Pri ceste do Mongolska sa môže veľa vecí skomplikovať. Môže vás zastihnúť zlé počasie, ryby nemusia brať tak, ako ste si predstavovali, poruchy áut či meškajúce lety nie sú výnimkou. Preto je veľmi dôležité, aká sa stretne partia – to býva rozhodujúci faktor, ktorý potvrdzujú roky skúseností.
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: MÁJ 2020
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 60
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 29.10.2020.
Plánujem ďalšiu výpravu
S ľuďmi, s ktorými si rozumiete, sa ľahšie znášajú všetky komplikácie, ale aj prežívajú pekné chvíle a zážitky. Od začiatku som mal šťastie, že som sa stretal so skvelými ľuďmi, na ktorých som sa mohol spoľahnúť. Jedným z nich bol aj Láďo Mlynarovič. Keď som ho prvýkrát zobral so sebou do Mongolska, vedel som, že je skvelý rybár a milovník prírody. Ak sa takýto človek do Mongolska dostane, bude sa tam chcieť stále vracať. Keď sme pred rokom plánovali našu šiestu spoločnú výpravu, moju už celkovo jedenástu, nečakal som, že napokon pôjdem sám. Žiaľ, Láďo nás začiatkom minulého roka nečakane opustil. Dobre si pamätám, ako mi niekoľkokrát hovoril, že o dva roky by chcel s nami zobrať aj svojho syna Lacka. Vedel som, že toto jeho želanie musím teraz splniť ja...
Lokalitu sme spoločne vybrali už pred rokom. Naša voľba padla na Tengis, kde sme ešte neboli. Ja som už trikrát v tomto kempe prespal a pár dní aj lovil, keď som prechádzal na Chanagaj. Kemp sa nachádza na sútoku riek Tengis a Chanagaj-Šiškid. Minulý rok tu ulovili kapitálneho tajmena s dĺžkou 145 cm. Kemp je veľmi dobre vybavený, veď sa v ňom nachádzajú sprchy s teplou vodou, pohodlné chaty, skvelá kuchyňa a dokonca aj splachovacie WC – skrátka, na mongolské pomery prvá trieda.
Cesta za úlovkami je náročná – postupne sme vystriedali lietadlo, autobus, UAZ, kone, ťavy, raft... Najdôležitejšie sú však vlastné nohy a dobrá kondička.
Partia je pokope
Mladého Lacka som prehovárať nemusel. Je to tiež rybár a po otcovi zdedil aj lásku k prírode. Okrem neho s nami cestoval aj Láďo, vlastne jeho popol, ktorý sme chceli vysypať do rieky Chanagaj-Šiškid. V našej výprave boli ešte Vít, ktorý bol so mnou aj s Láďom v Mongolsku už dvakrát, a ďalší traja členovia, ktorých som doteraz nepoznal. Jirko – lekár z Prahy a dvaja Maťovia, z ktorých jeden mal naše zážitky nafilmovať. Mali sme rezervovaný posledný termín od 30. septembra do 14. októbra 2019. V tom čase už v Mongolsku býva chladné počasie. Môže sa stať, že rieka zamrzne, bude silný mráz a bude snežiť. Cesta môže byť náročná, ale ryby by mohli v tom čase brať.
Dohodli sme sa, že pôjdeme spoločne z Prahy cez Moskvu a potom smer Ulanbátar. Tesne pred odchodom sa dozvedáme, že vnútroštátne linky v Mongolsku nelietajú a tak z Ulanbátaru do Murunu pôjdeme autobusom, čo bude aj pre mňa nový zážitok.
Maťovi výborne fungovali gumové rippery.
Letíme a busujeme do Murunu
Let prebehol bez problémov. Stíhame aj pivo na moskovskom letisku Šeremetevo. Prvý šok prichádza po prílete do hlavného mesta Mongolska. Lackovi a Maťovi-filmárovi nedorazila batožina. Čakať na ňu nemôžeme, už aj tak stratíme veľa času cestou autobusom. Našťastie je tu Enkhe, naša mongolská spojka, ktorá vie po slovensky a pracuje pre Ingol. Sľubuje, že batožinu vyzdvihne a pošle za nami autom. Je mi však jasné, že chalani budú minimálne dva tri dni bez hlavnej batožiny.
Cesta autobusom prebehla celkom v pohode, nad moje očakávania. Rozložili sme sa cez sedadlá a napriek prašnej ceste cez step sme zaspali. Vo dne bolo dosť teplo, asi 10 – 12 stupňov, no v noci klesali teploty pod nulu. Po dvanástich hodinách cesty prichádzame do Murunu. Je už tma, sme unavení a tak sa rozhodneme, že prenocujeme v hoteli a ráno budeme pokračovať. Prvá skupina 6 osôb, ktorí idú dolu na Chanagaj, chce vyraziť už o piatej ráno. Majú to o niečo ďalej ako my, tak je to celkom správne rozhodnutie. Ja navrhujem, aby sme vyrazili až okolo ôsmej a pred odchodom si ešte nakúpili zásoby na cestu.
Na mongolské pomery luxusné ubytovanie. Kempy Ingolu majú teplú vodu, sprchy, splachovacie WC...
Vyrážame do hôr
Cesta na Tengis by mala z Murunu trvať asi 10 – 12 hodín, zásoby sa nám určite zídu. Kupujeme kartón vodky, pivo, vody, nejaké keksy, čokolády a zopár drobností. V Mongolsku sa už dá kúpiť takmer všetko ako u nás. Nakladáme to do dvoch starých landcruiserov (Toyota) a vyrážame do hôr.
Začínajú dobrodružstvá
Stále je na toto ročné obdobie veľmi teplo. Cesta pokračuje zo stepi do hôr do vyššej nadmorskej výšky. Na prvom kopci nás prekvapí prvá snehová búrka, ale počasie sa po chvíli opäť mení a je znovu teplo. Brodíme cez prvú rieku, keď sa nám začne dymiť z kolesa. Odstavujeme auto a šofér sa s kladivom a kliešťami snaží opraviť rozbité koleso. Po hodine to vzdáva – rozbité ložisko sa opraviť nedá. Šofér druhého auta sa vracia a ide k jurte, ktorú vidíme v stepi. Sme tu totiž bez signálu a potrebujeme pomoc. Našťastie pastier má v jurte telefón, ktorým sa dá dovolať do Murunu. Šofér nám hovorí, že príde nové auto. Sme od Murunu asi 2 – 3 hodiny cesty, takže to tak skoro nebude. A tak si pobyt spríjemníme návštevou domácich v jurte.
Lipne tu dorastajú do kapitálnych rozmerov, často atakujú aj väčšie nástrahy určené pre lenoky či tajmeny.
Osem hodín v stepi
Pastieri, ktorí žijú tradičným životom, sú pohostinní ľudia. Ponúkajú nás čajom s jačím mliekom, smotanou, sušeným syrom a v hrnci varia „klobásky“. Sú to ovčie vnútornosti a črevá plnené krvou a zvyškami potravy – už to zo svojich ciest poznám. Toto do úst nedám. Kolegovci ale neodolajú a chcú ochutnať miestne špeciality. Črevné problémy na seba nenechajú dlho čakať. Vyťahujeme teda vodku, aby sme sa domácim odvďačili. Deťom rozdáme cukríky; je vidieť, že aj my sme pre nich spestrením ich každodenného stereotypu. Konečne prichádza náhradné auto. V stepi sme strávili osem hodín. Pomaly sa začína zvečerievať.
Cesta bez nejakej poruchy na aute ani nie je možná, táto nás zdržala 8 hodín v stepi. Avšak Mongoli dokážu opraviť všetko.
Noc je mrazivá
Po hodine cesty dostávame defekt. Našťastie šofér má náhradné koleso a tak po rýchlej výmene pokračujeme ďalej. Lacko sa ma pýta, či je to normálne a ja ho ubezpečujem, že je to v poriadku a nič sa nedeje. Náš nový šofér sa v teréne príliš dobre neorientuje a prvé auto sa pred nami často stráca z dohľadu. Zotmelo sa a my vchádzame do hôr. Terén sa zhoršil a cestu takmer nevidno. Rovinatá step sa mení na skalnatý terén. Prebrodili sme zopár riečok. Roztopený sneh mení cestu na bahnitý terén. Aj za svetla by bol problém pokračovať. Pred jedným z brodov náš šofér neodhadne cestu, takže naše auto vletí do bahna. Kolesá sa pretáčajú a my klesáme hlbšie a hlbšie... V lese hľadáme konáre a popadané stromy, ale z bahna sa dostať nevieme. Vracia sa aj prvé auto. Šofér ale nemá lano a rukami sa snaží odhrabať kolesá. Teplota klesla pod bod mrazu. Zo stromov robíme páku, auto ale nevieme nadvihnúť. Navyše sme odtrhli ventil a koleso vyfučalo. Rozmýšľame, čo ďalej. Nechce sa mi zostať v zapadnutom aute a tak presadáme všetci do druhého auta. Pri zapadnutom aute ostane iba šofér a fľaša vodky; zajtra mu pošleme pomoc. My pokračujeme ďalej siedmi v jednom aute. Natlačení ako sardinky, v noci, v mraze stúpame do hôr. Auto niekoľkokrát zapadne, ale šoférovi sa darí vyhrabať sa a nájsť novú cestu.
Aj pre toto milujem Mongolsko – domáci pastier vás ochotne pozve do svojej jurty a rozdelí sa aj o to málo, čo má.
Konečne vyťahujeme prúty
Unavení a na pokraji vyčerpania, konečne ráno o piatej prichádzame do kempu. Padám do postele a prebudím sa až o 13.00. Nestihol som sa ani pozdraviť s druhou skupinou, ktorá ráno pokračovala na raftoch a ťavách dolu riekou na kemp Chanagaj. Na nohy ma postaví výborný obed a teplá sprcha. Kemp Tengis je na mongolské pomery naozaj nadštandardne vybavený. Má teplú sprchu, splachovacie WC, pohodlné postele a tiež výbornú kuchyňu. Netrpezlivo rozbaľujeme batožinu, skladáme prúty a naše kroky smerujú na sútok Tengisu a Šiškidu. Ďaleko dnes ísť už nemôžeme, o chvíľu bude tma.
Na sútoku som už v minulosti chytal. Viem, že je to dobré miesto a chytil som tu kapitálneho lenoka veľkého okolo 70 cm. Skúšam overenú klasiku v podobe 15 centimetrového voblera Minnow vo farbe pstruha, ktorý mi tesne pred odchodom poslal 3STAN. Už v minulosti som na jeho voblery pochytal pekné ryby a teraz mi vyrobil vobler pripomínajúci môj obľúbený Whitefish od Salma.
Z tohto miesta sme vytiahli na dva hody dve pekné ryby. Potom sme nemali takmer štyri hodiny ani záber.
Prvé zábery – lenoky a lipne
Prehadzujeme sútok, ale záber nemáme. Stále je dosť teplo a slnečno. Jirko na rotačku zdoláva prvého lenoka. Brodím krajom ostrova a pozorujem vodu: je dosť čistá, hladina je v normále, možno trochu zvýšená a voda je dosť teplá. Čakal som, že uvidím kŕdle lipňov, ale videl som na hladine iba zopár krúžkujúcich rýb. Konečne mám záber. Spod podomletého brehu neodolal vobleru lenok. Má asi 60 centimetrov. Mením vobler za menší a pridávam ďalšie dve podobné ryby. Na konci prúdu v plytšej vode mi na vobler útočia lipne. Dva sa mi podarilo zaseknúť a zdolať. Majú krásne vyfarbenú chrbtovú plutvu, oranžové telo a tmavý až čierny chvost. Nechce sa mi zabávať s lipňami a tak sa snažím zabrodiť ďalej od brehu a skúšam väčší vobler.
Začína sa stmievať. Keď už chcem odísť, takmer pod nohami mi na vobler zaútočí väčšia ryba. Záber som nečakal a nástrahu jej vytrhávam tesne pred papuľou. Viac záberov nemám. Aj ostatní chytili iba zopár lenokov a lipňov. Zajtra budeme mať viac času a prejdeme väčší úsek rieky. Pri večeri sa rozdeľujeme na dve skupinky. Každá pôjde po jednej strane rieky a uvidíme, ako sa nám bude dariť.
Víťo s metrovou rybou kúsok od kempu.
Dobré miesto na sútoku
Ráno sa s Víťom a Lackom preplavíme na rafte na druhú stranu. Raft tu necháme a pešo pôjdeme dolu prúdom po ľavej strane. Do rieky sa z tejto strany vlievajú dva prítoky – Veľký Saryk a Malý Saryk. Pešo stúpame hore na lesnú plošinu. Cez ňu by sme sa mali dostať k Saryku a popri jeho brehu zídeme až na sútok so Šiškidom. Keď idete niekde prvýkrát, je dobre zistiť si vopred informácie, ako a kam sa dostanete, lebo tu už vám nemá kto poradiť a ľahko by ste sa mohli stratiť.
Na sútoku je dobré miesto, treba to tu vyskúšať. Je príjemné počasie a voda čistá. Chalani skúšajú menšie nástrahy. Lacko zdoláva na rotačku prvého lenoka. Vít bojuje s väčšou rybou, je to asi 80 cm tajmen. Ja skúšam gumy, ale záber nemám. Pokračujeme dolu prúdom, ďalšie zábery však neprichádzajú. Cestou míňame starý zrub, kde by sme chceli ísť prenocovať; kúsok pod ním je opustené orlie hniezdo.
Konečne mám záber, ale pri záseku mi praskla šnúra a rybu som iba zacítil a podo mnou sa urobil veľký vír. Používam na gumy iba jednoháčiky a tak verím, že ryba sa nástrahy dokáže zbaviť. Ani si nepamätám, kedy sa mi naposledy pri záseku pretrhla šnúra. Mrzí ma to o to viac, že to bol môj jediný záber od tajmena za celý deň.
So Sharkom som už prežil nejednu výpravu a kedysi som začínal s jeho otcom. Je to skúsený sprievodca a dobre pozná svoju krajinu.
Večerná bilancia
Prichádzame k Malému Saryku. Je tu krásne miesto, ale na veľké nástrahy záber nemáme. Až keď zmenším nástrahu na 10 cm vobler, zaútočí mi naň pekný lenok. Má takmer 70 cm. Po chvíli zdolávam ešte jedného, o niečo menšieho. Podobné ryby tu chytili aj Vít s Lackom. Ďalej nepokračujeme, musíme sa vrátiť pešo a tma môže prísť veľmi rýchlo. Nerád by som kráčal v noci cez les. Ešte za šera prichádzame k raftu a preplavíme sa na druhú stranu do kempu. Už nás tu čakajú chalani, ktorí išli po druhej strane. Veľa rýb však nechytili. Ale Maťovi sa podarila na gumu krásna 124-centimetrová ryba. Hovoril, že nástrahu hodil do stredu rieky a myslel si, že visí. Odklopil naviják a snažil sa za pomoci konára šnúru uvoľniť. Vtom mu šnúru z rúk začalo niečo ťahať a on zdolal slušného tajmena. Celkovo sme však dnes veľa záberov nemali.
Pokračovanie nabudúce.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
