Poviedka - Mám to predsa pod kontrolou!
nezadaný
24.06.2024 (4/2024)
0
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: APRÍL 2024
Počet strán v magazíne: 1
Od strany: 97
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Bol to skvelý človek, manžel, otec, rybár. Malý Boris zbožňoval spoločné rybárske výpravy, keď večer opekali špekáčiky, všade okolo nich nepreniknuteľná tma, blčiaci ohník si vybojoval svoj priestor, naplnil ho blikajúcou pohodou a tajomnou atmosférou. Na hranici svetla a tmy sa matne rysoval otvorený bivak, z ktorého vykúkali dve nedočkavé lehátka. „Poďte, poďte si už ľahnúť,“ vyzývali ich nedočkavo. „Čo nevidíte ten veľký čierny oblak, ktorý sa vám celý deň vyhrážal a teraz chce určite niečo vyparatiť?“ Ako oheň slabol, tma nezaváhala, pomaly, ale isto dobývala späť svoje anektované územie. Z trstiny na brehu jazera sa začali ozývať tajuplné zvuky a mladá rybárska fantázia išla na plný plyn. Pahreba unavene žmurkala, oblak naplnil svoje sľuby a krátky, teplý letný dážď nadobro uspal tých pár odolávajúcich uhlíkov. Po chvíli však oblak kamsi zmizol, vzduch sa spriehľadnil, zavoňal a otcov pokojný, vyrovnaný hlas pomenúval súhvezdia na rozžiarenej oblohe. „Pozri, Veľký voz, tá posledná najsilnejšie žiariaca hviezda, to je Polárka, volá sa tak preto, lebo označuje sever, dá sa podľa nej orientovať.“ Posledné slová už unavený Borko nepočul, viečka sa zaklapli, uši ohluchli. Otec aj letná noc sa pousmiali a ešte si navzájom vymenili zopár pekných myšlienok blúdiacich v otcovej hlave. Potom sa tiež odovzdal do rúk teraz už spokojných lehátok.
Po návrate domov Borko svoje zážitky a pocity zvečňoval, môžem to nazvať koláže – povystrihoval a lepil na papier postavičky, zvieratá, ryby, malo to dej, aj to bola zábava a rodičom sa to páčilo. „Dnes pôjdeme na priehradu s kamarátmi z práce,“ povedal jedno ráno otec. Tam sa to všetko začalo. Asi je lepšie povedať, že skončilo. Ohník sa večer rozhorel ako vždy, aj špekáčiky boli, ale okolo ohňa začalo krúžiť niečo, niečo nebezpečné... Fľaša slivovice. Z ruky do ruky, z úst do úst. Po nej druhá a počiatočná dobrá nálada sa menila na krčmové hádky. Otcov hlas sa zmenil. Pokoj a harmóniu nahradilo škriepne vykrikovanie a prvýkrát otec nespal pri ňom na lehátku, ale na zemi, pri vyhasnutej, smutnej pahrebe. Ťahal ho za ruky, budil, veľmi sa bál, nič nepomáhalo. Otcovi kamoši len rozjarene kývli rukou: „Však ho to prejde, to nič, choď si ľahnúť, on príde.“ Celú noc Borko nezažmúril oko. Z bivaku pozoroval nehybne ležiacu postavu, ktorá sa spolu so svitaním a rannou hmlou zdvihla zo zeme, tackajúc sa, bolestivo dopadla na lehátko a pomedzi zuby precedila: „Neboj, mám to pod kontrolou...“ Vtedy čierny, už rodinný oblak pohrozil prvýkrát.
Kamarátskych rybačiek pribúdalo, Boris už nechodil, ostával doma s mamou. Pri návrate, hneď ako otec otvoril dvere, prvá jeho veta znela: „Nebojte, mám to pod kontrolou.“ Otcova nová záľuba v pití sa nasťahovala aj k nim domov. Už ani nemusel ísť na rybačku, stačilo zbehnúť dole do krčmy. Než zabuchol dvere, ešte začuli: „Nebojte, mám to pod kontrolou.“ Vracal sa nadránom a jedného upršaného dňa, keď čierny rodinný oblak naplnil svoje sľuby, sa už nevrátil. Zmizli jeho veci, udice, fľaše s alkoholom a spolu s nimi aj ten predtým úžasný otec. Kamsi na ubytovňu. Ostali sami s mamou.
Život bez otca bol ťažký, mama mala dve práce, bola čoraz unavenejšia, smutnejšia. Raz objavil v smetnom koši prázdnu fľašu a v skrini ďalšiu, už načatú. Spýtavý detský pohľad dostal známu odpoveď: „Neboj sa, Borko, mám to predsa pod kontrolou.“ Už chápal, čo sa deje, deti sú vnímavé, vedel, že práve on musí niečo urobiť, aby nestratil posledného milovaného človeka – maminu. Keď odišla do práce, sadol si za kuchynský stôl, strihal, lepil, premýšľal a znovu lepil. Keď sa vyčerpaná mama vrátila večer domov, smerujúc ku komode, k svojej novej tajnej skrýši, našla ho spať za kuchynským stolom. Hlava položená na prekrížených rukách a pred ním na stole ležal polepený papier. Zvedavosť jej nedala. Čo uvidela? V obkľúčení fliaš z alkoholu, celý ich predošlý nádherný, spoločný život... Usmiati rodičia, prvá narodeninová torta, prvé kroky, prvá ulovená rybka, šťastný prváčik jednou rukou držiaci hrdého otca, druhú ukrýval v dlani. V jej dlani. V tej, ktorá bola vždy jeho útočiskom, oporou, ktorá vedela s láskou pohladiť, v tej istej, do ktorej teraz chytá tú prekliatu fľašu. Prvá slza sa skotúľala po jej líci, smädný papier ju nasal, ako aj tie ďalšie, ktoré sa rinuli zo zaslzených očí. Opatrne polospiaceho synka previedla do postele, sadla si k nemu a ticho vzlykajúc ešte dlho ukrývala drobnú dlaň vo svojich. Ráno koláž zmizla, zmizli aj všetky fľašky, kdesi sa stratila vzlykajúca a aj tá urobená, ustráchaná mama. Vrátila sa tá predošlá, ako si ju Boris pamätal, usmiata, smelá, plná plánov.
Otázka je, kam sa podela koláž. Tú maminka presťahovala do neďalekej ubytovne, na otcov nový stôl. Zhrnula všetky poldecáky, neporiadok a s dodatkom, nech si vyberie, čo v živote chce, buchla dvermi. Tu sa jeden príbeh končí a druhý, určite lepší, začína. Čierny rodinný oblak za začal pomaly rozplývať, premohol ho malý Boris svojou veľkou túžbou. Už sa teší na zajtra! Má ich prísť pozrieť otec. Ruku na srdce a druhá otázka: Tiež si dáte na rybačke (alebo niekde inde) do nosa a máte ten skvelý pocit, že sa vám to nemôže vymknúť z rúk, že to máte pod kontrolou...? Asi by som si taký istý nebol.
Vilo HUSÁR
PrihlásenieRegistrácia 
