S kamarátom Peťom začíname pstruhovú rybársku sezónu každý rok v raji. Áno, presne tak – v Slovenskom raji. Na pstruhovom revíri VN Palcmanská Maša, čo je najväčšia vodná nádrž na území Slovenského raja, vytvorená na hornom toku rieky Hnilec, v kotlinovitom rozšírení údolia pod južnými skalnatými zrázmi Geráv.
nezadaný
24.06.2024 (4/2024)
0
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: APRÍL 2024
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 82
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 25.12.2024.
Medzi rybármi je vodná nádrž známa aj pod názvom Dedinky a medzi tými staršími aj ako Dedinky-Mlynky.
Kedysi to tu bolo inak
Možno je v tom aj troška nostalgie, pretože som sem chodieval už ako chlapec s mojím otcom a krstným. Vtedy to bola vždy lotéria, či tam bude vôbec možné 16. apríla aspoň niekde nahodiť. Sociálne siete neexistovali a pevnú linku nemal každý. Ak aj mal hospodár v kancelárii telefón, nesedel pri ňom celý deň, a tak sme sa vždy orientovali len podľa predpovede počasia a aktuálnych teplôt v tom období. Vtedy totiž ešte zimy bývali, ako sa patrí a neraz sa nám stalo, že keď sme prišli na Dedinky, boli ešte komplet zamrznuté alebo len na pár miestach boli vytvorené oká voľnej vody, kde sa dalo nahodiť. Teraz sa vám pokojne môže stať, že keď zavítate na Dedinky na začiatku pstruhovej sezóny, môžete chytať v tričku a kraťasoch a domov sa vrátite spálený ako od mora. To bolo za mojich začiatočníckych čias nepredstaviteľné a bolo bežné, že sme sa niekedy aj koncom apríla na pstruhových potokoch museli po kolená brodiť snehom, kým sme sa dostali k vode. To si už dnes hádam nikto nevie ani predstaviť.
S Peťom sme naozaj v raji
Väčšinou sem s Peťom chodievame až tak koncom apríla, v polovičke mája. Keď už ten prvotný rybársky tlak opadne. Pri vode a na vode je väčší pokoj a aj počasie je stabilnejšie, keďže najradšej sem chodíme chytať z člna. Je to síce už obdobie, keď je voda vybrakovaná a dúhaky sú už v mraziakoch, rýb je menej, ale to nám nevadí. My sem chodíme kvôli tej krásnej prírode, tichu a spoločne stráveným chvíľam, keď ženy necháme doma a my si môžeme pokecať. Počas roka sa už totiž tak často nestretávame, lebo ma osud odvial trošku ďalej po prúde Hrona, neďaleko Žiaru nad Hronom.
S člnom sme flexibilní, dostaneme sa na každé miesto, kam chceme. No najkrajší úsek je smerom z hlavnej nádrže do chobota – aj takto nazývajú rybári vtok Hnilca. Plavíte sa tiesňavou popod dva železničné mosty, po ktorých ešte stále premáva vlak a už sa nám stalo, že stav vody bol taký vysoký, že sme si museli v člne ľahnúť, aby sme sa tadiaľ preplavili. Keď prechádzame týmto úsekom, ani nechytáme ryby, len sa kocháme prírodou a nasávame tú neskutočnú atmosféru. Cítite sa tu ako niekde v kanadskej divočine a už len čakáte, kedy spoza stromov vybehnú Indiáni ako v starých winnetuovkách od Karla Maya.
S mladou rybárkou Veronikou
Vlani bola veľmi teplá jar a už v polovici apríla panovalo extrémne teplo. Nebolo nad čím rozmýšľať a hoci som mal tesne pred uzávierkou, rozhodol som sa začať pstruhovú sezónu na Dedinkách aspoň na otočku na jeden deň. Zavolal som aj svoje krstňa Veroniku, či nemá chuť ísť na ryby. Ona hneď odvetila, že jasné, že áno! Veľmi ma to potešilo, lebo je to už mladá dáma a dievčatá v jej veku majú zväčša iné záujmy, než skoro ráno vstávať a ísť na ryby. Veroniku sme brávali na ryby odmalička, keď ešte rybárčila aj jej mamina a moja sestra. Pomáha nám tiež s detským rybárskym táborom na Teplom Vrchu, takže vzťah k rybačke má. Akurát chodíme na ryby pomenej, čo ma veľmi mrzí a budem sa snažiť to zmeniť. Peťo kvôli pracovným povinnostiam nemohol ísť s nami, nuž sme sa rozhodli, že pôjdeme chytať len naľahko z brehu. Nehrotil som ani skoré ranné vstávanie... Nemusíme tam byť prví a stáť v rade, aby sme sa dostali k vode. Určite tam bude nátresk, pomyslel som si a ako sa neskôr ukázalo nemýlil som sa.
„Prímorská“ atmosféra na vode
Ráno som sa zastavil v Brezne po Veroniku. Cesta ubehla ako voda a boli sme na Dedinkách. Tam nás okrem krásneho počasia privítal aj miestny „pirát“, teda hospodár Emil Pacek, ale všetci ho tu poznajú ako piráta, veď som ho bez jeho typickej šatky ešte asi nevidel. Privítal nás svojou východniarčinou (nemyslím tou tekutou, teda, vlastne ani tá nikdy nesmie chýbať). Hneď nám zreferoval čo a ako. A keď sme sa pozreli na vodu, myslel som si, že som niekde v prímorskom stredisku a nie na Dedinkách. Hladina plná člnov, dokonca aj vodné bicykle, a na brehu to vyzeralo ako v mravenisku. Neboli to len rybári, ale aj turisti. A podotýkam, že to bolo 16. apríla v Slovenskom raji, kde musíte kúriť ešte aj v júni! Príčinou bolo extrémne teplé počasie, aké som tu ešte v tomto období nezažil. No, našťastie, ako som predpokladal, kým sme prišli, malo dosť rybárov už odchytané, a tak sa dalo nájsť aj miestečko na nahodenie. Rozhodli sme sa ísť dozadu, za rybársku chatu, kde sme boli predsa len troška ďalej od tej trmy-vrmy, čo bola popri hlavnej ceste.
Nádherná príroda, počasie a rybky
Prvé hody, žiaľ, nepotvrdili to, čo sme očakávali a čo nám tvrdili miestni harcovníci, že o rybky nie je núdza. Pravdepodobne to bolo ovplyvnené aj tým, že už bolo naozaj horúco a aktivita rýb klesla. Bol som pozitívne prekvapený, že Veronika sa nedala odradiť prvotným neúspechom a nehodila flintu do žita. Teda v tomto prípade udicu. Skúšali sme rôzne nástrahy, až sme prešli na väčšie modely plandaviek a hádzali sme to tak ďaleko, ako to len šlo. Úspech sa dostavil. Asi sa ryba kvôli tomu ruchu na brehu presunula ďalej... Aj Veronika si zdolala prvé rybky a tešila sa z úspechu. Viac som nepotreboval, bol som rád, že si to užíva a že ju to baví. Nádherná príroda, krásne počasie a rybky ako bonus. Čo viac si môže človek priať?
O čo vlastne na rybách ide...?
Nepochytali sme síce žiadne veľké ryby, ale o to predsa vôbec nejde. Mám taký pocit, že všetko si užívame oveľa intenzívnejšie, keď sme v spoločnosti ľudí, ktorých máme radi, s ktorými si rozumieme a s ktorými sa o tú krásu bytia môžeme podeliť. Akoby sa vtedy každý prežívaný zážitok násobil a bol aj silnejší a zapamätateľnejší. Som presvedčený – a poznám to aj z vlastnej skúsenosti, keď som ešte chodil na ryby s otcom a krstným –, že sa takéto chvíle vryjú do srdca a do pamäti. Takto zostaneme súčasťou našich blízkych, keď už tu nebudeme a oni budú mať na čo spomínať.
Ešte raz nahodíme a ideme
Okolo obeda sme si dali prestávku na malé občerstvenie a potom sme chytali ďalej. Prekvapilo ma (musím povedať, že milo), že Veronika vydržala neúnavne nahadzovať až do večera, aj keď rybiek bolo poskromne. Nepovedala, že už sa nudí a chce ísť domov. Aj jej mamine to už bolo podozrivé a podvečer už písala aj volala, že kde sme tak dlho. Že či sme ešte na rybách... Asi už zabudla, ako to chodí a ten posledný hod, alebo to známe „ešte raz nahodím a už ideme“, môže trvať niekedy aj hodiny. No je čas prísť a čas odísť, večer sme sa zbalili a odišli spokojní domov. Aj takto môže vyzerať rybačka v raji. Nemusí to byť len o kvantách ulovených rýb alebo o kapitálnych kúskoch. Napriek tomu to môže byť krásne, jedinečné a neopakovateľné.
Sprostredkovaná krása rybačky
Hovorí sa, že tá dnešná mládež je len na mobiloch a pri počítačoch. Ale je aj na nás, aby sme ich vytrhli z toho virtuálneho sveta a ukázali im krásy toho reálneho. Tak dúfam, že sa uvidíme pri vode, priatelia...
Patrik KUVIK
šéfredaktor Slovenského RYBÁRA
PrihlásenieRegistrácia 
