Jurajovi plachetník vyrovnal trojhák. „Jankááá, poď mi pomôcť!“- kričí na ženu a zo škatule vyberá nový maxi hák. O chvíľu sa z vnútra lode ozve bolestný výkrik. Hlavy manželov sa klaňajú nad nalakovaným ukazovákom, ktorý je durchom-durch prešpikovaný hákom. Nastáva totálny chaos. Päť zdesených chlapov začína zmätene pobehovať, prekrikovať sa a preciťovať Jankinu bolesť. Násir chytil moju ruku a zakrýva ňou oči poranenej. Nad jej prstom sa zletelo trojo klieští. Jediný plachý úsmev si pri zákroku zachovala poranená Janka. Už viem, prečo nemôžu chlapi rodiť: lebo sú vhodní len na oslavu úspechov...
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: MÁJ 2011
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 26
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Z oblohy padajú tony vody. Poldecové kvapky splývajú v olovenú záclonu zakrývajúcu nebesia. Čakám moju tretiu skupinu a neverím, že v takejto tropickej búrke môže niekto pristáť na takom malom ostrovnom letisku aké je v Male. Ruská letecká škola však nepustí. Lietadlo z Moskvy dosadlo načas a medzi poblednutými tvárami pasažierov hľadám tubusy s udicami, ktoré vždy odlíšia bežných plážových ležiakov od dobrodružstva chtivých klientov mojej cestovky.
Chvalabohu, rybárka!
Vrúcne vítam novú päťčlennú partiu a aby som ich nabudil, pridávam zopár zážitkov z predchádzajúcich dvoch výprav. Po prvýkrát budeme mať medzi nami ženu. Chvalabohu, rybárku. Som veľmi zvedavý, ako na túto krásnu mladú Slovenku zareaguje naša moslimská posádka. Predpokladám, že Janka, tak ako je zvykom u našich európskych žien, odhalí viac ako je očný priezor v oblečení moslimských anonymných diev. Neskôr som bol milo prekvapený profesionálnym prístupom celej našej posádky. Oslovenie „madam“ mi pripadalo veľmi zdvorilé a komunikácia úplne prirodzená.
Ferka príroda neobdarila bujnou hrivou, ale zato mu nenadelila ani veľa pigmentu. Zarytý nefajčiar si od nás hneď po príchode na palubu lode vypýtal strieborný alobal z vnútra cigaretovej škatuľky a prilepil si ho na nos. Na hlavu si nasadil klobúk, na ktorom bol zozadu „zicherkami“ prichytený kus plátna a takto vystrojený plantážnik bol pripravený na lov rýb.
Na predchádzajúcich výpravách sa za tri až štyri hodiny popingovej prívlače chytilo zvyčajne sedem až osem kranasov. Toto množstvo som považoval za štandard. No to, čo nasledovalo pri prvej zástavke, ma šokovalo. Doma klientom v rámci informácií o zájazde rozprávam, že hádzanie stoosemdesiatgramovým poperom na rozhúpanej lodi do vzdialenosti až osemdesiat metrov a následné veľmi rýchle navíjanie s občasným pomykaním je disciplína, ktorá unaví aj hustého chlapa. Zvyčajne si o tom všetci myslia svoje, ale keď príde isté k istému, začínajú postupne hrať pauzovaný mariáš (každý chvíľku oddychuje).
Rybárske ródeo
Už po prvom hode si niektorí vyberajú prestávku, ale chytiť rybu môže len ten, komu pláva nástraha vo vode. K tejto skupine je rybársky bôžik veľmi naklonený. Čo rana, to gól! V priebehu troch hodín je na palube už odfotografovaných osemnásť kranasov (GT!!!) s hmotnosťou od päť do pätnásť kilogramov. Zdolávanie ktorejkoľvek z týchto rýb sa nedá zvládnuť za menej ako štvrť hodinu. Je to jednoducho koncert, v ktorom si zahrala svoj part aj naša Janka.
Večer kotvíme pri atole ukončenom malým piesočným ostrovčekom, na pobreží ktorého sme sa rozhodli okúpať. Pri šnorchlovaní narážam na skupinku rají, ktoré som svojím pohybom vyplašil. Z pomalého vznášania presedlali na zúrivé poletovanie a po pár sekundách miznú v hlbočine.
Nočná rybačka je očarujúca i napriek tomu, že neďaleko nás zaparkovala nejaká domorodá rybárska loď, z ktorej je po celú noc počuť hluk agregátu na výrobu elektrického prúdu. Počas zotmievania boli zábery sporadické. Z času na čas niekto z nás zasekáva jednu z množstva korálových rýb, ale ozajstné ródeo sa začína až s príchodom noci. Rybársku divočinu odštartoval Fero, ktorý na kúsok mäsa ťahá piesočného žraloka cez meter päťdesiat. Hneď za ním zdoláva Ondro murénu a Juraj, ktorý nahodil na plavák, za ktorý mu slúžil detský balónik, zasekáva malého žraloka modrého.
Divotvorná noc pokračuje
V okolí lode to vrie. S čelovkou osvetľujeme množstvo sépií loviacich rybí poter pri hladine. Na tie zas poľujú barakudy a toto je Rišova parketa. Na vobler vo farbe makrely chytá jednu zubatú barakudu za druhou. Vtom začujeme úder do zábradlia a na palube lode sa nadhadzuje lietajúca ryba s rozbitým raťafákom. Neskutočné! Prvýkrát držíme v rukách potvoru, ktorú dennodenne sledujeme vyletovať z vody a plachtiť vzduchom aj sto metrov. Tejto prekrásnej rybe slúžia za krídla jej veľké prsné plutvy.
Richard, ktorý vláči na prove lode, cestou k nám nazbieral štyri kusy malých baby-sépií, ktoré vyskočili na palubu a bez problémov prekonali metrový výškový rozdiel od hladiny. Janka s Ondrom medzičasom chytili zopár červených snaperov, ktoré Sadis ihneď spracoval pre kuchyňu.
Divotvorná noc pokračuje. Fero, ktorý ma striedal v jigingu, po dvoch chytených rybách vždy nasvecuje čelovkou fosforeskujúci pilker a spúšťa ho do vody. Už pri klesaní nástrahy pociťuje na prúte ataky rýb. Prudko zasekáva a nástraha vystrelila na hladinu mieriac si to do rybárovho čela. Ten si chráni hlavu rukou, ale jednohák na šnúrke sa mu zabára do predlaktia až po očko. Jurajov operačný zákrok je rýchly a skoro bezbolestný. Má už rutinu chirurga z rána, keď sa v obdobnej situácii s háčikom v prste ocitla jeho manželka...
Je to plachetník...
Ráno vyrážame na troling. Za loďou ťaháme chobotnice s rybacími filetami a hlboko potápavé voblery. Juraj, ako vždy po raňajšej kávičke, ide na KNK (krátku návštevu kajuty) a situácia sa opakuje ako v predchádzajúce ráno. Jeho udica sa začína ohýbať a multiplikátor škrečať. „Jurííí“- kričí Janka na manžela, pokiaľ ja už vyťahujem jeho udicu z držiaka. Z podpalubia počuť dupot vyplašeného slona. Stotridsaťpäť kíl chlapa sa valí cez jedáleň. „Tak jak včéra, zas si si pres... záber!“- zvestuje mu žena. „Včera to bol plachetník a ščul ešče nevím!“- brýzgne mu do očí rýdzou trnavčinou. Podávam mu udicu, na konci ktorej už skáče zlato-modré dorádo. Nádherná ryba na fotenie, len nie v Jurových rukách, lebo u neho aj táto metrová ryba vyzerá smiešne malá.
Troling pokračuje. Richard je typ rybára, ktorý málo čo necháva na náhodu. Ako prvú nástrahu vešia na udicu chemlonový cop, ktorý sa, bohužiaľ, pri vyťahovaní z vody obtrel o výfuk lode a dostal mastný čierno-olejový melír. Neskôr hlboko potápavý vobler mení za trojdielny povrchový, a to je tá správna voľba. Razantný zásek a ešte jeden pre istotu, po ktorom nastáva zúrivý únik ryby a nám je všetkým jasné, že ide o plachetníka.
Preskočím dvadsať minút boja, v ktorom sa ryba s rybárom navzájom preťahovali. Ryba asi desať metrov od lode predvádza delfínie skoky na chvoste a po chvíli ju Násir s Ibrahimom už ťahajú za nos na palubu. Z plachetníka poopadávali prisatí rybí lodivodi, prísavníky, ktoré, prilepené na tele hostiteľa, ho sprevádzajú v dobrom i zlom.
Hneď po dofotografovaní sa s úlovkom si všímam na Richardovi červené fľaky. Alergická reakcia na sliz z plachetníka je všade tam, kde sa Rišo dotkol ryby. A môžem povedať, že sa s ním objímal a maznal statočne. Neskôr sa malé ružové fliačiky stávajú veľkými a páliacimi, tak nám nič iné nezostáva, len milého lovca postriekať pantenolom ako s hasiacim prístrojom. Holt, veľké víťazstvá si žiadajú i veľké obete.
V moslimskej rodine
Štvrtú noc pristávame na domovskom ostrove kapitána, aby sme doplnili zásoby úžitkovej vody. Dostáva sa nám nezvyčajnej cti od Ibrahima, ktorý nás pozval na návštevu svojej moslimskej rodiny.
Kráčame po nábreží ostrova a zdravíme húf detí, ktoré sa hrajú s loptou. Domčeky na ostrove sú malé, murované a pred každými dverami je naukladaná hŕba sandálov. Mám drobné šveholenie v žalúdku, aby sme ako pozvaní hostia neurobili nejaké faux paux (fó pá - chybný krok). Ibrahim zastal pred modrou železnou bránkou zasadenou do betónového plota.
Dvorček malý ako dve dlane, skoro celý vypĺňa veľká čierna plastová nádoba na chytanie dažďovej vody zo strechy domu. Potichu sa vyzúvame a vchádzame priamo do obývacej miestnosti. Skromný nábytok, uprostred jedálenský stôl plný všakovakých dobrôt a veľký farebný televízor, na ktorom práve idú správy CNN. Ibrahimove dve dospievajúce dcéry hádžu na nás plaché úsmevy a miznú v kuchyni.
Tam, kde by Slováci ponúkali už druhý kalíšok slivovice, tak tu my sedíme pri tom istom čaji a nenútene konverzujeme. Ochutnávam zo všetkého, čo je prestreté. Zaprisahal by som sa, že malá guľôčka niečoho bude sladká, no je štipľavá ako ďas a to, čo som odhadol ako placku z mäsa, je zasa prazvláštny zákusok.
Fotíme a filmujeme bez problémov. Dievčatá, chystajúce sa na druhé kolo večerného vyučovania, nás prekvapili výbornou angličtinou. Pochopil som, že som veľmi ovplyvnený médiami a v podvedomí som si vybudoval odstup od moslimského sveta, ale návšteva Ibrahimovej rodiny je nielen zaujímavým, ale aj milým spestrením večera.
Nekresťanský počin
Dni ubehli veľmi rýchlo a na palube sa ocitol posledný kranas. Vtedy zazneli pamätné Rišove slová: „Tohto beriem!“
Pozrel som sa na neho a spýtal sa: „To ako, že beriem, myslíš tým, beriem k nám do kuchyne?“
„Nie, toho beriem domov!“
„No, to bude težká písemka!“- krútil som neveriacky hlavou. Vtedy sa Richard zohol a s malými prestávkami čupel tri hodiny a vykosťoval rybu. Keď už zostala len koža, ktorá sa dala poskladať ako froté uterák zakončená gebuľou so smutným výrazom, nastal problém, ako toto zakonzervovať.
Vtedy sme spôsobili traumu našej posádke. Dve fľaše whisky, ktoré na moje úpenlivé prianie horko-ťažko prepašoval Ibrahim na palubu z hotelového rezortu, riskujúc tým problémy s políciou a Alahom, Richard bez váhania vylial do vedra používaného na umývanie podlahy a namočil do nej bývalú rybu. Odhliadnuc od ceny whisky, zdal sa tento počin nekresťanský aj nám. My, ostatní, sme si do batožiny pribalili iba zopár mušlí a úlomkov z odumretých koralov, aby nám doma, zapadané prachom, vždy pripomínali, kde sa raz určite musíme vrátiť.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
