Prírodných riek, ktoré nie sú priamo zasiahnuté ľudskou činnosťou, je na našej planéte čím ďalej tým menej. Na mnohých boli vybudované priehrady, iné menia svoj charakter v dôsledku odlesňovania, poľnohospodárskej alebo priemyselnej činnosti človeka. Kamčatka bola až do deväťdesiatych rokov jedinečnou oázou divokej prírody a tamojšie vody oplývali množstvom rýb. S koncom studenej vojny však došlo k otvoreniu kamčatského polostrova svetu, skôr „zakázané“ oblasti sú ľahšie dostupné a tamojšiemu rozvoj obchodu sa nevyhla ani sféra rybolovu. Intenzívny priemyselný lov lososov vo vodách Ochotského mora i pri ústí riek do Pacifiku znamenal už v deväťdesiatych rokoch pokles počtu rýb, ktoré každoročne tiahnu z mora do riek. Ale skutočnou hrozbou kamčatských riek sa stali skupiny pytliakov, ktorí lovia lososy priamo na neresiskách...
info
Kategória: Muškárenie
Vyšiel v čísle: MÁJ 2009
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 12
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Kamčatka bola až do deväťdesiatych rokov jedinečnou oázou divokej prírody a tamojšie vody oplývali množstvom rýb.
S koncom studenej vojny však došlo k otvoreniu kamčatského polostrova svetu, skôr „zakázané“ oblasti sú ľahšie dostupné a tamojšiemu rozvoju obchodu sa nevyhla ani sféra rybolovu. Intenzívny priemyselný lov lososov vo vodách Ochotského mora i pri ústí riek do Pacifiku znamenal už v deväťdesiatych rokoch pokles počtu rýb, ktoré každoročne tiahnu z mora do riek. Ale skutočnou hrozbou kamčatských riek sa stali skupiny pytliakov, ktorí lovia lososy priamo na neresiskách.
Záchranca Sergej a vodič Ivan
Obloha nad Petropavlovsko Kamčatským je blankytne modrá, nikde ani mráčik. Skupina britských, nemeckých a švajčiarskych rybárov, ktorí ráno pricestovali lietadlom z Moskvy, postáva pred helikoptérou MI-8. Prichádzajúci pilot a navigátor sa však tvária značne kyslo: „Nikam sa neletí - na druhej strane hôr je hmla a čo je horšie, prichádza masívna oblačnosť od Ochotského mora. Môžete počkať do popoludnia, ak nám riadenie letovej prevádzky dá povolenie na štart, ale predpoveď meteorológov dáva len 20 % šancu na zlepšenie viditeľnosti. Alebo počkajte do zajtrajška - meteorológovia sľubujú na 100 % jasno a ideálne letové podmienky na obidvoch stranách hôr.“
Prekladám správu o počasí rybárom, ktorí sa už nemôžu dočkať až prvýkrát nahodia. Ich sklamanie vzápätí zaháňa hlavný sprievodca - Sergej: „Alebo zoženiem terénny autobus
a do večera sme pri rieke.“ Po 15-tich minútach hlási Serioža, že sa dovolal vodičovi, ktorý má voľno a do hodiny bude pripravený vyraziť. Keď potom dodáva, že sa tým náklady na cestovanie znížia každému o takmer 300 euro, vypuká v krčmičke, kam sme sa medzitým presunuli, neviazané veselie a niektorí zákazníci navrhujú, že ušetrené peniaze môžeme hneď prepiť na zdar výpravy.
Našťastie o hodinu naozaj prichádza terénny nákladiak ZIL upravený na prepravu osôb. Niekoľko metrákov potravín, štyri rafty, stany, prenosná sprcha, vybavenie kuchyne, naša batožina, štyria sprievodcovia, kuchárka,
8 rybárov a pes sa akurát zmestia na palubu auta, ktorého vodič sa štýlovo volá Ivan.
Pravý a nepravý kaviár
Viem, že cestu na horný tok rieky Opala postavili už v roku 2000, ale potom ju pre verejnosť uzavreli a následne v rokoch 2005 a 2006, po tom, čo v zime napadlo enormné množstvo snehu, nebola pre väčšinu vozidiel bezpečne zjazdná. Ivan ma však ubezpečuje, keďže sa tento rok sneh na horách roztopil už v júli,
že niektoré úseky cesty sú dokonca opravené a cesta vraj nebude trvať dlhšie ako 5-6 hodín.
Prekvapuje ma, že sa opravuje cesta, ktorá vedie do divočiny, keď by opravu skôr potrebovali všetky cesty medzi kamčatskými mestami a dedinami. Nad touto úvahou sa Ivan len usmieva: „Koho zaujíma nejaká cesta,
po ktorej jazdia normálni ľudia do práce? Nezabudni, že na hornej Opale sú lososie neresiská a kde je losos je aj čo? Ikra! Však uvidíš, ako sa Opala zmenila.“
Ikra - ikry, teda suroviny na výrobu kaviáru - je prekliatím populácie kamčatských lososov. Zatiaľ čo na ďalekom východe je oranžový kaviár z tichomorských lososov tradičným doplnkom potravy a pre mnohých tunajších obyvateľov bol doslova denným chlebom, na Sibíri a v západnej polovici Rusku sa stal „luxusnou lahôdkou“ a neodmysliteľnou súčasťou občerstvenia na večierkoch a oslavách. Do veľkej miery nahradil pravý čierny kaviár z jeseterov a vyzy, ktorých dni sú práve vďaka obľube kaviáru zrejme spočítané.
Vyhubenie jeseterov a výz na väčšine lovísk, globálna ochrana zvyškov zásob jeseterovitých a reštrikcie obchodu s „pravým“ kaviárom odštartovali nielen rast cien kaviáru, ale aj rozvoj obchodu s relatívne dostupným lososím kaviárom.
Ruská rýchlosť je obdivuhodná
Po dvoch hodinách jazdy je nám všetkým jasné, že správy meteorológov boli pravdivé - za prvým horským hrebeňom leží nízka oblačnosť, začína pršať. Auto si hryzie cestu lávovými poľami a s výnimkou jedného strmého rozbahneného vŕšku, kde musíme vystúpiť a ísť pešo, nemá s náročným terénom najmenší problém.
Po piatich hodinách cesty sa pred nami objavuje dolina rieky Opala, v ktorej sa povaľujú chumáče hmly. Husto prší. Na brehu rieky sa na naše zdesenie nachádza malý stanový tábor
a zo zaparkovaného terénneho mikrobusu duní ruský bigbeat. Slovami klasika: „Rýchlosť, s akou Rusi obsadzujú dobyté územia, je obdivuhodná.“ Ešte pred rokom cestovalo po Opale
z tohto miesta asi 10 skupín rybárov ročne,
ale od roku 2007 to je najmenej trojnásobok.
Čo je však horšie, prístupovú cestu používajú pytliaci; časť z nich loví lososy na neresiskách na hornom toku rieky, ostatní tu spustia na vodu člny, ktoré potom unášané prúdom vlečú medzi sebou vo dvojici sieť. Mliečniaky vracajú pytliaci do rieky, ulovené ikernačky rýchlym rezom krátkym nožom „otvoria“ a následne zbavujú ikier. Ich hynúce telá vyhadzujú pytliaci na breh, odkiaľ ich zanedlho upracú medvede.
Ruskí milovníci prírody
Kým naši sprievodcovia stavajú na brehu rieky kuchynský stan, idem sa s ostatnými rybármi vykúpať do termálneho prameňa, ktorý leží asi kilometer od rieky. Tôňka s teplou vodou
v romantickom brezovom hájiku je obklopená terénnymi autami, medzi ktorými ležia na hromadách fľaše od vodky a koňaku.
Z relaxácie v termáli nás ruší príchod trojice tlstých Rusov ovešaných zlatými reťazami.
Keď jeden z chlapíkov zistí, že som Čech, okamžite pookrial a so slovami: „Davaj Iványč, prinesí stakány - eto naši, eto chachlí!“ - volá jedného zo svojich kumpánov. „Ja ti dám chachli, ja ti dám naši. Moja mamička hádzala v šesťdesiatom ôsmom zápalné fľaše na vaše tanky, keď ste nás prišli zase oslobodiť“ - usilujem sa uviesť politicko-národnostné veci na správnu mieru.
Chlapík sa len smeje, nalieva stakány a nasleduje prípitok: „Kašlať na politiku, na to, že sme sa v mieri stretli uprostred krásnej prírody ...“ Neskôr z rozhovoru vyplýva, že si prišli na rieku zachytať, možno streliť medveďa a možno i nasoliť nejaký ten kaviár - jednoducho užiť si krásnej prírody ...
Ráno slnko čoskoro rozpúšťa posledné zvyšky hmly a začína sa nádherný deň. Ešte ako sa Rusi v susednom tábore stihnú zobudiť, vyrážame na rieku. Navštívil som Opalu za obdobie ostatných piatich rokov celkovo trikrát, len raz som na rieke stretol iných rybárov. Ešte v roku 2006 pri termálnych prameňoch neboli nijaké odpadky a stopy po prítomnosti ľudí bolo potrebné hľadať. September 2007 bol však sklamaním. Najprv opravená cesta, potom tábor ruských „milovníkov prírody“, pár stoviek metrov pod táborom nachádzam zvyšky siete namotané na kmeni stromu a o kúsok ďalej hromádku hniloby ikernačiek lososa keta - bez ikier.
Nebezpečný medveď
Lovecký pes Rem, ktorý sprevádza našu skupinu, je cvičený na lov medveďov. Zdatne nám hlási prítomnosť každého medveďa, ktorého sa mu darí zavetriť a celkom účinne medvede plaší. Pred obedom sa však stretávame s chlpáčom, ktorému sa nechce opustiť plytčinu v strede rieky. Zviera si pravdepodobne stačilo zvyknúť na prítomnosť ľudí, pokojne si uprostred riečky ožiera mŕtvolu lososa
a nehodlá nám uvoľniť „plavebnú dráhu“.
Rem dostáva od jedného z vodcov inštrukcie, aby odviedol medveďa nabok. Obratná lajka chvíľu poskakuje na plytčine okolo medveďa a potom sa začína naháňačka. Asi po štvrť hodine sa o kus ďalej po prúde vracia udýchaný Rem na svoj raft, kde dostáva od kuchárky pochvalu a kúsok mäsa.
Po ďalšej pol hodine sa opäť objavuje ten istý medveď. Obďaleč pozoruje naše rafty a rybárov a starostlivo obchádza všetky miesta, kde sme sa zastavili alebo kde sme chytali. Je to jasné - toto zviera sa naučilo získavať potravu od ľudí či skôr žrať zvyšky, ktoré zahodia. Na Sergejovi je vidieť, že má zlosť - jedným z pravidiel, ktoré rešpektujú všetci profesionálni sprievodcovia na Kamčatke, je nenechávať nikdy za sebou žiadne odpadky.
Nie je to len otázka hygieny, prístupu k divokej prírode, ale so zreteľom na medvede je to aj otázka bezpečnosti.
Nakoniec zaháňame medveďa pomocou zápalnej signalizačnej fakle, ale večer musí Sergej satelitným telefónom nahlásiť správanie potenciálne nebezpečného medveďa správcovi poľovného revíru.
Dúhakov ubúda
Ešte popoludní nás však čaká ďalší „civilizačný šok“ - pod prítokom Ľavej Opaly stojí chatový tábor. Zatiaľ čo moji kolegovia lovia pod táborom jedného sivoňa malmu za druhým, dávam sa do reči s robotníkmi, ktorí dokončujú strechu jednej z chát. Vysvetľujú, že začali stavať v júni a o týždeň majú prísť prví hostia - lovci z Moskvy alebo odniekiaľ z Ruska. Investor vraj nechal tábor postaviť ako loveckú základňu pre lovcov medveďov a tetrovov, ale oko jedného z chlapíkov významne žmurkajúce na kýbeľ
s kaviárom, ktorý stojí za kríkom, dáva tušiť, že lovecká základňa sa ľahko môže stať oporným bodom pre pytliakov.
Večer sedíme rozpačito okolo ohňa a nikomu sa nechce začať rozhovor, ktorý zákonite musí smerovať k budúcnosti tejto rieky. Polovica
z nás je na Opale opakovane, okrem pár rýb (a pár kilo kaviáru), ktoré sme zjedli pri putovaní divočinou, sme nikdy zbytočne žiadnu rybu nezabili, táboriská opúšťame také čisté a upravené, že ich po roku máme niekedy problém znovu nájsť. Ale dnes je táto rieka iná, už to nie je „naša“ Opala. V nasledujúcom týždni sa pomaly plavíme po prúde rieky a prechytávame miesta známe z rokov minulých i nové loviská. Rieka je stále plná sivoňov, ktorých si každý môže chytiť aj 50 za deň, ale množstvo ulovených dúhakov je podstatne nižšie. Skúsenosti z rieky Bystraja a iných kamčatských riek, ktoré sú vystavené tlaku pytliakov ukazujú, že početnosť a veľkosť lovených dúhakov sú dobrým indikátorom lovu - najprv z rieky zmiznú veľké dúhaky, ktoré pravdepodobne uhynú v dôsledku poranenia v sieťach pytliakov, za nimi nasledujú aj malé dúhaky - pravdepodobne následkom poklesu stavov generačnej ryby, ale zrejme zníženým množstvom tiahnucich lososov ubúda aj ich potravy - lososích ikier a malých lososov. Na niekoľkých horšie dostupných miestach sa nám darí uloviť pstruhy dúhové dlhé okolo 65 cm, ale celkový počet lovených rýb je alarmujúci: denne len málokto z nás chytí viac ako jedného dúhaka a to aj na miestach, kde sme ešte v minulom roku lovili aj 5 dúhakov denne.
Kamčatka mala byť radšej americká!
Na hornom toku rieky bolo začiatkom septembra len málo lososov, väčšinou išlo o lososy keta a nerka, ktoré v roku 2007 začali ťahať oneskorene. Po prejazde kaskád, kde rieka vyteká z kaldery niekdajšieho vulkánu, sa dostávame na miesto, kam vedie cesta od pobrežia. Vyradený vojenský pásak tu pytliaci používajú k doprave proti prúdu rieky - spolu s tiahnucimi lososmi sa za nimi pohybujú aj ich lovci.
Neskôr v meste hovorím s jedným z inšpektorov, ktorý pracuje pre tunajšiu pobočku ministerstva rybárstva. Rovnako ako veľa iných, si aj on ako chlapec a študent prilepšoval lovom lososov na kaviár a na mäso. Lenže, aspoň podľa jeho slov, v osemdesiatych rokoch bol pohyb okolo riek značne obmedzený a väčšina pytliakov lovili ryby pre vlastnú spotrebu alebo pre najbližších príbuzných a priateľov. Navyše takmer neexistovala možnosť dopravy kaviáru z Kamčatky, takže nikto (okrem komerčných rybárov pracujúcich pre štátom riadené a kontrolované rybárske družstvá) ani nepremýšľal o obchodovaní s lososími ikrami.
Dnes dostane pytliak za kilo solených lososích ikier okolo 7 eur. Za jeden deň si pri troche šťastia šikovný pytliak zarobí aj cez 500 eur. Zhruba rovnakú sumu si môže zarobiť za mesiac práce v miestnej konzervárni. Niet divu, že pytliakov od ich činnosti neodradí ani hrozba vysokých pokút a väzenia - pre mnohých je to v nezamestnanosťou postihnutej časti sveta jediná vhodná voľba. „Je to ako s nosením tigrích kožuchov - kým nebude konzumácia kaviáru považovaná za spoločensky neúnosnú, kým budú ľudia jesť kaviár a platiť zaň, je práca nás, rybárskych strážcov a inšpektorov skoro márna. Komerčných rybárov a licencovaných lovcov lososov pri ústí riek, sme schopní aspoň čiastočne kontrolovať a držať prekračovanie stanovených kvót na rozumnej úrovni, ale nemáme šancu strážiť rieky po celom ich toku. Škoda, že si Američania s Aljaškou nekúpili aj Kamčatku, ochrana lososov a našej krajiny by bola oveľa ľahšia“ - uzatvára svoj monológ rybársky inšpektor.
A tak, až vám niekedy napadne kúpiť si pohárik kaviáru...
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
