Na tretí deň priniesol Negrashi mapu južnej časti Červeného mora, práve tú oblasť, ktorou sme sa teraz plavili. „Je to najlepšia mapa v celom Egypte“ – vyhlásil s hrdosťou v hlase a zabodol ukazovák do miesta, kde sme sa pravdepodobne nachádzali. Hneď pod prstom sa tiahla tenká priamka naprieč pobrežím až do hĺbky Červeného mora. Popis v angličtine hlásil: Územie je v rokovaní medzi Egyptom a Sudánom. „Ty, Negrashi, ale veď my už sme na hranici so Sudánom“ – podotkol Peter skláňajúci sa nad mapou. Egypťan pozrel do mapy a odsunul ju na bok. „To nie je dobrá mapa, hranice sú ešte veľmi ďaleko“ - a vytiahol tablet s mapou zo satelitu, ktorá neponúkala žiadnu čiaru so sporným územím...
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: MÁJ 2012
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 86
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Rozhodli sme sa s mojím priateľom Zdenkom rozšíriť portfólio našich rybárskych zájazdov o destináciu dobrého morského rybolovu v relatívne v rýchlo dostupnej oblasti Červeného mora, v najjužnejšej časti Egypta.
Po štvorhodinovom lete z Viedne sme pristáli na letisku v Marsa Alam a odtiaľ sme pokračovali autom ďalej na juh cestou popri pobreží. Táto oblasť Egypta určite patrí medzi menej navštevované, hoci na každom kilometri je možné vidieť rozostavané veľké hotelové rezorty, alebo menšie turistické či potápačské základne.
Organizácia zájazdu: skvelé!
Organizáciou nášho výletu som bol hneď od nášho príchodu milo prekvapený. V letiskovej hale nás už čakal chlapík so zakúpenými vízami, ktoré nám nalepil do pasov a vypýtal presne iba tú čiastku, ktorá bola vytlačená na cenine. Bez dlhého otáľania nás odovzdal ďalšiemu mužovi, ktorý nás vo svojom minibuse priviezol po dvoch hodinách jazdy do prístavu, kde sme sa zvítali s našimi budúcimi partnermi. Skvelé!
Plán akcie na nasledujúce dni bol jasný. Materskú loď, na ktorej sme sa mali stravovať a spať, sprevádzal veľký motorový čln, ktorý je priamo stavaný a zariadený na všetky spôsoby morského rybolovu. Môžu z neho popovať (ťažká povrchová prívlač), jigovať (veľmi rýchle pilkrovanie) a trolingovať dvaja, ale aj štyria vzájomne ohľaduplní rybári a to my sme.
Ráno, keď sme po prvýkrát nastúpili do člna, som si uvedomil dva fakty: silný vietor, ktorý nás prinútil silnejšie si utiahnuť pracky na šiltovkách a opar, čo jemne zakrýval nebo. Nebol to opar z vlhka ako po letnom daždi, ale priehľadný závoj z piesku, ktorý ako púder zakryl jasný tvar slnka nad pevninou. Až teraz som pochopil, prečo sme v e-maile dostali upozornenie, aby sme si zobrali do Afriky, okrem plaviek, aj niečo s dlhým rukávom a nepremokavý odev do člna proti vodnej triešti vĺn.
Rybačka sa môže začať
Čln vyrazil do útoku. Už po piatich minútach jazdy vo vlnách sme boli premočení, aj keď sme síce mali oblečené nepremokavé obleky či plášte, ale nikto sa nezapol až ku krku. Teda pardon, okrem našich dvoch egyptských sprievodcov. Slaná voda nám zatekala poza golier a vytekala spodkom nohavíc. Zdenek, ktorý si plášť neobliekol vôbec, mal na sebe prilepenú firemnú košeľu a razom sa stal favoritom na „Mr. Mokré tričko“. Do toho zaznel Negrashiho povel: „Hádžte!“
Bol som mokrý ako myš, štípali ma oči od morskej soli a vo svojom zelenom šuštiakovom oblečku som vyzeral skôr ako vedúci zemiakovej brigády, než ako šťastný rybár. Všetci sme stáli široko rozkročení popri okrajoch člna váhajúc, či sa pustiť konštrukcie lode a vydať sa napospas vlnám.
Urobil som „kroksunkrok“ a v tangovom rytme dva kroky dopredu a jeden vzad som švihol udicou, čo mi sily stačili. Bolo mi úplne jedno, kde poper dopadol, išlo mi iba o to, aby som priateľom ukázal, že to len tak hneď nevzdám. Vlny boli také vysoké a nepredvídateľné, že nebolo času ani na morskú nemoc. Odprisahal by som, že to vzdáme po prvej štvrťhodine.
Mýlil som sa. V člne sa stretli štyria šialenci, ktorí boli navzájom takí prepojení, že to muselo pokračovať. „Keď chytá Peter, ktorý má problémy s chôdzou aj na pevnej zemi, tak to musím aj ja vydržať!“ - myslel si Zdenek. Ja som zas bol presvedčený, že Zdenek vie čo robí, a tak som hádzal ako divý. Druhý Peter chytal po vzore nás dvoch a jeho brat Vlado, ktorý je viac poľovník ako rybár a na mori bol prvýkrát, ten bol presvedčený, že takto má morská rybačka vyzerať a hádzal tiež ostošesť.
Pobabrali sme, čo sa dalo
Vtedy nás to začalo baviť. Špliechajúce popery si prerážali cestu medzi vlnami a často nám mizli z dohľadu, ale prudký útok kranasa bol neprehliadnuteľný. Ihneď po Zdenkovom záseku sa ryba rozbehla smerom dovnútra koralového rífu. Egyptský kapitán člna pridal plyn a ten sa rýchlo vzdialil od plytčiny. Toto malo za následok zdvojnásobenie sily na udicu; brzda navijaka začala nekontrolovateľne zavíjať a my sme len vytriešťali oči, akou silou sa ryba tlačila do bezpečia úkrytu.
Po krátkom boji sa prepružená udica vyrovnala. Zdenek vytiahol poper z vody a my sme skonštatovali, že ryba vyrovnala hák, na ktorý by sme sa nebáli zavesiť aj poklop z kanalizácie. Po krátkej dišpute, či je vhodné po záseku prudko vyraziť s člnom na otvorené more, a tým zmenšiť uhol, pod ktorým je ryba zdvíhaná od ostrých korálových hrán, sme sa zhodli aspoň na jednej veci: tieto ryby sú bojovnejšie ako na Maldivách. Určite to je spôsobené väčším obsahom kyslíka vo vode, ktorý je tam rozpustený vo veľkom množstve, vďaka chladnej vode a burácajúcim vlnám.
V priebehu pol hodiny sme vytiahli prvého kranasa a jednu barakudu. Úlovky vážili od štyroch do päť kilogramov a neboli ničím výnimočné. Šokujúce bolo iba to, že na ulovenie týchto dvoch rýb sme stratili dohromady päť nástrah. Ak nerátam stratu popera pri nahodení, keď si Vlado nevšimol poškodenú šnúru, tak všetky ostatné nástrahy sme utrhli povediac rečou klasika „v ľútom boji s nepriateľom“, čo v našom podaní znamená: pobabrali sme, čo sa dalo.
Vo finančnom vyjadrení, vzhľadom na ceny nástrah, môžem iba podotknúť: zaznamenali sme značný prepad na burze... Je neuveriteľné, že v takomto počasí, keď je more veľmi rozbúrené a nástrahy sa nám nedarilo viesť medzi vlnami podľa našich predstáv, mali sme toľko rýb na udici.
Speed jiging - šprint na kyslíkový dlh
Zmena disciplíny, povedal Negrashi, zmeníme miesto a ideme jigovať; oukej? Tak na tento moment sme čakali spolu s Petrom a Vladom. Už doma sme sa dohodli, že sa musíme naučiť od Zdenka ako skutočný jiging vyzerá. Teoreticky je to disciplína, pri ktorej tenký dlhý pilker (150-300 g) spúšťate do hĺbky šesťdesiat až deväťdesiat metrov a krátkou pevnou udicou (160 cm, 300-500 g) ho rýchlo vyťahujete.
Potiaľto to vyzerá stále ako zábava. Nič náročné. Lenže rýchlo vyťahujete, znamenalo v Zdenkovom ponímaní tri kmity špičkou udice za sekundu a ľavá ruka urobila pri každom nadvihnutí udice jedno otočenie kľučkou navijaka. Takto makáte asi pol minúty, keď sa nástraha dostane do polovice vodného stĺpca a vy následne bez otáľania otvoríte preklapač navijaka, aby jig rýchlo klesal na dno. Hneď po dopade bez prestávky opäť navíjate.
Správny rytmus pri „speed jigingu“ je vtedy, keď sa vám okolo navíjanej šnúry robia bublinky na hladine a kmitajúci rybár s udicou pod pazuchou pripomína šijaciu mašinu... Keď som si doteraz myslel, že ťažká prívlač - poping - je drina, tak speed jiging je šprint na kyslíkový dlh, keď vám už oči vyliezajú z jamiek a na jazyku cítite sladkú chuť infarktu. Vtedy príde zvyčajne milé povzbudenie od suseda rybára: „Zrýchlim, zrýchlim, nezastavujem!“ – tak toto počúvať by mohla byť určite poľahčujúca okolnosť pri jeho zabití.
Abu Karin – poklad posádky
Pri predvádzacej ukážke Zdenka ako má správny jiging vyzerať, sa zrazu jeho krátka udica zastavila a jeho telo sa prehlo do oblúka, ktorého koniec bola špička prúta pod člnom. Brzda bzučala v dlhej pesničke a ryba na konci udice bola na nezastavenie. Všetci traja sme pozorovali rybára a tasili fotoaparáty. V boji mala raz navrch ryba, raz rybár. Po chvíli sa v hĺbke zjavilo hnedé telo ryby. Zatiaľ sme ani netušili, čo to môže byť. Negrashi sa nahol cez okraj člna a rukami vytiahol za chvost rybu, ktorú som videl po prvýkrát.
Išlo o druh kranasa nazývaného amberjack. Krásna ryba, rovných štrnásť kilogramov. Vlado, ešte plný adrenalínu z predchádzajúceho pozorovania boja, spustil jig a po jeho dopade na dno, pocítil prudký útok. Situácia sa opakovala navlas rovnako. Iba z útočníka sa po desiatich minútach vykľula makrela kráľovská. Nádherná, dvanásťkilová ryba, ktorej dokonalosť sme obdivovali ešte večer, tentoraz na tanieri. Skutočne nemala chybu.
Ak vám niečo na materskej lodi chýba, ale neviete kde to je, tak stačilo zakričať meno Abu Karin. Tento malý, nenápadný, nesmelý a hlavne pracovitý Egypťan bol pokladom celej posádky a majiteľov lode. Už ráno po vykuknutí z kajuty som ho zazrel v pohybe. Pomáhal kuchárovi pri varení, kapitánovi pri kotvení a nám pri všetkom, na čo sme si spomenuli. Neviete akú dĺžku má Suezský prieplav? Nevadí, zakričíte Abu Karíííín a ten o chvíľu pribehne s odpoveďou, lebo sa pri Sueze narodil. Máte pocit, že v prenosnej chladničke už nie je pivo, alebo nemôžete nájsť špáradlá? Abu Karííín! A pivo i špáradlá sú na stole. Už viem, že keď budem posielať ľudí na zájazd, moja prvá otázka bude, či je Abu Karin v posádke a až potom sa spýtam, či je voľný termín, ktorý si objednávam.
Skutočný podmorský raj
Každý deň pred obedom, keď materská loď kotvila v závetrí rífu, chodili sme šnorchlovať popri korálovej bariére. Voda bola chladná, lebo Červené more ešte také býva v prvej polovici marca, ale to, čo možno vidieť pod morskou hladinou, je úžasné. Viditeľnosť bola do hĺbky pätnásť metrov a to nám zabezpečovalo nevšedné objavy. V stenách a jaskyniach koralov sa to hemží životom. Videli sme žraloka, raje, murény a všade prítomné kŕdle koralových rybiek. Je to skutočný podmorský raj.
Na štvrtý deň, keď som sa rozhodol stráviť poobedie spolu s Vladom pri oddychovom trolingu na materskej lodi, bol na našom člne chytený najväčší kranas na poping. Pätnásť kilogramov rybacích svalov dalo pri zdolávaní Petrovi riadne zabrať. Vravel, že už bol na konci so silami, ale ja viem, že kde končí už aj AC Miláno, tak tam Kysučania len začínajú. Počas trolingu sme na hĺbkové voblery v pohodlí kožených sedačiek s pivom a kolou v ruke bez problémov zdolali dva tuniaky a jednu zubatú barakudu.
Posledná ryba dostala slobodu
Nenávidený (to len akože), ale úspešný jiging nás počas výpravy odmenil viacerými tuniakmi, z ktorých bol najväčší Petrov. Vážil dvadsaťdva kilogramov. My sme sa potešili trofeji a fotkám, ale naša egyptská posádka neskrývala ani kulinársku radosť. Každý deň sme boli po večeri takí zbití z celodennej rybačky, že chuť nahodiť kus filety z ryby naťažko mal iba Peter. Oplatilo sa. V posledný večer mu zožrala mäso stošesťdesiatcentimetrová muréna, ktorej vylovovanie a odstraňovanie háčika prebiehalo za prísnych bezpečnostných podmienok. Peter totiž získal skúsenosť s ostrými zubami ryby už na doobedňajšej rybačke. Na poper chytil morskú ihlu, ale nie takú, na aké som bol doteraz zvyknutý, vo veľkosti ihlíc na pletenie, ale riadnu stodesaťcentimetrovú dlhú rybu, ktorá len raz mykla hlavou pri fotení a prehrýzla mu náprsné vrecko košele a poranila ruku i cez plátennú rukavicu.
Poslednej rybe výletu, muréne, sme nakoniec darovali život, a tým úspešne zavŕšili našu prieskumnú výpravu, ktorá bola základom pre budúce organizovanie rybárskych zájazdov na juh Červeného mora.
P.S.: Museli sme sa ponáhľať domov. Jedným z chodov záverečnej večere na lodi mala byť pochúťka z mušlí hviezdnatiek, a tá má vraj silné afrodiziakálne účinky. Však už tušíte kto nazbieral tieto lastúry? Abu Karin.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
