Koľko sa len človeku udeje v hlave medzi napísaním prvej a druhej časti takéhoto príspevku! Také stavy majú vari všetci, ktorí navštívili túto nádhernú krajinu, lebo až po čase si človek uvedomí, čo všetko zažil. Čo z toho bolo skvelé, čo zlé a čo vlastne už zabudol. Našťastie, mám poruke fotky, ktoré vždy prebudia prúd spomienok...
nezadaný
24.06.2024 (4/2024)
0
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: APRÍL 2024
Počet strán v magazíne: 6
Od strany: 24
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 25.12.2024.
Horná časť rieky Chalchyn
Zavčasu ráno naložili mongolskí vodiči oba rafty na strechu auta a za silného vetra vyrážame všetci proti prúdu. Dohodli sme sa, že prvý raft vysadíme asi 30 km pod nami a my vyjdeme až hore ku skale. Ďalej sa dá ísť len v sprievode vojakov. Len vsuvka: chlapcov sme vysadili trochu inde, takže sme sa večer dozvedeli, že si to pretiahli asi na 17 km po vode. Nuž stane sa. My sme zložili raft z auta a na hodinu vyrazili po okolí pešo. Terén je skutočne veľmi ťažký. Aj pár stoviek metrov ideme hádam 20 minút a navyše bez záberu. Svieti slnko, modrá obloha je bez mráčika, fúka silný protivietor, padá lístie. Toto teda nemám rád. Cestou k raftu plašíme jelene, ktoré sú v plnej ruji a revú zo všetkých strán. Musíme stiahnuť raft po prudkom zráze a nalodiť sa z vysokého brehu. Už tu bolo vidieť, že budeme veľmi dobre zohraní, a tak to zostalo po celý čas. Tomáš, Mare, Marek a ja. Po chvíľke doplávame ku krásnemu miestu, kde uprostred rieky čnie kus skaly. Zastavujeme a všetci prehadzujeme okolie. Všetci dostávajú zábery od menších tajmenov, lenokov a šťúk, ktoré sa darí aj zdolať. Markovi prišiel veľký tajmen až pod nohy, ale v ostrom slnku nemal dôveru k jeho herringovi.
Splavujeme ďalej a sú miesta, kde pádlujeme s veľkým nasadením proti vetru. Následne sa rieka v meandri otočí a už je to celkom v pohode. Avšak v ďalšej zákrute nanovo! Zastavujeme na každom vhodnom mieste tak, aby sme si miesta nepoplašili. Slovinci sú vážne šikovní, a tak sa nám darí vždy nejakú rybu uloviť. Zastavujeme na kraji pláže tak, aby oni mohli chytať blízko raftu a my ideme vždy veľký kus dole a potom späť a niekde sa zakaždým stretneme. Trochu aj s ohľadom na vek parťákov... Už sa pomaly blížime k miestu, kde budeme končiť. Ja sa chystám prejsť na pieskovú lavicu, keď môj pohľad skamenie na čerstvých stopách v blate. Nie sú od jeleňov, losov ani vlkov, ktorých tu je asi mnoho, ale od medveďa, teda skôr medvedice. Spolu s nimi sú malé stopy mláďat. Na nič nečakám, alarmujem chlapcov a odplávame. Lenže tie stopy sa ukazujú aj na ďalších miestach. Začíname byť trochu nervózni. Večer ukazujeme stopy ostatným a Mongoli nad tým len mávnu rukou.
Parádny rybársky deň a „los“
Ráno sa úplne otočil vietor a my máme veľkú radosť, že sa toľko nenadrieme za pádlami. Autá nás vysadia a my ideme na miesto, kde sme včera skončili. Začíname sa pripravovať. Než sme však nachystaní, tak Marek volá o podberák. Spoločne zdolávame krásnu amurskú šťuku 100+. Fotíme ju a púšťame zase späť. Konečne si nahadzujem aj ja a s dobrou náladou hovorím Markovi, že asi 50 metrov od nás je los, ktorý ohrýza vŕby. Chvíľku čakám s foťákom, ale nevychádza, len funí. Tak nahadzujem a chlapci odišli kúsok ďalej. Zrazu ten los vyliezol z vŕbok... Lenže to nebol los, ale poriadny medveď! Začal ma sledovať, ale vietor šiel na nás, tak ma necítil. Začal byť veľmi nervózny, postavil sa na zadné a začal revať. Nebol som schopný slova, ale volal som na chlapcov, aby okamžite prišli... V tom momente sa medveď rozbehol proti mne. Začal som cúvať k raftu. On sa zastavil a vo chvíli, keď sa ukázali za mnou chlapci, rozbehol sa znova. Zarazil sa asi 20 metrov od nás celý naježený a doslova penil. Všetkých nás akosi prešiel humor. Nikdy mi nenapadlo, že budem vidieť, ako medveď na mňa cerí zuby. V tom momente som si jasne povedal, toto je v pr..., to nemôžeme prežiť! Všetci sme skameneli. Ja som stál pri rafte a ani neviem, prečo som to urobil, ale chytil som sa raftu a bol som odhodlaný aspoň ho hodiť na seba. Lenže, ako som raft naklonil, tak medveďovi sa ukázalo niečo veľké a on sa začal s hlasným bručaním od nás sťahovať. Otočil sa, ibaže po dvoch krokoch to vyzeralo, že sa rozbehne späť. Našťastie sa tak nestalo a zmizol postupne vo vŕbach. Nikdy som nevidel také vystrašené tváre a moja bola určite na tom rovnako. Marek vytiahol vodku a ja som si trasúcou rukou takmer vyrazil zuby. Nasadli sme na raft a išli asi pol hodiny, kým sme sa odhodlali zastaviť. Chvíľku sme sedeli na rafte a spoločne sa upokojovali. Vedeli sme, že už budeme všade dávať pozor. Pretože tu sa ukázalo, že nejaké rolničky alebo korenie na grizlyho nemajú žiadny zmysel.
Keď už sme stáli, tak sme vyrazili nahodiť. Bolo to krásne miesto a ja som počkal, ako sa chlapci postavia. Marek sa postavil presne tak, ako by som to urobil ja a hneď po nahodení dostal parádny záber, ktorý som mal v priamom prenose. Skvelý súboj s tajmenom a neskutočná radosť dali na chvíľku zabudnúť na predošlý zážitok. Fotíme vo vode krásneho tajmena 120 cm a hneď si dávame jedného panáčika na oslavu. Úžasná ryba, Marek už ani nechcel chytať. Mne následne nedobrala veľmi parádna šťuka ani na tretí pokus. Celkovo bol tento deň pre mňa trochu prepadák. Ulovil som dosť rýb, ale všetky veľké, žiaľ, spadli. A bol medzi nimi aj tajmen, ktorý bol minimálne taký ako Markov. Taký je život...
Ďalšie dni na rieke
Ranné stereotypy už začínajú splývať, ale pri vode je to vždy iné. Opäť začíname na mieste, kde sme predchádzajúci večer ukončili lov a pokračujeme ďalej po rieke. Zastavujeme pri nádhernom ramene a mne sa konečne na tretí pokus trafila do nástrahy amurská šťuka 100+. Nakoniec som si splnil ďalšiu métu a hovorím si, že ďalšiu už azda ani nepotrebujem. Lenže keď po dlhom boji na ďalšej tôni prichádzam o šťuku 120+, tak viem, že potrebujem! Našťastie ryby naozaj spolupracujú a večer vždy máme o čom rozprávať aj s druhou partiou.
Nasledujúci deň sa dostávame na jedno miesto, ktoré mi pripomína minulú výpravu, len bolo oveľa viac vody. Tu som ulovil šťuku okolo 75 cm, tak skúsim, či tu tiež nejaká nie je. A ono „bum“ a ďalšia metrovka. Uff! Skvelý pocit aj po zapichnutých zuboch v ruke.
Lenoky
Tie by si zaslúžili samostatný článok. Pre mňa to je fakt neskutočná ryba. Záber od lenoka je vždy taký silný, že ten, kto ho nečaká, tak mu vezme prút z ruky. Prakticky sme neulovili menšieho ako 50 cm a tie najväčšie mali blízko k 70 cm. Keby som chytal len také ryby, tak som maximálne spokojný. Najviac im chutili voblery rovnako veľké ako na tajmeny a veľké rotačky. Zlatá farba bola top.
Ďalšie lovy
Chalchyn je neuveriteľný množstvom miest na chytanie. Už to berieme tak, že ideme na cit a pokiaľ k večeru nebudeme stíhať, tak to len dopádlujeme. Nie je dňa, ktorý by vyšiel naprázdno, hoci je vidieť, že aktivita je slabšia za plného slnka. Akýkoľvek mráčik znamená úžasnú aktivitu. A trochu ešte chýba aj ochladenie, ktoré sme čakali a neprišlo. V tom čase býva často už po krajoch zamrznuté a ramená pod ľadom. My sme v ramenách a ich okolí našli obrovské množstvo rýb a nachytali sme v porovnaní s minulou výpravou až neskutočne veľa. Ale tiež sme mali veľa sledovačiek, ľahkých drcnutí a nedobrané nástrahy. A to by si človek povedal, že tu, kde nástrahy prakticky nepoznajú, zožerú všetko a hneď. Kdeže! A práve v tom je kúzlo rybárčenia.
Posledný deň
Rýchlo to utieklo, naozaj veľmi rýchlo. Ale keď je všetko tak, ako má byť, tak to jednoducho uteká. Posledný deň sme vyrazili opäť hore a chceli sme prejsť miesta, kde sme videli alebo prišli o veľké ryby. Slnko bolo dosť proti nám, ale šťuky boli celkom pri chuti. Len v jednom mieste nás s Markom priviedlo do varu, ako sa s nami hrali. Obaja sme vytiahli menšie šťuky, okolo 85 cm. Píšem menšie, pretože to nebola zase taká vzácnosť. My sme túžili po tých okolo metra a viac. No a tu sme mali každý na prúte po dvoch šťukách medzi 110 až 120 cm. Vždy sme ich dotiahli až k brehu a potom len nástrahu vypľuli. O chvíľku došli zase a my sme ich nedokázali prekabátiť a uloviť. Len to držali mimo háčikov a potom zase pustili. Všetko ako v akváriu. Nakoniec sme sa tomu len smiali. Bol to aj tak skvelý deň!
Lenže smiech nás prešiel, keď na nás nečakalo auto. Neskôr prišiel malý osobáčik, ktorý nás sotva pobral. Dozvedeli sme sa, že naše auto pred chvíľou horelo. Nechceli sme tomu uveriť, ale bolo to tak. Tak sme razom mali obavu z toho, ako dôjdeme do Čojbalsanu na letisko. Stále nepochopím, ako to dokázali, ale počas noci došli akýsi mechanici a ráno stálo auto ako nové pred jurtami a šofér nakladal našu batožinu. Mongolsko je jednoducho krajinou netušených možností!
Odchádzame
Ešteže nás problémy s autom nestretli na ceste. Všetko je v poriadku a vyrážame na cestu. Je vari najteplejší deň, dokonca to zdvihlo mračná obťažujúceho hmyzu. Tak rýchlo do auta a smer Čojbalsan. Tentoraz šoféroval znalý vodič, ktorý nás tam doviezol za polovičný čas. Ubytovali sme sa v hoteli a vyrážame do ulíc na večeru. Nebol to ľahký proces, ale nakoniec sme sa výborne najedli v čínskej reštaurácii. Ráno rýchle raňajky a následne presun do kaviarne, ktorú sme večer objavili. Káva je až prekvapivo vynikajúca. To by tu nečakal nikto. Lietadlo priletelo načas a dokonca aj odbavenie s veledôležitými zamestnancami malého letiska prebehlo hladko. Hodinový let do Ulanbátaru bol balzam pre naše unavené telá. Ísť teraz autom 12 hodín by sa nám už naozaj veľmi nechcelo. No a potom už len rýchly presun do hotela, následne ďalšia skvelá večera a trocha vodky na dobrú noc.
S Mongolskom sa lúči naozaj veľmi ťažko. Kto tam bol, tak veľmi dobre chápe. Tu človek nájde množstvo pravých hodnôt života. Prestane premýšľať nad nezmyslami, uvedomí si, akú má cenu. Verte, že tú najvyššiu. A pokiaľ sa to spojí s tými správnymi priateľmi, tak je z toho zážitok na celý život.
Petrov zdar!
David MAIXNER
Foto: autor, Marek Čeman, Vlado Havel
PrihlásenieRegistrácia 
