Čas na ryby. Príhovor od Andreja Lábaja v májovom vydaní magazínu.
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: MÁJ 2015
Počet strán v magazíne: 1
Od strany: 5
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Pár dní pred otvorením pstruhovej sezóny som bol ako na ihlách. Rozmýšľal som ako bude, aká bude voda, či nebude pršať, koľko pstruhov na mňa vo vode čaká. Sledoval som muškárske filmy, viazal som mušky, zoradil ich do škatuliek ako vojačikov a očakával, ktoré z nich budú bodkáčom najviac „šmakovať“. Z času na čas som vybral z tubusu prút, osadil ho navijakom a v obývačke som si ho obzeral, jemne švihal (stále hovorím o muškárskom prúte). Šestnásty apríl konečne prišiel a s ním aj čas pstruhov a ich lovcov. K vode som sa dostal niečo po šiestej. Snažil som sa vsugerovať si, že nie som nervózny, nemusím sa s viazaním koncového nadväzca ponáhľať, ani ruky sa mi nebudú klepať, reku, som už veľký chlapec a viem, že ryby neujdú. Ale poznáte to. Ten pocit pred prvým nahodením, pred prvým šklbnutím ryby. Je to droga! Vravel som si, že na to mám celý deň, môžem v pohode prejsť celý revír, vyberať si miesta, k nim prispôsobovať hmotnosť nýmf. Vedel som, že moje obľúbené miesto kde som obvykle začínal loviť je nenávratne preč. Minuloročná povodeň urobila z krásnej jamky nekompromisnú rovinu a jej obyvateľov kruto vyhnala z bezpečných úkrytov. Začal som teda na inom mieste a po nahodení prírodných nýmf prišli prvé zábery, prvé rybky. Mal som radosť. Neboli to síce veľké pstruhy, ale boli tu, ulovil som ich a ich dušu ukradol na kartu fotoaparátu. Prešiel som si niekoľko miest, čo‑to ulovil, nejaká rybka mi spadla, ale tak to býva. Mnohokrát som sa prichytil ako len stojím s prútom v ruke a sledujem ladný tanec podeniek nad hladinou, rojenie pakomárov v tíšinách. Užíval som si pekný deň, žblnkot vody, lúče slnka, zábery rýb, ich púšťanie, fotenie. Bol som vnútorne naplnený, napriek miernej nervozite z toho, že mnoho miest bolo pochodených miestnymi borcami s rotačkami, či dokonca mŕtvymi rybičkami, som bol aj s menšími rybkami spokojný. Popoludní som lov ukončil, páliace slnko mi vysávalo energiu. Večer v správach som videl reportáž o začínajúcej pstruhovej sezóne. Divák mohol zhliadnuť nasledovné: na brehu malého jazera sa tlačilo niekoľko desiatok rybárov a všetci mali v očiach jedinú otázku. „Kedy sa zavesí?“ A veru sa vešali. Dúhaky nemali šancu. Čerstvo nasadené ryby nevedeli kde je sever a vrhali sa po všetkom, čo sa im mihlo pred pyskom. Zafúľané od trávy, pomaly trpiace sa potom v smrteľných kŕčoch trepotali pred okom kamery. „Šťastný lovec“ úlovky zapísal a po štyroch kusoch mäsa odišiel domov, prípadne do krčmy. Super, „zahájené“, odchytané, zajtra ideme zase! Začalo mi to vŕtať v hlave. Koľko krás prírody si stihli za ten čas všimnúť títo lovci? Koľko podeniek im stihlo v ich krátkom živote predviesť svoj milostný tanec? Stihli si vôbec títo páni v maskáčoch užiť čaro prvého dňa pstruhovej sezóny? Ako aj mohli, keď poniektorí mali nachytané (zarezané) počas prvej hodiny lovu? Ľutoval som ich, rovnako ak ich slizký fastfood v igelitkách. Ani tie ryby si nestihli užiť chvíľkovú slobodu po prevezení zo sádok. Rýchlené ryby si brali domov rýchli rybári. Asi je taká rýchla doba, neviem. Každopádne aspoň ja pred ňou unikám práve na ryby a tento pobyt sa snažím čo najviac predĺžiť, nabiť sa energiou prírody, vody, vzduchu. Kolegovia, rybári, nesnažme sa žiť svoj rybársky život vo veľkých otáčkach. Vážme si pobyt pri vode, každú ulovenú rybu, nájdime si ČAS na ryby!
PrihlásenieRegistrácia 
