Ústa mám suché, z pier sa mi lúpe koža, líca už tvrdé od vetra. A to sme tu ešte len pár minút, toto je výsledok z týždňa. Hneď od rána nás však víta vietor, aký sme tu zažili už včera. Keby to bola pálenka, ako aperitív na privítanie by to bolo dobré. Ale ide o vietor, pri ktorom by sme za normálnych okolností ani nenahadzovali.
info
Kategória: Sumčiarina
Vyšiel v čísle: MÁJ 2016
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 78
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 27.10.2016.
Dohoda znela do obeda, a potom si dáme pauzu. Podvečer skúsime zase malú rieku, ktorá je viac krytá. Zákruty a tíšiny nás čakajú aj tam, tu bojujeme s vetrom. Večer sa Thomasovi pokazila nabíjačka na batérie, má iba okolo 70 percent energie. Ale väčší problém mám ja, niečo mi prasklo pri prevodovke, mechanik nie som a prišiel som na to tak, že rýchlosti radím strašne ťažko. Len dostať auto domov. K tomuto sa však dostaneme neskôr, teraz už poďme na ryby.
Dobre ránko.
Musím vymyslieť nejakú alternatívu
Ako vždy, začíname nad známou jamou, dobrých 300 metrov a kým sa k nej dostaneme, máme dostatočný čas pripraviť sa. Veľa času nemáme, ide sa na istotu. Voda očividne klesla oproti včerajšku, sme už dobrý meter pod hladinou, na akej sme začínali a voda dostala modrý nádych. To by nám vyhovovalo, je to už okolo normy, ale severný vietor už nie. Pre normálny sklz musím brzdiť 4-kou, a to je ešte len polovičná rýchlosť, akú hlásia. Síce baterku mám naplno, ale ktovie dokedy to vydrží pri takom použití. Musím zohnať ďalšiu, alebo vymyslieť nejakú alternatívu.
Po včerajších skúsenostiach máme len hrubý silón a menší háčik. Nič sme nevedeli zohnať, zmenili aj kolegovia. Nadväzcové šnúry teraz nefungujú tak dobre, ryby sú háklivé na všetko. Už sme pri lovisku – nástrahy dole, aj keď sú statočné vlny – nevzdávam sa a vyberám vábničku. Tento týždeň bol o nej, tak prečo by som to vzdal. Podľa legendy treba trafiť špičku vlny a potom to bude dobré. Legendy však ostávajú tam kde sú a moja prax prinesie skutočnosť, vo väčšine triafam dobre a krásne hlasy z nej vychádzajú. Ale keď do nás buchne vlna, ostávam mokrý a hlas vydávam ja a nie drievko v rukách. Zase dole sa im to očividne páči, prvý záber nenechá dlho čakať a junior je o chvíľku na hladine. Doktorskými rukami prezerám bruško, to je už prázdne. Asi už majú po fieste a začína sa normálny denný rytmus. Možno pozitívne správy, ale po prvej rybe sa to ešte vydedukovať nedá. Takže ide sa späť, a zastávka pri kolegoch, aký majú prvý dojem.
Krásna ryba, už sa teším
Thomas hneď hovorí, že aktivita je o dosť vyššia, tiež už mal záber, ale nepremenil. Na sonare vidíme veľké množstvá rýb. Končíme debatu, veď máme pred sebou krátku akciu a už teraz sa vietor očividne zosilňuje. Sme len niekoľko sto metrov od nich, keď vidím, že dačo ťahajú. Paráda, takto sa mi to páči. Troška nižšie pri vonkajšom oblúku Anti zaznamenáva kopanec, pomaly vstáva a seká. Zase je tam, je to lepšia ryba, ťahá dole prúdom ako tank.
Končím akciu a ideme za rybou… ale ledva sa nad ňu postavíme a padá. Ďalší krížik pripisujem rybám, a nám pridávam dôvod ísť do kostola. Nadávame v kuse, ale iné neostáva, ide sa späť na začiatok. Vietor už dosahuje naše hranice, v tomto momente už pribrzďujem na rýchlosti 7, čo v normálnom prípade by som už brázdil divoko proti prúdu. Ale teraz nie, ide sa dole, akurát že je to dobré, horko ťažko dokážem čln udržať na trase, bez zastávky korigujem. Vlny už začnú hádzať bielu penu, milujem rybolov. A v tomto extréme sa mi na sonare objavuje krásna silueta, v momente pripnem na rýchlosti a čln na pár sekúnd zastavujem na mieste, rátam a púšťam zas. A prečo púšťam? Lebo mi špička prúta zase pripomína feederku, ale už po tom, čo ťukanie prechádza do ťahu. Áno, je to záber a dosť agresívny, prisekávam. Dvestogramová palica ostáva v silnom oblúku ohnutá a treba vymyslieť nejakú alternatívu. Je to ono, krásna ryba, už sa teším.
Okolnosti sú nevyhovujúce
V ďalšej sekunde sa ťah uvoľnil a ja som spadol na pozadie. Chýbala len sekunda, aby som celú výbavu neposlal do vody. Toto už vytáča aj mňa, pričom som pokojný človek. Podľa poradia ani neviem koľká ryba to bola, ktorá mala istotne nad dva metre. Vyťahujem rybku a v momente pochopím. Jednoháčik sa otočil a prepichol ju ešte raz. Háčik sumcovi papuľu neprepichol a pri zmene uhla mu aj vypadol. Môj zásek stačil len na to, aby prebilo rybku a spravilo menšiu dieru do tvrdej kosti. Rybka je očividne živá, ja viditeľne v rozpakoch. Ide sa späť, dáme tomu bodu ďalšiu šancu. Doslova skackáme späť na vlnách, dlho to už nepotrvá a musíme končiť. Pár rýb doteraz padlo, chalani v druhom člne sa už tiež chvália menšími úlovkami. Ale kedy bude uzávierka? Zajtra už sem nedokážeme dôjsť a na malej rieke ja veľkú šancu nedávam, okolnosti sú nevyhovujúce, v tom som si istý. Každý na mieste, ide sa späť, ja pedálmi korigujem v kuse, automatika nefunguje, vietor nás berie kde chce. Sledujem hĺbku, aby sme sa dostali do najlepších bodov, keď bez nejakej predohry dostávam kopanec. V tomto momente som už na zvýšenie brzdenia šancu nemal. Sumec sa vydáva troška napravo, špičku mu púšťam, nech si ešte raz zahryzne a teraz už pripaľujem čo dokážem. Uhol zase v „dvojmetrovej“ fáze, už si dávam pozor oveľa viac. A ten sumec akoby to cítil, sa vybral na druhú stranu pod čln, rýchlo povoľujem brzdu a horko ťažko udicu preložím nad motor. Bolo to o chlp a mohlo by to skončiť zle.
Už sa ukázala, tá už bude moja
Kútikom oka mrknem na sonar, sumec prebehol presne pod sondou, nie je to žiadna žubrienka, to ani náhodou. A teraz vyráža dole prúdom, pričom náš čln skoro stojí, krkolomná akcia, ale vypínam elektromotor, no v tom momente sa čln rozbieha a prešprintuje rybu. Zase akrobacia, už sme v rovine. Ťažko sa zdoláva, aj čln sa koriguje, najmä keď ten vietor už robí bielu čiapku na vlnách. Ryba sa pretočí prvýkrát dobrých dvadsať metrov od lode, ohromná kráska, o dačo väčšia ako bola tá prvá. Ale už sa ukázala, tá už bude moja!
Thomas akurát prichádza, narýchlo mu zatancujem, že dačo mám na druhom konci. Kývne rukou a prepáli vedľa nás, točiac ukazovákom dokola vedľa ucha. Asi nerozumie starým indiánskym tancom nad prichádzajúcim úlovkom. Ryba už je zase pod loďou, ale pohyby sú už pomalšie, žiadne tvrdé kopance, len v kuse ťah ku dnu, kto to videl, vie. Sadnem si na svoju palicu a čo to dá, pumpujem ju hore s duom výbavy Catkong. Potom sa už ukazuje vejár na hladine.
Jednoduchá taktika, ale účinná. Ďalšia dvojka, a háčik sedí niekde kam nevidím, niekde hlboko. Tento sa s tým nehral ani náhodou, bachol to na jeden ťah ako rus vodku. Točí sa späť do tmavej skrýše, zase do hĺbky sa už nedostane, pár metrov si ukradne, ale v momente ho odradím od tohto projektu, nech mi tu žiadnu vzburu nerobí. Dve tri kolečká a už ho máme pod dozorom, ďalšia minútka a už vo „väzbe“, ležiac v člne. Ja rozdýchavam súboj, Anti mrmle, jemu to nechce vyjsť s týmito väčšími, veď už nerátame koľko nám spadlo. Zase rybačka je aj o šťastí a to som mal dnes ja. Päť minút slávy, už zas.
Rybačka sa tu skončila
Kráska má 217 centimetrov a brutálne brucho, hmotnosť len tipujeme, lebo vážiť vo zvyku nemáme. Po fotení, úplne zdevastovaný od vetra a súboja sa mi už veľmi nechce. Ale, samozrejme, ešte vyskúšame, možno ešte motyka vystrelí. Taká zaujímavosť prišla už po niekoľkých minútach, keď Thomasova loď doslova preletela vedľa nás, a to dole prúdom. Došla mu baterka, nedokáže brzdiť elektromotorom. Ja brzdím na maximálnych otáčkach a podľa GPS sa pohybujeme rýchlosťou 4,2 km/h – dole prúdom. Nuž, neverím, že akýkoľvek sumec tu bude šprintovať za našimi nástrahami, špičky vĺn nás už čoraz častejšie ošpliechajú, sranda sa tu skončila, ideme domov.
Na druhý deň sme si ešte dali výjazd na „malú“ rieku, bez výsledku. Náš kamarát vietor „Mistral“ bol v plnej sile už od rána, včerajší vetrík bol len ukážkou. Takže posledný deň si vychutnáme voľno na pláži a v neďalekom mestečku pri mori, rybačka sa tu skončila. Skoro ráno sa lúčime pri autách, my dvaja máme pred sebou jednu z najzaujímavejších ciest v mojom živote: 1 600 km s pokazenou prevodovkou. Na diaľnici nikde problém nemáme, ale v momente, keď sa treba zastaviť alebo radiť rýchlosť dole, zapínam núdzové svetlá.
Celú akciu končíme s ani nie 24-hodinovou cestou, nezaspal som, taký adrenalín môže mať človek v sebe len ak ho zavrú do klietky s vyhladovaným ľadovým medveďom. Najdôležitejšie je, že sme dorazili vcelku a nakoniec ani to auto nemalo až takú chybu ako som si myslel. Ani kvôli ťažkým podmienkam ma neodrádza naplánovať sem ďalšiu výpravu a verím, že zas bude o čom rozprávať, a bude v tom zapojený aj dobrý kus slizu.
Poď miláčik, poď.
Vyrazil späť k mostu.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
