Je máj, lásky čas... tak svojho času zapoetil majster Mácha. A nielen on si lásku vzal za svoju múzu. Veď niet piesne, románu, balady či filmu, kde by sa tento najkrajší, najčistejší a zároveň najnevysvetliteľnejší cit nevyskytoval. A určite mi dáte za pravdu, že LÁSKA je úžasný fenomén, nemajúci obdobu. A je jej úplne fuk, v akom mesiaci vzplanula. Či v máji, v auguste, alebo v novembri.
Ale aj tá najväčšia láska časom stráca na sile, postupne bledne, ochabuje, až celkom vyprchá. V tom lepšom prípade sa zmení na kamarátstvo.
Ale... a tu je to povestné ALE! Ak raz niekoho zasiahne Amorov šíp pochádzajúci z dielne svätého Petra rovno do srdca, nuž tomu už niet pomoci. Ten je zamilovaný až na veky. A chvála Bohu.
Áno, milí kamaráti, kamarátky a kamarátčatá, uhádli ste – je to láska k rybám. K tejto neopísateľnej vášni zvanej rybolov. Prirodzene, športový, respektíve rekreačný.
Pre tých, čo sa väčšinou nazýva, sme vraj „tichí blázni“. Nuž odpusť im, Bože, nevedia, čo vravia. My vieme svoje. Tak, ako vieme to, čo povedal majster Werich /tiež náš/. „Čas strávený na rybách se do života prožitýho nezapočítává!!!“
A nielen majster Werich bol vášnivým služobníkom cechu Petrovho, ale veľa ďalších úžasných ľudí, umelcov, kolegov, ktorí prepadli tejto vášni. Mnohí, žiaľ, už lovia v rybárskom nebíčku... „Tak čo? Jožko Kroner, Ďusko Vašek, Peťo Rašev... berú, berú? “ Na odpoveď si budeme musieť počkať, kým ma medzi seba nepovolajú, a nádejam sa, že to tak skoro nebude, lebo aj tu, dolu, medzi nami, je veľa mojich kolegov hercov, spevákov či výtvarníkov, ktorých by som sa aj vo vašom mene, ctené čitateľstvo, rád opýtať: Tak čo? Berú, berú?
A tak sa mi dostalo cti od Slovenského RYBÁRA a hlavne Paľka Hozu, hlavy tohto jedinečného časopisu, mesiac čo mesiac vyspovedať určite i vám známeho človeka, hlavne z tej stránky rybárskej.
No a kto bude tým prvým na udici? Neuveríte, ale len čo som nahodil, už aj zabral, ani bohvie aký odpor nekládol. Aj mieru mal. A akú. Že kto to je? Nuž dlhoročný rybár telom /veľkým/ a dušou /ešte väčšou/, ktorý... ale viete čo? Nech vám o sebe čo to prezradí on sám. Teda vlastne ja sám. Keď už som sa ulovil. Lebo od kohosi treba začať a najlepšie je začať od seba.
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: MÁJ 2010
Počet strán v magazíne: 2
Od strany: 88
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Takže - UMELCI NA UDICI – dnes Ivan Tuli Vojtek.
Petrov zdar majstre, prosím, keby...
Prepáčte, vlastne prepáč /už len sebe budem vykať/, ale po prvé: rybári si tykajú a po druhé: ja nie som žiadny majster, iba tovariš /nemýľ si s tavariščom/. Majstrov je totiž kolo nás habadej. Takže, Petrov zdar!
Vynecháme pôrod, kojenie, plienky... poďme rovno k prvým krôčikom. Prirodzene rybárskym.
Deväťatridsať liet a zím ubehlo od chvíle, keď mi najstarší brat, Jožko, strčil do ruky lieskovicu s kúskom silonu končiacim sa zahnutým špendlíkom, medzitým korková zátka z fľaše a na „háčiku“ nič nechápajúca dážďovka. Poviem úprimne, bola to pre mňa tá najkrajšia Shakespearka na svete. A keď som ulovil prvú beličku...
Zrejme to bol ten okamih, keď ťa zasiahol ten pomyselný Amorov, vlastne Petrov šíp.
Presne tak. Zahorel som láskou nevídanou a odvtedy nebolo voľnej chvíle, ktorú by som nebol trávil pri vode.
Chceš povedať, že ako deväťročný fafrn si chodil sám na ryby?
Nuž celkom sám nie, brával ma so sebou brat Jožko, tiež vášnivý rybár. Vravím bol, lebo sa z neho stal vášnivejší manžel. No čím som sa už vtedy mohol hrdiť, bola skutočnosť, že som bol držiteľom svojho vlastného rybárskeho preukazu a členom Zväzu som nepretržite až doposiaľ. Inak podmienkou na získanie detského rybárskeho povolenia bolo členstvo v Pionierskej organizácii SZM. Tam už členom nie som.
...a ďalšie rybárske kroky? Alebo to boli skoky?
Skoky rozhodne nie. Veď príslovečná vlastnosť nás, rybárov, je trpezlivosť. A tak krôčik po krôčiku som sa vnáral do tajov rybárskeho kumštu a nechával sa odchovávať Jeho veličenstvom Dunajom a jeho úžasnými ramenami, ako aj štrkoviskami okolo môjho rodiska – Dunajskej Stredy. Aj keď o jednom skoku by som sa zmienil: už to nebola lieskovica, ale ozajstná udica - bambuska a riadny navijak - Rex a ozajstný silon, plavák, olovko a háčik. Tak ako má byť.
A boli v tom čase aj nejaké pozoruhodné úlovky?
Pre mňa všetko, čo bolo väčšie, ako belička, červenica či ostriež, apropo, kto by si pomyslel, že raz chytím na Mare na muškárku ostrieža 53 cm /šáli, mal len 49 cm - pozn. T./ bol pozoruhodný úlovok. Keď som chytil karasa, lieňa, nebodaj kapra, sám som na tú počesť chcel usporiadať lampiónový sprievod.
A čo junácke roky? Predsa len, lýtka sa vtedy zapaľujú, prvé rifle, prvé pivo, diskotéka, baby, partie...
Všetko bolo. Veď aké by to bolo junáctvo. Ale nad tým všetkým trčali dve veci: škola - tá musela, a hlavne ryby. Tie nemuseli, tie boli vo mne. A už to nebola „bambuska“ a Rex... tým, že som už vďaka veku mohol chytať stereo, to jest na dva prúty a vďaka letným brigádam, to už boli „plnolaminátky“ a navijaky Roen. Nuž – vyšší level. A prišli na Dunaji aj prvé dravce. Krásne šťuky a zubáče. To už sa pridal a do cechu Petrovho vstúpil aj stredný brat Dušan /tiež mu to dlho nevydržalo/. Ale tie naše výpravy do Baky, Trstenej, na Dékány či na Ostrov orliaka morského... tie nádherné rána, keď sa opar z vody lenivo dvíha, nad hlavou ti preletí volavka, zaloví boleň či šťuka svojím výpadom popreháňa lenivcov... som šťastný, že som „blázon“. A dovoľ spomenúť ešte jedného mne blízkeho človeka, ktorý, žiaľ, tiež už na obláčiku sedí a do nebeskej vody hľadí, Dušana Motusa. Úžasný človek, rybárisko jedna radosť, inak inžinier projektant, ale veselá kopa. Raz sme boli v Bake a ja som tak zanietene lovil, až som do nie celkom teplotne príjemnej októbrovej vody drisol a nebyť Dušana, neviem, neviem, či by tento rozhovor vznikol. Vďaka Ti, Dušan, a vďaka, že po tebe ostal poter - synovia, Karol a Igor, no a že Karol sa vydal v tvojich šľapajach a dnes je uznávaným slovenským kaprárom.
Našťastie rozhovor vzniká, takže, milý Tuli, čo súčasnosť?
Na výbavu sa nepýtaj. Prosím, nie. Aj tak je moja manželka stále v domnienke, že na Slovensku sú najnižšie ceny rybárskych potrieb na svete. A čo sa súčasnosti, myslím tej rybárskej týka, tak vďaka môjmu rybárskemu profesorovi /všetko zabúda a neustále frfle/ Jankovi Lánimu a vďaka chlapcom z Oravy, som už vari jedenásť liet členom v Dolnom Kubíne a zaúčam sa do tajov úžasnej techniky zvanej muškárenie. A mal som od Boha šťastie, že si ma pod svoje krídla, ako pannu nepoškvrnenú, vzali samotní majstri. A nie hoc akí, ale majstri sveta. Vďaka, chlapci! Som rád, že ste.
Vari aj v dobrom úprimne závidím, no ale teraz tak trochu telegraficky: Najobľúbenejšia rybolovná technika?
Umelá muška a zavše feeder.
Najobľúbenejšia ryba?
Všetky, veď tu boli oveľa skôr ako my, ľudia, nuž si zaslúžia našu úctu. Mali by sme im vykať.
Ale predsa... no
Dobre... hlavátka je kráľovná, ale taký potočák, či dúhak, lipeň alebo boleň na muškárke... to sú bojovníci.
Najväčší úlovok?
Spomínaná prvá belička.
Ale, no tak...
Dobre... Jej veličenstvo kráľovná hucho hucho – hlavátka podunajská, 97cm na Orave, 19.11.2004. Aj som ju chcel pustiť nazad do jej kráľovstva, ale ďalší z úžasných rybárov a kamarátov, ktorý dokonca vychováva poter, budúcich profíkov, Jarko Šubiak ma s ňou tak dlho fotil a keď hlavátka zistila kto ju vlastne chytil, s kým sa to fotí, tak sa tak rozrehotala, až ju porazilo. Nuž mi ju kamarát Jarko, takú porazenú, vypreparoval a pohľad na ňu vždy vyvolá vo mne pocit pokory voči týmto nádherným tvorom.
Najkrajšia ryba?
Moja manželka Mária, 170 cm, Lovce, 19.10.1995.
No, tak ale...
Žiadne ale, krajšej niet. Ani nebude.
Tvoj názor na „chyť a pusť“?
Aby bolo čo pustiť, najsamprv treba chytiť. A aby bolo čo chytiť, musí vo vode čosi byť. A aby tam čosi bolo, treba pustiť o čosi viac ako si vziať /akoby Werich povedal: „To tesejte do kamene“/. Určite sa neživím tým, čo ulovím, inak by som vyzeral... Ale netvrdím, že si jedného, dvoch pstruhov, len tak, pre chuť... Ale plniť si mrazničku? To určite nie. Ale nechám na každého rybárske svedomie.
Trošku odbočím. Čo ty a to, čím sa živíš. Rozmenené na drobné, na čom práve profesijne pracuješ, čo pripravuješ a kde ťa – okrem na rybách - uvidíme.
Predovšetkým divadlo. Účinkujem na štyroch scénach, na piatej, v Štúdiu L+S pripravujeme komédiu „Opačné pohlavie“, chystá sa nový televízny seriál a ak mi budú hviezdy priaznivo naklonené, tak sa diváctvo dočká aj novej humoristickej relácie. Ale hlavne aby bolo času ísť vzdať hold cteným rybám.
Spomínal si, že jedného dvoch pstrúžikov... Len tak, pre chuť... Nuž narob chute aj nám. Tvoj najobľúbenejší recept?
V jednoduchosti je jedinečnosť, a tak vypitvaného pstruha osolíme, vyváľame v sezamovom semiačku a dáme na rozpálený olej. Lahôdka nad lahôdky. K tomu si dajte čo chcete, ja si dávam pohár bieleho vínka. Dobrú chuť a na zdravie.
A obľúbený vtip tiež určite vytiahneš z košíka...
Keď inak nedáš...
Traja rybári sa stretnú pri pive. Prvý: Chlapi, včera som chytil 9-kilového kapra. Druhý: A ja zasa pred týždňom 12-kilovú šťuku. A tretí: To nič, ja som pred troma dňami vytiahol 37-kilového sumca. A ten prvý: Kua, prečo ja vždy musím začať ako prvý!
No vidíš, som rád, že si našu sériu rozhovorov začal ako prvý, za to ti vrelá vďaka a na záver - je aj nejaké životné krédo?
Prirodzene. „Po fšeckym je hovno, enem po fčelách je med“.
Nuž veľa medu, Tuli, vďaka za rozhovor a Petrov zdar.
Asi v takomto duchu sa, milí rybárski ale aj nerybárski kamaráti, budú mesiac čo mesiac odhaľovať a čo to zo svojich rybárskych tajomstiev prezrádzať známi ľudia, umelci, kamaráti, skrátka ľudia, ktorí, okrem svojej profesie, majú vrúcny vzťah k rybám, rybárčeniu, k prírode. A kto bude na udici nabudúce? Ak nemáte predplatený Slovenský RYBÁR, tak si ho kúpte. Určite neoľutujete.
Petrov zdar! Váš Tuli Vojtek
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
