Poviedka - Príbeh z bubliny
nezadaný
02.07.2024 (7/2024)
0
info
Kategória: Iné
Vyšiel v čísle: JÚL 2024
Počet strán v magazíne: 1
Od strany: 97
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Časom som na to prišiel. Každý chlap potrebuje úkryt. Predstavujem si ho ako tenulinkú, priesvitnú, mydlovú bublinu, na pohľad jemnú a krehkú, ale v skutočnosti... V skutočnosti cez ňu nepreniknú žiadne oči, von sa z nej nedostane žiadne vaše tajomstvo. Od jej panciera sa odrážajú šípy závisti, zákerné a nečakané výstrely od pása a všetko zlé, čo život občas prináša. Tým úkrytom je – teraz to už viem celkom isto – naša záľuba, potešenie, činnosť, ktorá nás napĺňa. Z toho vyplýva, že tých úkrytov môžeme mať dokonca viacej, čo je veľká výhoda pre tých, čo ich majú. To sú tí, večne sa usmievajúci, tí „kluďasi“, ktorých nič nerozhádže. My rybári aspoň jeden takýto máme. Vyjdeš z domových dverí, dlaňami jemne rozhrnieš neviditeľnú oponu, vstúpiš a bublina sa za tebou hermeticky uzavrie. Si vo svojom živle, priam sa vznášaš, problémy, „kam zasa ideš?“, hypotéka – zostali vonku, nič ťa nezožiera, zhlboka dýchaš ten slobodou nasýtený vzduch. Auto vezúce poklady v podobe udíc, navijakov, bivaku, rútiace sa k vode rýchlosťou pretekárskeho špeciálu, bravúrne ovládaš aj jednou rukou, čo normálne nedokážeš. Všetci vieme, že to je len začiatok a počas pobytu v bubline nás ešte čakajú krásne chvíle.
Fritzov úkryt tvorí sústava viacerých naturálnych rybníkov. Tiež tu pulzuje, priam kypí život, pred jeho očami sa odohrávajú príbehy, dejú sa veci, o ktorých ani len netušíme. Napríklad príbeh veľkej šťuky. Do bubliny mu nečakane vplávala ako štyridsaťcentimetrová mladucha, dar rybieho hospodára zo Svitu. Pustil ju do rybníka, kde odchovával kaprov na výlov, ale nečakane a nekontrolovateľne sa tam množili nenásytné karasy. Stovky, možno tisíce. Mladá šťučka nezaprela svoj tatranský pôvod. Stanovište, lepšie povedané, bývanie si zariadila v húštine kvitnúceho bieleho lekna, ktorú lemoval z jednej strany strmý kamenný breh, z druhej nepreniknuteľná džungľa kríkov a nad vodu vytŕčal zavesený Fritzov zlepšovák. Staré antikorové sito, v ktorom končili uhynuté ryby z ostatných rybníkov. O zvyšok sa postarala príroda za pomoci tučných nenásytných mäsiarok. Tie nakládli vajíčka a mladé, dochrumkava vypasené biele červy následne cez to sito padali na hladinu ako osviežujúci májový dážď. Voda pod sitom bublala, mľaskalo to stade ako z prasacieho chlieva, a to nepretržite, pokiaľ v site čo to bolo. Pre našu Sviťáčku to bol rybací raj. Karasy, ponáhľajúce sa k maškrte, jej bez rozmyslu, hnané túžbou po chrumkavom dezerte, plávali v húfe, usmerňovanom starostlivým vodníkom na kývnutie chvostovou plutvou, pred nenásytnou, zubatou papuľou. Jedinou jej telesnou aktivitou bolo roztvoriť tie zubaté vráta, švihnúť chvostom a pažravý karas zmizol v nenávratne. Táto minimálna aktivita pri love, vodníkova pomoc a obrovský apetít sa odzrkadľovali aj na jej vzhľade. No, žiadna štíhlučká modelečka to nebola. Jej oblé tvary privádzali do tranzu vodníka, ktorý pri mesačnom svite sedával medzi leknovými kvetmi a konverzoval s ňou o všetkom možnom. Aj Fritz s potešením sledoval jej meniace sa rozmery, zaguľatené brucho a už sa tešil na výlov. Dorástla do ďalšieho z rybníkov. Lenže dorástla aj na hospodára... Jej tatranské inštinkty a ukecaný vodný muž ju varovali. Keď začala klesať voda, preplávala ponad hranu rybníka a spojovacieho prietokového kanála, usadila sa v jame pod vymletým brehom. Mala odtiaľ perfektný výhľad. Rybári behali po hrádzi, ťahali obrovskú sieť, potom hore triedili, čo sa podarilo vyloviť, niečo sa vrátilo späť do rybníka, niečo sa premiestnilo do iných rybníkov. Fritz našiel v sieti zopár menších šťúk, ale jeho obľúbená kamoška tam nebola. Vari sa jej pri výlove niečo nestalo? Veru nestalo. Keď hladina znovu stúpla, prezradila sa prudkým útokom presne tam, kde ju vždy zvykol vídavať. Všetko ostalo na dlhší čas po starom. Ryba utešene rástla ďalej, vyskakujúce rybky prezrádzali, kde práve loví, keď bolo sito-lahôdkareň prázdne. Pravidelne sa však vracala na svoje stanovište, pred Fritzom sa už ani neukrývala späť do hustého porastu, neklesala do hĺbky. Tešil ju ten obdivný pohľad, ktorým hospodár hladil jej zelenkavé telo.
Jedného dňa skoro ráno ju vyrušil nečakaný hluk. Na hrádzi zastavovali autá, rybári chystali náčinie, obliekali vysoké gumené čižmy. Veď toto už pozná, rýchlo vyrazila z úkrytu smerom k spojovaciemu kanálu. Neskoro. Zradilo ju jej mohutné brucho. Už sa nedokázala prešmyknúť ponad hranu plytčiny, darmo ju prispatý vodník tlačil z celej sily, uviazla tam na chvíľku, všimli si ju aj blízko stojaci rybári. Nanešťastie, skĺzla späť do rybníka a bola v pasci, z ktorej nebolo úniku. Kľučkovala po sieti hore-dole, unikala pred žiadostivými podberákmi, aj tak tam nebol taký, do ktorého by ju mohli bezpečne podobrať. Nik nebol pripravený na takú rybu. Fritz áno! Nedočkavo z hrádze všetko sledoval a vo finále zbehol dole, do špeciálneho podberáka podobral svoju chovankyňu. Prvýkrát sa videli tak zblízka, hospodárove zuby boli súčasťou šťastného úsmevu, šťučie zubále v poodchýlenej papuli, to bol prejav obranných inštinktov a možno aj sklamania. „Takto sa nechať prekvapiť. Priam neodpustiteľné,“ hnevala sa sama na seba.
Jej prvá chyba spôsobila, že sa ešte v teň deň presťahovala do druhého rybníka. Bol trochu iný, kapry boli veľké, priam obrovské, karasov bolo podstatne menej, veľkosťou tak akurát pod zub, ale už ich musela hľadať. Nebolo tam žiadne karasie lahôdkarstvo, ešte aj vodník bol unudený introvert, ktorého zaujímali hlavne ľudské dušičky, nie jej ladné tvary. Na brehu sedávali rybári, ich reči sa niekedy nedali počúvať. Že rybári sedia ticho pri vode? To je povera, sú ako ukecané baby, veľakrát ešte horší! Už podľa hlasu vedela, kto tam sedí, aký ma dôchodok, iný že sa pohádal ráno so ženou, niektorí sa hádali medzi sebou a závideli si aj toho karasa. Nič pozitívne. Vídavala aj Fritza. Chodil popri brehu, sledoval hladinu, očami prekutával tiché zákutia... Vedela, že ju hľadá, stále sa hnevala za to, kde ju šupol, tak sa mu neukázala. Premýšľala aj nad tým, čo je to láska. Hoci to nepoznala, raz večer počula dvoch mladých ľudí o nej hovoriť. Dnešné ráno ju zastihlo vyhladnutú v zabudnutom kúte rybníka. Nečakane sa pred ňou objavil tieň ryby. Bola iná ako vypasené kapry a karasy na jeden hlt. Štíhla, primerane dlhá, neskutočne jedlá, nehybne tam stojí, skoro ako ja... Nezaváhala ani sekundu. V momente vyštartovala a vodnícky introvert len hlesol: „Toto nie, Sodoma, Gomora...“ A mladému šťučiemu elegánovi už trčala z papule novej obyvateľky rybníka len chvostová plutva. Jediný potenciálny partner v celom rybníku do príbehu o šťučej láske. Môžeme povedať, že zožrala si budúceho manžela! To bola jej druhá chyba. Osudová.
Potom to prišlo, teda prišiel čas určený na šťučiu lásku. V jej tele začalo rásť nové potomstvo, ikier pribúdalo, rástli, teplota vody akurát, stúpnutá voda v rybníku zaplavila pobrežné trávy, partner nikde. V slabej chvíli skonzumovaný. Následky boli fatálne. Budúce potomstvo nedokázalo telo vstrebať. Jedno ráno, keď sa Fritz túlal vo svojej bubline, uvidel ju na hladine, ako sa vraví „hore bruchom“. Stávajú sa aj také veci. Zobral to pragmaticky. Smútočný sprievod v bubline okrem neho tvorili ešte dvaja vodníci. So slzou ľútosti v oku ju uložili na oltár z antikorového plechu, pre radosť ďalších pokolení mladých kapríkov, karasov a šťúk.
Život nabral nové obrátky a na mieste pod leknami už býva nová mladá fešanda, na ktorú sa vo vedľajšom rybníku už teší jej budúci partner. Azda to tentoraz vyjde. Obom. Držme im palce!
Vilo HUSÁR
PrihlásenieRegistrácia 
