na mahseery.
Na hranici medzi Indiou a Nepálom
Vstávame skoro ráno. Ešte pred raňajkami sprievodca kontroluje našu výbavu. Prúty, brzdy navijakov, vlasce a hlavne podklad. Tam nastáva trochu problém. Môj backing sa trhá ako papier. Zrejme mu neurobilo dobre opakované namáčanie v slanej a sladkej vode. Preto ho radšej mením. Povesti o bojovnosti mahseerov sú veľkolepé. Po raňajkách ideme každý zvlášť so svojím sprievodcom. Voda je veľmi nízka a krištáľovo čistá. Katka je úspešná po pár hodoch a v splave zdoláva na strímer menšiu veleparmu. Skúšame niekoľko miest až po sútok s riekou Mahakali. Tá tvorí hranicu medzi Indiou a Nepálom. Na skale sa týči tradičný chrám. Zo zvedavosti doňho nazrieme a urobíme zopár fotiek. Vraciame sa do kempu na obed. Jedlo je opäť vynikajúce. Po obede ideme skúsiť na chvíľu spať. Chytať máme do noci. Horúčava je strašná, ale stany majú klimatizáciu, tak sa dá pár hodín pospať.
Konečne zdolávam svoju prvú…
Na ryby odchádzame hodinu pred západom slnka. Cestou na tutové fleky sa staviame ešte na splavoch. Katke sa darí chytiť a zdolať ďalšieho mahseera. Tentoraz väčšej veľkosti a ja jej robím niekoľko krásnych fotiek pri zapadajúcom slnku. Hoci som stále bez záberu. To sa má zmeniť so západom slnka a tmou. Mahseer je veľmi opatrná ryba a pri tomto nízkom stave o to viac. Je dôležité nerobiť veľmi hluk a pokiaľ možno nevstupovať do vody. S pribúdajúcou tmou sa naozaj aktivita rýb stupňuje. Po dvoch opatrných záberoch konečne zdolávam svoju prvú veleparmu v živote. Malá ryba, ale aj tak poteší. Ďalší záber už je z kategórie väčších, ale ryba padá v dôsledku uponáhľaného záseku. Potom sa chvíľu nič nedeje, tak naši hostitelia pripravujú večeru. Posilnení skvelým jedlom ideme znova do boja. Ryby sa ukazujú blízko hladiny a behom chvíle máme každý niekoľko rýb. Len tá veľkosť zatiaľ pokrivkáva. Katka už toho má plné zuby a odchádza spať do kempu. Ja s Bobbym sme odhodlaní tomu dať maximum a zostávame.
S požehnaním to azda pôjde lepšie
Aktivita je nízka, nuž sedíme pri ohni a klábosíme o rybách. Podľa môjho sprievodcu sa obnoví nadránom. Po štvrtej hodine rannej mám najprv dve menšie ryby a potom konečne jednu solídnu – cca 80 cm. Už pomerne uťahaní pokračujeme až do svitania. Ďalšia ryba už však neprichádza. Okolo pol šiestej, za svitania „padám za vlasť“ do postele. Budia ma až na obed. Po ňom nasleduje ďalší šlofík a o štvrtej popoludní vyrážame do chrámu. Miestny najvyšší nám na čelo robí tradičnú farebnú značku, zvanú Tilak. My mu na oplátku prispievame na prevádzku chrámu a život. Nuž, zrejme to funguje všade rovnako. Po spiatočnej ceste skúšame preloviť niekoľko miest, avšak bez akejkoľvek aktivity. Okolo ôsmej sme v kempe na večeru. Sedíme pri táboráku a ďalší oheň vidíme horieť na protiľahlej stráni v Nepále. Vraj je to v tomto období skoro na dennom poriadku. Do postele ideme ešte pred polnocou, čaká nás vstávanie na svitanie.
Budík zvoní o piatej, rýchlo sa obliekame a ideme na známe miesta. Ťaháme klasicky strímre na intermediálnej šnúre. Až na poslednom mieste pred sútokom mám konečne menšiu rybu. Ako sa rozvidnieva, ukazuje sa, že tôňa je plná rýb všetkých veľkostí – od malých až po obrovské ryby cez meter dĺžky. O strímer však vôbec nejavia záujem. Naviazal som si aj pár veľkých nýmf, a tak prerábam svoj osmičkový prút na provizórneho „Francúza“. Deväť stôp dĺžky prúta a 0,50 vlasec ako nadväzec nie je úplne ideálne, ale nič iné nemám. Miestni mi vôbec neveria, že na toto môžem chytiť rybu. Po pár hodoch ich ale vyvádzam z omylu. Parma ako parma. Ďalší mahseer sa nechal prehovoriť na klasické nymfy, čo u nás používam na lov pstruhov. Skúšame ešte niekoľko miest, kde je vidieť ryby. Rozfúkalo sa a táto metóda stráca na efektívnosti. Bobby je z toho ale nadšený a do obeda s ním viažem v kempe nymfy. Potom sa idem okúpať do rieky. V štyridsaťstupňovej horúčave je to dosť osviežujúce.
Výborná kuchyňa a úslužný servis
Na ryby ideme zase až popoludní. Čakáme do zotmenia. Asi hodinu sme bez záberu. Večerný účet otvára Katka nádherne stavanou rybou s veľkým hrbom za hlavou. Zatiaľ asi najväčšia ryba výpravy – môže mať nejakých 8 kíl. Niekoľko hodov do rovnakého miesta jej prináša malú rybu a ešte jednu slušnú. Meníme sa a o nejakých 10 minút zdolávam aj ja pekného mahseera. Tým sme vyčerpali potenciál miesta a ďalšie akcie už neprichádzajú. Okolo desiatej to balíme a ideme späť do kempu. Večera nemá chybu. Obsluhuje nás jeden z personálu a je veľmi úslužný až otravný. Na mňa je taký servis až veľa. Potom sedíme a rozprávame skoro do polnoci. Ešteže ráno nejdeme zavčasu. Na kopci cez rieku prebieha bujará oslava čohosi a mne sa nedarí poriadne zaspať ani so štupľami. Nakoniec sa mi to podarí, ale pokojná noc to teda rozhodne nie je.
Ideme prvýkrát proti prúdu rieky
Vstávame o niečo neskôr, za čo som po poslednej noci vďačný. Vyrážame od tábora proti prúdu a prvé dve miesta sú krásne, ale po rybách ani pamiatky. Na tretej tôni je niekoľko vydier a rybáriky. Keď vydry zmiznú, začínajú sa pri druhom brehu ukazovať ryby. Akoby zbierali niečo z hladiny. Je nutné hádzať skoro celú šnúru, aby som na ryby dosiahol. Na nejakých 30 metrov je už kontakt s muškami problematický, takže sa mi nedarí premeniť ani jeden z troch záberov. Ešte chvíľu chytám naslepo a potom to balíme. Začína byť riadne teplo. Nejdeme však späť do kempu, ale ešte vyššie do kopcov na exkurziu do miestnej dediny.
Pre domorodcov sme atrakciou
Pre miestnych obyvateľov sme možno väčšie atrakcie, než si vieme predstaviť. Belocha tu zrejme len tak nevidia. Povinne sa musím odfotiť s miestnymi ženami. Skoro to vyzerá tak, že by si ma tam aj nechali. Všetko hrá pestrými farbami – stavby, oblečenie a ďalšie životné potreby. Život je tu na pomerne primitívnej úrovni, ale ľudia vyzerajú spokojne. Na konci dediny sa suší na slnku veľké množstvo riadu. Včera tu vraj prebiehala svadba. Tak toto bol ten zdroj hluku, pre ktorý som nemohol spať! Cestou do kempu sa zastavujeme ešte v niekoľkých obydliach. Niektoré veci sú úplne fascinujúce… Napríklad televízia so satelitom, na ktorom beží akási indická telenovela. To by som tu naozaj nečakal. Do hodiny sme v kempe, napoly uvarení, a tak sa rovno vrhám do rieky. Je to pomerne osviežujúce.
Chytanie v tme bystrí zmysly
Obed, šlofík a okolo šiestej opäť k vode. Tentoraz z druhej strany rieky ako obvykle. Čakáme až sa zošerí a púšťame sa do lovu. Začiatok je veľmi sľubný a tri menšie ryby sú otázkou chvíľky. Potom sa hodný čas nič nedeje a ja vymýšľam, čo urobiť inak. Beriem si druhý prút, kde mám rýchlo‑potápavú šnúru. Po pár hodoch
sa to ukazuje ako správne rozhodnutie. Prichádza ostrý záber a tentoraz sa ryba bráni naozaj srdnato. Možno je to dané aj silným prúdom, ale trvá to dlhé minúty a niekoľko jázd cez utiahnutú brzdu, kým sa mi podarí rybu dostať k brehu. Stále ešte nie je unavená a snaží sa dostať do bezpečia hlbokého prúdu. Celý zážitok je umocnený okolitou tmou, ktorá bystrí ostatné zmysly. Nakoniec ale víťazím ja. Čakali sme síce väčšiu rybu, ale aj tak je to najväčšia ryba zájazdu. Bojovnosť ma až prekvapila. S očakávaním pokračujeme chytaním
s touto zostavou na striedačku. Ďalší záber sa dnes už nekoná.
Nasledujúci deň je odpočinkový
Po neskorých raňajkách robíme fotky pre nášho hostiteľa, sponzorov a tiež články. Po obede nasleduje potrebný spánok a na ryby ideme len na chvíľu večer. Aktivita je takmer nulová, a tak sa presúvame k táboráku. Čaká nás posledný deň a naši sprievodcovia sa chcú pokúsiť naviesť nás na trofejnú rybu. Opäť vidíme horieť niekoľko lesných požiarov na okolitých kopcoch. Vstávať sa bude skoro, tak ideme aj skoro „do hajan“.
Aspoň jedna ryba
Budík zvoní v nekresťanskom čase
3.15 hod. Mierime až dole k sútoku s riekou Mahakali, z jej vôd vychádzajú tie najväčšie ryby do čistej vody našej rieky. Šanca by mala byť najväčšia, avšak nie je to tak. Točím sa na prvých dvoch „pooloch“
od sútoku a stále bez záberu. Pomaly pribúda svetla a nádej na veľkú rybu sa rozpúšťa rovnako ako ranná hmla. Prichádza Katka s tým, že hore chytila dve ryby. Striedame si teda miesta. Mám jeden záber bez úspešného záseku. Pomaly sa vraciame proti prúdu do kempu. V takzvanom „PJ poole“ sú hádam všetky ryby z rieky. Odhadom niekoľko sto rýb. Prerábam svoju zostavu na nymfu a darí sa mi chytiť aspoň jednu rybu. Tým sa však ostatné plašia a ďalšiu sa mi už presvedčiť nepodarí.
Najlepšia časť celého zájazdu
V kempe si dávame raňajky a ideme dospávať skoré vstávanie. Po obede už pomaly balíme, kúpeme sa v rieke a užívame si posledné chvíle. Krátke večerné chytanie prináša iba niekoľko záberov a jednu malú rybu pre moju kamarátku. Vydržali by sme chytať dlhšie, ale naši hostitelia pripravili tradičnú grilovanú Tandoori a jedlo mi dvaja nikdy neodmietneme. Grilovanie na piesočnatej pláži pri rieke, v kruhu z petrolejových lámp, má svoje čaro. Jedlo je vynikajúce. Ostatne ako všetko, čo nám tu uvarili. S úsmevom konštatujeme, že to bola najlepšia časť celého zájazdu.
Všade dobre, doma najlepšie!
Nasleduje už iba zdĺhavá cesta do civilizácie. Celých 7 hodín v aute a potom 6 hodín vo vlaku. Na hotel sa dostávame až pred desiatou večer. Rýchla večera v priľahlej reštaurácii a potom spať. Na let späť do vlasti vstávame veľmi skoro. Preto nás trochu naštve, že posunutie letu o 2,5 hodiny dali vedieť mailom 3,5 hodiny vopred, keď sme, prirodzene, spali. Let aspoň prebehol bez komplikácií a ďalšie čakanie v Poľsku už nás nemôže vyviesť z miery. Všade dobre, doma najlepšie!
Výlet do Indie bol rozhodne zaujímavý zážitok, ale opakovať ho asi nutne nepotrebujem. Šukrija, India („ďakujem“ v miestnom nárečí) a nabudúce zase niekde inde.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
