S bláznivou myšlienkou - loviť bolonézou nonstop celý deň na rieke - som sa zahrával už dlhší čas. Prečo to neskúsiť? Na www.slovenskyrybar.sk/fórum/plávaná som založil v polovici februára novú tému: „Dvanásťhodinový bolonézový maratón v love rýb“. Pre zatraktívnenie podujatia som ponúkol pre víťaza podujatia vecnú odmenu: bolonézový prút. Očakával som, že „maratón“ zaujme rybárov, s ktorými si neskôr porovnám výsledok na fóre. Tie ma doslova zmrazili...
info
Kategória: Plávaná
Vyšiel v čísle: MÁJ 2011
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 90
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Ten ma doslova zmrazil. Bolo zopár záujemcov, ktorých som touto témou oslovil, ale veľmi sa do "maratónu" nehrnuli. Utvrdilo ma to v názore, že som to s tou aktivitou kúsok prehnal. Bol som pevne rozhodnutý v prípade nezáujmu odchytať tieto „preteky“ aj sám. Moja nedávna maratónska minulosť mi nahovárala, že odchytať na rieke 12 hodín sa dá, len mi chýbala skúsenosť, ako to skončí. Na klasickom maratóne prichádza kríza po tridsiatom kilometri; kedy príde táto, rybárska?
Záujem o akciu, povedzme si pravdu, nebol; jediný záujemca sa predsa len našiel. Stále bol však v rozpakoch, no nakoniec potvrdil účasť. Celá príprava sa na fóre niesla v priateľskej rovine – vtipy a „podpichovačky“ nechýbali, cúvnuť sa nedalo. Bolo rozhodnuté - v sobotu sa loví v čase od 6. do 18. h, lovná miera započítaného úlovku do sumára je 20 cm. Chytať, merať, dokumentovať, púšťať a výsledok zverejniť na nete.
Ide sa na to, štart je o šiestej
Kruté kvílenie budíka v sobotné ráno ma preberá k životu. Je päť hodín - káva, niečo pod zub, hygiena a už ma niet. Drozd na lampe pouličného osvetlenia víta nový deň spevom a ja pomaly kráčam k rieke za naplnením svojho cieľa. V blízkej dedine predo mnou prebieha čierno-biela mačka. V duchu si hovorím: „Dobre, že aspoň čierno-biela a nie úplne čierna“. Samozrejme, na povery neverím, no je predpoklad, že podobne nemastno-neslano sa skončí aj môj dnešný „maratón“.
Na rieke je už dlhší čas nízky vodný stav a to mi naozaj robí starosti. K tomu ešte priezračne čistá voda, keď je ryba naozaj veľmi opatrná. Čo už, hádam niečo ulovím. Konečne vidím rieku. Všetko sa vo mne upokojuje, zmysly lovca vyliezajú na povrch a sú evidentne prítomné.
Schádzam k rieke, rozbaľujem bolonézu a pripravujem montáž. Už, už sa chystám urobiť prvé kroky k vode, keď vtom zmeraviem. Za veľkým kameňom nachádzam mŕtvu mladú nepreperenú labuť. Zmocní sa ma zvláštny, smutný pocit. Znechutený dokumentujem nález a odchádzam povyše. Prehadzujem a trhám prvú montáž maratónu na prekážke.
Prvá hodina bez záberu
K rannému mrazíku sa pridáva silnejší vetrík a ja hreším meteorológov za dnešnú predpoveď počasia – veď má byť krásny a teplý marcový deň. Prvý kilometer mám za sebou, no miesta blízko pri brehu mi šupinatých nájomníkov vydať nechcú. Všade škeriace sa kamene, trčiace konáre i neporiadok po návštevníkoch.
Prvá hodina je preč a ja som stále bez záberu. Strašné! Dobrých miest, kde by to šlo, je naozaj málo. Spomeniem si na mačku, ktorú som zazrel v dedine. Potvora! Mením smer mojej cesty, na tomto úseku rieky nie je dôvod dlhšie sa zdržiavať. Cestou späť „stopnem“ motorizovanú policajnú hliadku a ohlasujem nález mŕtvej labute. Ochotne organizujú akciu na jej odstránenie.
Prechádzam okolo prvého cestného mosta /čaká ma ich dnes ešte osem/ a vynechávam úsek pokojne tečúcej rieky. Zastavujem sa pod haťou, kde prechytávam výborné miesto s výskytom podustiev, mrien a jalcov. Väčšia hĺbka, ideálny reliéf dna bez prekážok so štrkovým dnom. Nič. Neuveriteľné. To bude trapas!
Opúšťam nádejné miesto, posúvam sa pod cestný most. Prítomnosť betónových pilierov, za ktorými sa voda lenivo víri, vždy priťahovala miestne druhy rýb. Zastavujem sa a nahadzujem. Desať metrov po prúde registrujem jednoznačný zber ryby. Krúžok a opäť v krátkej chvíli druhý.
Úvodné centimetre na háčiku
Montáž letí, po dopade plavák mizne pod vodou. Zásek sedí a na opačnej strane sa „trepocú“ prvé centimetre. Konečne! Správanie sa ryby pri zdolávaní však nenasvedčuje tomu, že to bude jalec hlavatý, ktorého očakávam. Boj je agresívnejší, výpady sú razantnejšie. Zdolávam, na moje veľké prekvapenie, malého pstruha dúhového. Tých dúhových nebýva na tomto úseku až tak veľa, skôr tu dominuje „potočák“. Nevadí, myslím si, fotografujem a zapisujem.
Pokračujem v love, nasleduje ďalší záber, zdolanie a opäť dúhak. Rituál pokračuje: foto, dĺžka a späť do rieky. Do polhodiny sa v záznamoch objavuje číslo 84 /22, 20, 21, 21 cm/. Z jedného miesta, z jednej prehĺbeniny, zdolávam päť dúhových krásavcov. Jeden však nedosahuje predpísanú „maratónsku“ dĺžku /je menší ako 20 cm/.
Miesto je prelovené, schádzam po prúde nižšie, do kaskádovitých úsekov. Na vlasci sa mi vytvorila malá slučka, ktorá ma začína znervózňovať. Vadí mi hlavne pri dlhších hodoch, práve do miest, ktoré prechytávam. Nahadzujem na sľubné miesto. Okamžitý zásek a prvý razantný výpad veľkého pstruha je evidentný. Po druhom však padá, plavák minie tesne moju hlavu a ja v duchu hromžím. Háčik veľkosti č. 14 sa nezachytil vo veľkej papuli „potočáka“.
Treking pokračuje
Stáčam zvyšok vlasca 0,10 mm z cievky a nahrádzam ho novým 0,08 mm. Druhý záber od ryby neprichádza. Po čase zasekávam podustvu, nie malú, no aj tá sa po chvíli vypína. Priväzujem nový háčik a posúvam sa. Treking pokračuje, pozorujem nové miesta, ktoré vznikli po minuloročnej povodni a tá zmenila tunajšiu tvár rieky.
Štyri hodiny maratónu sú za mnou, no ryby nie sú aktívne, nespolupracujú. Ďalšie kilometre, ďalšie mosty. Pozorujem menšie skupinky mrien, ktoré ukrajujú po zime prvé kilometre proti prúdu; naopak, iné, ktoré sú ešte „zazimované“ v blízkosti veľkých skál, sa túlia k sebe. Pri pohľade na tú krásu zabúdam na maratón...
Prichádzam k „top“ miestu, ktoré dlhšie preplavujem, no záber neprichádza. Telefón od známeho, ktorý zisťuje ako som na tom. Odpovedám záporne, no neskôr žartovne naznačím, že mám so sebou energetický nápoj, ktorým sa mienim osviežiť. Ten mi dá - kríííídla... Končím hovor. Prvá a posledná maratónska tekutina sa mi valí do „žíl“, keksíky Marína k tomu a pokračujem.
Prichádza únava
Do piatich minút zdolávam pekného 27 cm potočáka. Je mi do popuku – nápoj ma naozaj postavil na nohy - fyzicky aj psychicky. Fotím krásu bodkovaného pstružieho tela a kontrolujem jeho stav. Oproti minulým rokom, po zimnom období, je v excelentnej forme. Lovím ďalej. Prichádza únava. Okamih, na ktorý som čakal, no nevedel, kedy príde.
Je štrnásť hodín, osem hodín trekingu pri rieke s bolonézou a neustálym nahadzovaním. Zostávajú štyri. Je to stále slabé, no posledný „potočák“ ma povzbudil. Z mimopstruhovej rieky sa odrazu stáva pstruhová. Uvedomujem si, že dnes som vlastne nič iné okrem pstruhov neulovil. Putujem ďalej. Príležitostne vidím na dne mŕtve menšie jedince mreny severnej, ktoré uhynuli následkom chorôb po zimnom období.
Prichádzam na miesto, kde je rieka rozdelená veľkými kameňmi a jej časť preteká cez ne a vytvára rozľahlú tíšinu. Ideálne miesto pre výskyt a ulovenie jalca hlavatého. Pozorujem ich tesne za kameňmi, ako si vychutnávajú prvé teplé lúče slnka. Cúvam späť a plavák už smeruje tam, kde som ich pre chvíľou zazrel. Chvíľku sa nič nedeje, no potom nasleduje jasný jalcový záber. Plavák sa okamžite ponára a upaľuje pod hladinou. Zasekávam do prázdna, hromžím...
„To snáď nie je možné!“
Nahadzujem opäť a opäť. Nič. Jalce si už zrejme uvedomili prítomnosť nebezpečenstva a sú v čírej vode veľmi opatrné. Prehadzujem kúsok po kúsku. Konečne. Jeden očividný „ťuk“ a ponor plaváka. Zasekávam. Ryba je tam, no opäť kotrmelce. „To snáď nie je možné!“ - hovorím si v duchu a zdolávam ďalšieho pstruha potočného. Má zhodnú dĺžku s tým predošlým – energetickým.
Dnešný siedmy, po iných druhoch rýb ani nechyrovať. Nevadí, vravím si a po druhej strane sa vraciam proti prúdu rieky späť. Je pekné počasie, okolo rieky plno ľudí, korčuliarov, cyklistov, no rybárov niet. Zdolávam ďalšie kilometre, od rána je ich už viac ako trinásť, na niektorých miestach s balvanmi je pohyb naozaj náročný. Úseky dôverne poznám a pohyb v nich mi nerobí žiadne problémy.
Zostáva zhruba hodina a pol do záveru maratónu. Posúvam sa na miesto, kde môžem byť úspešný. Všade hnedá tráva, mazľavé blato, no aj prvý rozkvitnutý podbeľ, ktorý potešil. Na vytypovanom mieste pozorujem obrat podustvy. Sú tu, idem na to. Po čase prichádza záber, statná ryba neotáľa a nasmerovala si to do najsilnejšieho prúdu. Prvý nápor odrážam, no neskôr podustva víťazí.
Kríza pominula
Po chvíli pokračujem. Dlhšie sa nič nedeje, no napokon predsa. Záber, zásek a jemné zdolávanie. Je o niečo menšia, neskôr však zdolaná a jemne predýchavajúc únavu čaká na svoje oslobodenie. Do zápiskov pripisujem štyridsať centimetrov a vo foťáku pribudol záber peknej podustvy. Púšťam ju a pokračujem v love.
Maratónska kríza pominula, cítim sa spokojne a to, že lovím od samého rána, nie je ani poznať. Slnko pomaly klesá, začína sa ochladzovať. Opäť registrujem maličký krúžok na hladine, a znovu okamžitý záber. „Bude to konečne jalec? Rozšíri moju dnešnú paletu druhov rýb na rieke?“ Táto otázka je vo chvíli zodpovedaná – nie. Opäť bodky pstružieho elegána, ktorý veľkosťou neprevyšuje tie predošlé. Štyridsať minút do záveru môjho „maratónu“. Záber neprichádza...
Nad riekou krkolomným a trepotavým letom predvádza svoje umenie netopier, ona šumí a neďaleký malý splav hučí. Sledujem jej vlnenie, uvažujem nad tým, aký je človek voči prírode maličký. Prichádza súmrak, život okolo rieky sa spomaľuje, ona zaniká v šere. Opojený pocitom spokojnosti a šťastia z krásne prežitého dňa pri rieke končím a zasúvam diely bolonézy do seba.
Je osemnásť hodín. Posledný pohľad na krásavicu, s ktorou som prežil celý deň. Tečie mestom, je spútaná a zregulovaná, no denne ma vie svojou prítomnosťou osloviť. Som rád, že je...
/Chronológiu podujatia a bližšie info o výsledkoch „maratónu“ nájdete na www.slovenskyrybar/forum/Diskusia-rôzne/Archív tém//
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
