Sedím na kameni a je mi dobre. Ostré ranné slnko sa prudko opiera do mojej tváre. Ochotne mu ju nastavujem a užívam si jeho teplé lúče. Podo mnou sa rozprestiera niečo mnou doposiaľ nepoznané, nevidené a v tomto danom momente niečo, čo blaženosťou zalieva moju rybársku dušu. Červená krajina, ktorej stredom sa tiahne nádherná modrá farba jazera, ma opája svojou krásou. Tak tu strávim najbližších 10 dní. Jazero Bin el Ouidane v Maroku ma víta v plnej svojej kráse.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: MÁJ 2014
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 8
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 08.09.2016.
Balím kufor, všetko čo pokladám za nevyhnutné sa snažím uložiť do jeho útrob. Navijaky, signalizátory, swingre, škatuľka s bižutériou, prihadzujem aj H-bójku, pár plavačiek a nejaké to oblečenie. Nikdy som ešte nešiel takto na ryby, iba s kufrom a malou príručnou taškou. Pre mňa veľká neznáma a hlavne nezvyk, že nemám všetko potrebné na riešenie rôznych situácií, ktoré ma môžu pri vode postretnúť.
Prvá časť našej cesty za nami
Váha kufra ukazuje 26 kg. Povolená hranica je 23 kg, nastáva ďalšia selekcia vecí, časť prehadzujem do príručnej tašky a časť som nútený nechať doma. Takže minimalizujem oblečenie a dúfam, že počasie bude pravé africké a nebude nutné mať so sebou množstvo teplého oblečenia, hoci viem, že noci sú ešte v tomto období aj na horúcom kontinente chladné. Snáď to zvládnem.
Prekvapenie pre mňa prichádza na letisku v Budapešti. Majo Zauška, môj partner pre Afriku, mi odovzdáva spacák, na ktorý som absolútne nemyslel a razom hmotnosť môjho kufra narástla nad povolenú hranicu. Výprava zo Slovenska pozostáva zo siedmich členov, a tak nakoniec volíme priplatenie si ďalšej spoločnej batožiny navyše. No čo už, keď pre nás je všetko čo máme v tomto okamihu nevyhnutné a ničoho sa nikto nechce vzdať. Pohodový let do Casablanky s prestupom v Ríme všetci v dobrej nálade zvládame bez problémov.
Dve autá z Morocco Carpfishing campu nás už čakajú na letisku. Nakladáme veci a pred sebou máme štvorhodinovú jazdu s nevyspytateľnými miestnymi šoférmi po prašných cestách Maroka do hotela neďaleko jazera. Cestou sa zastavujeme na výdatnú porciu jedla plnú jahňaciny a zeleniny. Dávame si ešte večernú kávu a pokračujeme v druhej polovici cesty.
Obdivujem krásu jazera
Do hotela prichádzame v nočných hodinách. Ak by ste očakávali nejakú recepciu, tak ste na veľkom omyle. Štyri izby na poschodí, k tomu spoločný záchod a sprcha s jemne tečúcou vodu je miesto, kde trávime prvú noc v Maroku. Od miestneho zástupcu dostávame základné informácie o jazere, kde sú voľné miesta a kde by sme mohli chytať. Ryby vraj príliš neberú, ale kde tu sa niečo chytí, no zároveň nám oznámili, že niektoré partie odchádzali domov úplne bez jedinej chytenej ryby. No, perspektíva dobrá, ale takýchto situácií som už zažil veľa a nakoniec všetko dobre dopadlo.
Vyberáme si miesta kde chceme chytať a dohadujeme ranný odchod na jazero. Na oslavu rýb dopíjame posledné zostatky írskej tekutej histórie zakúpenej na letisku. Rýchla sprcha, krátky spánok, raňajky a presun k nášmu očakávanému cieľu.
Cestou míňame pastiera oviec aj osamelého jazdca na somárovi, ktorý nám oduševnene kýval tak, že skoro sa jeho telo ocitlo na tvrdej kamennej ceste. Všetko pozorne sledujem a v rýchlom slede stláčam spúšť fotoaparátu. Prichádzame k jazeru. Auto zastavuje pri dvoch stanoch. Tu sa stretávame s naším hostiteľom Marcom, majiteľom kempu a prenajímateľom časti jazera. Obdivujem krásu jazera, jeho okolitú scenériu a zároveň sledujem rybárov pri stanoch. Na moje prekvapenie spoznávam v jednom z nich Alijna Danaua, známu holandskú ikonu kaprárskeho sveta. Vyzvedáme viac o situácii na jazere a snažíme sa čo najviac zistiť o miestnych kaproch. Príjemný Alijn s nami bez hviezdnych manierov komunikuje, na záver ochotne zapózuje pri spoločnom fotení.
Presolená kukurica
Postupne sa nakladáme na veľký pontón špeciálne upravený na prepravu rybárov na miestnom jazere. Ten nás odváža tam, kde budeme chytať. Naložené stany, variče, chladiace boxy, skrátka všetko čo budeme potrebovať pri pobyte. Pristávame na mieste a v priebehu krátkej chvíľky nám dvaja miestni „servismani“ stavajú malý tábor, vrátane slnečníka z plachty a štyroch drevených kolov.
S Majom zostávam pod veľkou skalou neďaleko miesta, kam nás priviezlo auto. Informácie o tomto mieste sme dostali od rybára chytajúceho s Alijnom Danauom. Ten mal podrobne rozkreslené všetky miesta, na ktorých sa chytáva, vrátane pozícií umiestnenia udíc a GPS súradníc. Vytrháva nám stranu zo svojho skicára a ochotne nám ju poskytuje. Tešíme sa, len postupne zisťujeme, že voda je výrazne klesnutá a niektoré miesta, ktoré boli vyznačené, sú takmer bez vody. Pred sebou máme veľkú kamennú platňu, a tak budeme skúšať na nej a po jej krajoch. To je počiatočný plán. Ostatní chalani sú rozmiestnení neďaleko nás, takže sme na dosah s vysielačkami. Obe partie sú umiestnené na ostrovoch tak, že vzájomne môžeme sledovať ako sa komu darí.
S Majom okamžite po príchode na miesto varím vo veľkom hrnci kukuricu. Špeciálne upravený plynový varič, s plechovou ochranou proti vetru nám rýchlo zovrie vodu a skôr ako stihneme si pripraviť veci na vyvážku, máme do mäkka uvarenú kukuricu. Samozrejme, miestni servismani nám ju deň pred tým namočili. Pre istotu si ešte berieme zopár kilogramov špeciálnych kukuričných boilies pripravovaných na toto jazero, ktoré dostávame s vrecom suchej kukurice. Sú slané, ba na môj vkus až presolené; mám pocit, že sa ich tou soľou snažili konzervovať proti plesniveniu. Vôbec som k nim nezískal žiadnu dôveru, ale za pokus to stojí.
Rozhodnutie je jasné
Podrobne mapujeme dno a snažíme sa získať čo najviac informácií o tom, čo sa pred nami vo vode nachádza. Dno je tvorené z červenej zvetranej horniny, ktorá je buď rozpadnutá na drobné kamienky, alebo tvorí veľké skalnaté súvislé platá s ostrými hranami, ktoré sa postupom času rozpadávajú. Dno sa často prudko zvažuje, takže už pár metrov od kraja máme hĺbku 10 metrov.
Udice umiestňujeme na hrany už spomínanej veľkej plošiny, kde sa na jej koncoch dno prudko zvažuje do väčších hĺbok. Skúšame rôzne hĺbky od 3 do 10 m. Väčšiu hĺbku nachádzame buď v úzkom kanáli medzi dvoma lavicami, alebo až za veľkým platom na voľnej vode. Tam hĺbka dosahuje viac ako 20 m a tu odmietame chytať vzhľadom na postupne ohrievajúcu sa vodu vo vrchnej časti stĺpca.
Prvá noc nám prináša jednu rybu zo 6 m hĺbky na 5 zrniek kukurice. Vzhľadom na situáciu vo vode sme s Majom rozhodnutí meniť neúspešné miesta udíc každých 24 hodín a snažiť sa nájsť miesta, kde sa kapry chodia pravidelne kŕmiť. Obaja sme sa zhodli vyskúšať túto taktiku vzhľadom na krátkosť času, členitosť dna a veľkosť priehrady. Možno sa to niekomu bude zdať nezmyselné, ale v danej situácii som bol presvedčený o tom, že toto je to najsprávnejšie čo môžeme urobiť pre dosiahnutie čo najväčšieho množstva záberov.
Tak ako dni idú, tak postupne nachádzame čoraz viac úspešných miest, odkiaľ nám pravidelne prichádzajú zábery. Ľavá strana plata však ako keby bola zakliata. Nie a nie nájsť niečo zaujímavé, odkiaľ by sme systematicky chytali ryby. Majo nakoniec objavuje za rohom nášho miesta tri veľké potopené skaly, pár metrov od brehu asi v 5-metrovej hĺbke. Rozhodnutie je jasné. Večer tam ukladá jednu udicu a netrpezlivo čakáme čo sa bude diať.
Dokončenie v budúcom čísle
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
