Príbeh tejto rybačky sa začal písať pomerne dávno. Jeho prvá časť sa odohrala v bezstarostných časoch, keď sme sa ako decká dennodenne túlali okolo riek, riečok a potokov. Brodili sa v mokrých teniskách po šmykľavých okruhliakoch v prúdoch, bojovali so žihľavou vyše pása, len aby sme sa dostali čo najbližšie k vysnívaným úlovkom. Pravda, ich veľkosť by bola dnes na smiech každému rybárskemu elévovi, no ja dodnes ďakujem všetkému a všetkým, vďaka ktorým mi to obdobie bolo dopriate. Vďaka tým nenávratným chvíľam som dodnes neprepadol často zbytočnému mámeniu veľkých, väčších a obrovských úlovkov, čo mi dáva možnosť príjemne a intenzívne prežívať vzácny čas pri vode...
info
Kategória: Feeder
Vyšiel v čísle: MÁJ 2010
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 90
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Najčastejším spoločníkom našich potuliek okolo vody bol jalec. Ten najznámejší a najhojnejší – hlavatý. Bol v každom prúde, zátočine, za každým väčším kameňom – proste všade. Dorastenci sa dali oklamať na všetko možné – stojac po kolená vo vode sme im púšťali pod plavákmi dážďovky, kúsky chleba alebo obyčajné cesto z múky a vody. A tí nešťastníci hltali ponúkané s priam detskou dôverčivosťou.
Vyšší level a vrcholný adrenalín bolo splavovanie lúčnych koníkov len tak, bez všetkého na samotnom háčiku. Záber hneď po nahodení sprevádzaný hrou vyšplechnutej vody bol absolútnym loveckým vrcholom. Pravda, najväčšie ryby vždy ušli a aj tie najväčšie chytené mali slabých 25 cm, ale zážitky stáli za to.
Dvaja „kontrolóri“
Na jednej z potuliek som objavil zvláštne miesto. Plytký prúd malej riečky, v tých miestach skôr potoka, náhle spomalil a pokračoval nehlbokou tíšinou. Tíšinu lemoval vysoký breh vykladaný veľkými polorozpadnutými panelmi, z ktorých kusy rokmi popadali vo vody a vytvorili na dne betónový labyrint. O kúsok ďalej riečka podmyla breh a veľké, naklonené stromy ju zovreli ako do klieští.
Sediac na vysokom brehu som sledoval „panelákový život“ v tôňke podo mnou. V prírodnom akváriu sa pomedzi betónové torzá prepletali jalce všetkých možných veľkostí. Občas sa zablysla podustva, či mrena a drobizgu bolo všade habadej. Spod najväčšieho panela zrazu vyplávali dva jalce. Boli to na naše vtedajšie pomery obrovské ryby. Pre spravodlivosť je potrebné dodať, že to boli jalce na takú riečku ozaj výstavné, oba cez 50 cm. Nerušene preplávali okolo panelov, akoby kontrolovali revír a pomaly sa stratili nižšie v šere pod konármi.
Oplatilo sa, brali nádherne!
Bolo rozhodnuté: najbližší mesiac sa trávil práve tu. Prišiel som na to, že najvýhodnejšie je chytať priamo oproti panelom – z malého štrkového miesta, na ktoré som prechádzal ako akrobat po zvalenom strome. No oplatilo sa, jalce brali nádherne.
Keďže bolo skoré leto a čas čerešní, najčastejšie som im ponúkal práve sladké ovocie. Keď sa minuli čerstvé, brali nejaký čas vďačne aj kompótovky. Veľkosť úlovkov bola rôzna, väčšinou okolo 30 cm, no bolo aj pár kusov cez pol metra. Jednoducho, po doterajšej biede paráda. Nabitý načítanými informáciami som skúšal rôzne červy, kobylky, či malé rybky. Zostával som chytať dokonca aj po tme, čo dnes musí vyčariť úsmev na perách. Nočná rybačka na potoku...
Po čase však, ako každé žriedlo, aj moje betónové kráľovstvo vzalo za svoje. Keď už nešli ani z tieňa pod stromami, vybral som sa hľadať nové miesta, či opäť skúšať staré osvedčené. Aj keď som cez toto miesto o nejaké tie roky neskôr pri rybačkách prechádzal, k lovu jalcov som sa nevrátil...
Na starom mieste
Na panelové jalce som si spomenul o viac ako pätnásť rokov neskôr, keď sa mi zachcelo na chvíľu zjemniť a trochu sa pohrať s inými rybami v celkom inom prostredí. Bolo to niekedy koncom júna, po prvom kaprovom a zubáčovom ošiali. Pohrával som sa s repete detských čias – splavovať pečivo alebo skúsiť feeder a čerešne. Lov na citlivé špičky síce väčšinou spájam so stojatými, či pomaly tečúcimi vodami, no vyskúšať čerešne má lákalo už dlhšie. Zvolil som preto druhú možnosť a urobil som dobre...
Staré miesto sa takmer vôbec nezmenilo. Chýbal síce padnutý strom slúžiaci ako most, ale inak bolo rovnaké ako kedysi. Len panely boli ešte viac rozpadnuté a prerastené machom. Nemenil som teda ani taktiku.
Dva dni pred rybačkou som opäť sedel na paneloch a skúmal, ako to vyzerá s mojimi jalcami. Z vrecka som vytiahol raňajkový rožok a kúsok hodil medzi panely. Po dopade akoby na hladine vybuchla petarda – z každej strany sa na odrobinky vrhli jalce a s kúskom pečiva sa vracali do skrýše. Žiaden z nich však nebol ten, ktorého som chcel vidieť.
Jednoduché náčinie
Pri ďalších kúskoch sa opakovalo to isté. Nič krajšie na obzore. Po štvrťhodinke mi už z rožka veľa nezostávalo, keď spod najväčšieho panela pomaly vyplával krásny jalec, priblížil sa k pečivu na hladine, opatrne sa obrátil a prúdom sa nechal splaviť na koniec tône. O „sústo“ záujem nejavil, ale stačilo aj to - cez víkend sa mu pozriem na zúbok.
Zohnal som si čerešne, aj keď rok na ne veľmi bohatý nebol. Prezreté, fialové, plné lepkavej šťavy. Vhodné skôr na vnadenie, to som však nemal v úmysle. Jalce sú pokope pod panelmi a na čerešne ich učiť netreba.
Náčinie a výbavu som tiež zvolil jednoduché. Feedrový prút M/H, kmeň 0,16 mm, nadväzec 0,14 mm s červeným háčikom
č. 10. Montáž: jednoduchý paternoster s 10-gramovou plochou záťažou. Núkala sa možnosť chytať úplne bez záťaže, obával som sa však uviaznutia čerešne medzi panelmi. Z výbavy som vylúčil aj feedrovú podperu, aby som na štrku chytal čo najtichšie.
Tento faktor som bral ako rozhodujúci – akýkoľvek hluk určite znamená koniec šancí. Udicu položím na brašnu so škatuľou. Pribalil som ešte podberák a to bolo všetko.
To už je iná káva!
Počasie na chytanie ideálne nebolo, inak však nevyšlo. Horúce letné popoludnie, do karát snáď hrala jedine blížiaca sa búrka. Cestou ponad panely som prešiel tichučko a rieku prebrodil poriadny kus povyše. S pripravenou udicou a podberákom som sa bosý prikradol na štrkové miesto, opatrne položil brašnu na zem a nahodil čerešňu rovno medzi panely. Jemne som došponoval špičku feedra a čakal, čo sa bude diať.
Trvalo len pár sekúnd, špička sa zatriasla a prudko vyrovnala. Zásek a na konci vlasca sa zmietal asi tridsaťcentimetrový jalec. Škoda, menšie ryby som si veľmi neprial. Nechcel som si vyplašiť miesto, ale, bohužiaľ, to už som ovplyvniť nedokázal. Rýchlo som ho teda vytiahol a pustil späť.
Nastražil som novú polovicu čerešne a hodil na to isté miesto. Ani teraz na seba záber nenechal dlho čakať. Bez akejkoľvek výstrahy sa celý prút ohol, až rukoväť zodvihlo zo štrku. Prisekol som len jemne, tenký nadväzec ani nič iné nedovoľoval. Hneď po záseku som vedel, že toto už bude iná káva. Cievka zaspievala vysoké tóny a len tak-tak som stihol uvoľniť bojovku, keď jalec vyrazil proti prúdu.
Ako cez indigo
Odľahlo mi, medzi panelmi by som veľa šancí nemal. Ryba sa v prúde zastavila, akoby naberala dych. Vtedy sa mi ho podarilo otočiť a pomaly pritiahnuť späť do pokojnej vody. Znovu sa spamätal a začal, špliechajúc tesne pod hladinou, robiť krátke výpady. Už som videl, že je to jeden z tých, po ktorých som sem prišiel. Netrvalo dlho a v podberáku sa lesklo dlhé zlatisté telo.
Rýchlo som ho položil na kúsok trávy, ktorý propagačne zapĺňal medzery v štrku. Mohol mať do 50 cm, bol však výrazne podvyživený, čo mu opticky veľmi uberalo. Hlava k telu bola neprirodzene veľká a papuľu mal deformovanú asi starým zranením. Vychudnutosť ukazovala na prekonanú, alebo trvajúcu chorobu. Asi aj preto to pomerne ľahko vzdal. Nechcel som mu to strpčovať ešte viac, tak som ho rýchlo vypravil späť pod panely.
Ďalším úlovkom som už veľa šancí nedával. Tančeky zdolávanej ryby, podoberanie a moje pobiehanie po štrku určite všetky väčšie, opatrné jalce dokonale odradilo. Navyše čierňava nad hlavou a prvé zahrmenie hlásili nadnes konečnú. Napriek tomu som napichol novú čerešňu a hodil ju kúsok povyše miesta, kde zabrala predošlá ryba. Špička zostala pokojná len chvíľku.
Ostatné išlo ako cez indigo - nádherný oblúk a udica sa pobrala do vody... Prvý odpor bol ešte silnejší ako predtým, rovnaký bol však smer – jalec opäť smeroval do prúdu. Pustil som ho na voľno, v prúde nebola prekážka, v ktorej by som ho mohol stratiť. Videl som, ako myká hlavou a snaží sa zbaviť háčika. Na moju škodu sme ani tentoraz nezviedli veľký súboj. O chvíľku to začal vzdávať a po pár výpadoch, keď sa bruchom dotkol plytčiny, bol v podberáku.
Tento už bol trochu krajší, ale bolo zrejmé, že tu sa rekordy trhať nebudú. Riečka je málo živná a aj keď sa jalce vytiahnu do dĺžky, hmotnostne strácajú na ryby z lepších revírov. Nevadí, na takúto nitku to aj tak boli krásne ryby. Jalce som nemeral, ani nevážil. Nemalo to zmysel, chcel som vyskúšať niečo nové a to sa podarilo.
Nadnes to už bolo naozaj všetko. Keď som púšťal jalca späť, na chrbát mi začali bubnovať prvé kvapky. Kým som zbalil feeder a prišiel k autu, bol som mokrý ako myš. Nič to, celkový dojem zo zaujímavej rybačky to nepokazilo a v už aute som rozmýšľal, kedy sa sem vrátim a otestujem kondíciu miestnych hlavatých. Leto a čerešne už vyskúšané mám, hádam si prídem spestriť niektorú zimu, vtedy, keď to inde nepôjde.
Ubehli síce už dva roky a nepodarilo sa mi to, ale všetko má svoj čas. Najmä, keď som na paneloch spoznal, že história sa skutočne často opakuje...
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
