Napísal ju čas. Odmalička som sa motal popri malom potoku plnom pstruhov a lipňov. Poznal som každú jamku, každý výmoľ, vedel som o každej rybke, tykal som si s miestnym vodníkom, lebo každý potok a riečka jazero musí mať svojho vodníka. Tento býval pod kamenným mostom uprostred dediny; to aby mal lepší prehľad a mal rovnako ďaleko aj na horný aj dolný koniec. No a aby mu nebolo v domčeku v hlbočine smutno, bolo tam vždy aj hodne rýb. Prevládali vždy šantiace jelšovky, pár zadumaných hláčov, rozvetvená pstružia rodina, na poriadok a disciplínu dozerali račí zbrojnoši s hrozivými klepetami...
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: MÁJ 2012
Počet strán v magazíne: 2
Od strany: 78
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
No a aby mu nebolo v domčeku v hlbočine smutno, bolo tam vždy aj hodne rýb. Prevládali neustále šantiace jelšovky, pár zadumaných hláčov, rozvetvená pstružia rodina, na poriadok a disciplínu dozerali račí zbrojnoši s hrozivými klepetami.
Jedného pstruha si náš vodník mimoriadne obľúbil. Najskôr ho pred nami starostlivo ukrýval, až jedného dňa zavčasu ráno, dívajúc sa z mosta do priehľadnej vody, som ho zbadal. Vauu, to bola ryba! Mierne zahnutá spodná čeľusť, za hrsť veľkých červených bodiek roztrúsených v tmavých škvrnách po bokoch, tuková plutvička viditeľná z troch metrov a chvost jak stvrdnutá dlaň Janovho Dzúrikovho otca. A ten mal poriadne dlane, facka od neho a Jano sa týždeň neukázal v škole.
Pomohla nám náhoda
Od tej chvíle nás prestali zaujímať spolužiačky prekonávajúce prvý nával puberty, prestalo nám chutiť jesť, prospech v škole sa zhoršil. Príčina: obrovský pstruh pod Kamenným mostom, ako ho dostať, ako ho prekabátiť. Dennodenne sme to naňho skúšali, mušky - nič, dážďovky - nič, blinkre vôbec nič, voňajúce šťavnaté hnojáčiky - totálna ignorancia. Nástrahy plávajúce okolo neho sledoval s absolútnym nadhľadom a keď ho aj niečo zaujalo a chcel vyraziť, tak ho vodník chvíľku podržal za chvost, nepustil, až kým lúčny koník nepreplával a zase nič. A asi musel absolvovať aj čochtanovské školenie tretieho stupňa, lebo čím bol vodník starší a už nemal takú silu, sa mu raz pstruh vytrhol, chmatol malú zlatú Kurnocikovu nymfu, ale do desiatich sekúnd bol zase voľný a vysmievajúc sa nám stál znovu na svojom mieste. Na tom školení bol asi s Copperfieldom, lebo aj ten sa dokáže vyslobodiť aj z reťazí pod vodou. No pomohla nám náhoda.
Rómeo a Júlia
Po ceste zo školy, vymýšľajúc ako zdôvodníme zlé známky z písomky, zastali sme ticho stáť nad vodníkovým domčekom. Pstruha sme nevideli, po poslednom pokuse sa už tak často neukazoval, bol ešte opatrnejší, ale obaja sme jasne cítili, že je tam a veľmi dobre o nás vie. Do toho ticha sa zrazu ozval roztúžený samček rosničky stromovej, do prasknutia nafukujúc svoj hrdelný vak. Pátrali sme pohľadom odkiaľ sa ozýva ten čudesný zvuk. Niesol sa k nám z pravej strany, pomaly nedočkavo ponad vodu, okolo vodníkovho komína do vŕbových kríkov. A tam sa dostal do správnych uší.
Tiež ťažkú pubertu prekonávajúca malá zelená žabka nevydržala, zlomila ju sila toho vyznania, krátky odraz, preletela okolo komína, čľupla do vody a ukážkovým štýlom vyrazila za svojím vyvoleným. To čľupnutie bol štartovací výstrel pre skúseného a vyškoleného predátora a táto Júlia už k svojmu Rómeovi nikdy nedoplávala. V tom momente sme boli v kríkoch a s vytreštenými očami hľadali druhú, mladú, neskúsenú zelenú, použiteľnú Júliu dvojku, brali by sme aj Rómea so žltým vakom.
Bol náš!
Nič. Tri dni trval pohon vo vrbine, až nakoniec naša vytrvalosť slávila úspech. Jano ju zbadal, chytil, a tým získal aj právo prvého hodu. Ráno za svitania sme sa potajomky vytratili z domu, rodičia spali, vodník v domčeku spal tiež, žabke sme popod kožtičku na chrbte jemne prevliekli osmičku háčik. Nedočkavý Jano odvinul pár metrov silonu aby žabka voľne dopadla do vody, vydajúc to čľupnutie, ten štartovací výstrel.
Jediným pohľadom som skontroloval situáciu a stisol pomyselnú spúšť. Jano pustil Júliu voľným pádom na hladinu hlbočiny, ozval sa výstrel, zo štartovacieho boxu vyrazil v túto chvíľu už oklamaný atlét. Netušil žiadnu zradu. Nik mu neporadil, vodník už nezachytil jeho unikajúcu chvostovú plutvu, nepomohlo mu čochtanovské školenie tretieho stupňa ani známosť s Copperfieldom.
Zázraky patria do
rozprávok
Perfektná silonová dvadsiatka napružila prvý nápor, pri druhom sa silon zarezal do Janovej dlane, tretí únik bol posledný a pstruh vyletel priamo za naše chrbty medzi vyplašené ukrývajúce sa zelené žabky. Bol náš! Čo dodať na záver? Jano už facky nedostáva, otec bol hrdý, že aká ryba, prospech sa zlepšil, aj baby zrazu opekneli.
Prešlo pár rôčkov, prešli sme od socializmu ku kapitalizmu a zase späť, pribudlo pár domov, pár traťovodov, rozpadlo sa pár septikov, voda stratila svoju krištáľovú iskru, vodník sa odsťahoval na horný koniec, kde sa ešte ako tak dá dýchať a s ním sa z hlbočiny postupne vytratili všetky ryby. Dnes, keď sa občas zastavím na Kamennom moste a s nádejou pozerám na stiahnuté žalúzie vodníkovho domčeka, očami sliedim po nepriehľadnej, jemne páchnucej riečke, že či nejakým zázrakom neuvidím... No zázraky patria do rozprávok a táto rozprávka sa už predsa dávno skončila. Alebo?
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
