Boli sme vo svete. Opustili sme komfortné zóny a zažili každý deň toľko nových vecí, že na ne budeme spomínať do konca života. Aj dnes, tri mesiace po návrate, keď zavriem oči, stále počujem nočnú filharmóniu dažďového pralesa a v mysli sa vraciam k čarovnej rieke a jej zlatým dorádam...
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: MÁJ 2020
Počet strán v magazíne: 5
Od strany: 10
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Šťastie na našej strane
Je streda večer. Po takmer roku príprav sedím ja, brat a strýko, overená rybárska partička, konečne v aute. Svokor, ktorý sa nás podujal odviezť na letisko, len nechápavo krúti hlavou nad množstvom nášho vybavenia a senzačných historiek, v ktorých sa predbiehame – kto videl čo úžasnejšie o bolívijskej džungli na internete. Pristupuje náš posledný člen expedície, kameraman a fotograf v jednom. Sme plní elánu a nadšenia. Nastúpime, brácho v rýchlom slede zavrie dvere a kufor auta. Bohužiaľ, zabúda na moje prsty, stále položené v ráme dvier. Milimetre ma delia od polámaných prstov pravej ruky... Našťastie sa nič nestalo. Nie je to úplne dobrý začiatok, ale na druhej strane je to znamenie, že šťastie je zatiaľ na našej strane. Vyrážame do Bolívie, do džungle a cieľom našej expedície je chytiť vysnívanú rybu opradenú povesťami, nazývanú tiež „zlaté dorádo“ alebo „jaguár rieky“.
Veľké dorádo zdolané po ťažkom boji.
Konečne v džungli
Keďže sme náš rozpočet utrácali skôr na rybárske náčinie ako za pohodlie prvej triedy, naše zadky si užili tri medzinárodné lety, jedno vnútroštátne lietadielko a celodennú plavbu loďkou proti prúdu tropickej rieky. Konečne sme na mieste, ležím v stane na okraji pralesa a rozmýšľam, ako zajtra konečne po piatich dňoch cestovania dosiahneme vysnívanú rieku a začneme chytať ryby. Je koniec obdobia sucha, preto nás nízke prietoky nútia vzdať sa lodnej dopravy a zvyšok cesty pôjdeme pešo. Pomôže nám pri tom skúsený sprievodca, bez ktorého je cudzinec v bolívijskej džungli jednoducho stratený, a skupina miestnych nosičov, vďaka ktorým sa nemusíme starať ešte aj o prevláčanie stanov a potravy.
Stopy jaguára... Našťastie sa nám ho stretnúť nepodarilo.
Nevieme, kde sme
Do základnej výbavy chlapcov nosičov patrí reproduktor a powerbanka, takže sme neúnavne zásobovaní rytmami juhoamerického reggaetonu. Na dosiahnutie našej vytypovanej rieky musíme prekonať ešte poldňový pochod cez džungľu. Bohužiaľ v polke cesty zisťujeme, že chlapci nielenže nemajú mačetu a náš sprievodca sa stratil, ale aj to, že nikto vlastne úplne netuší, kde sme a kam smerujeme. Záchrana prišla z nečakaného zdroja – náš kameraman vytiahol telefón s aplikáciou mapy.cz, od ktorej sme pravdupovediac nič nečakali, ale ktorá nás prekvapivo presne vyviedla z džungle až k našej vysnívanej rieke.
Miestna biela ryba yatorana, zuby mala ako piraňa.
Postupujeme proti prúdu
Stratili sme síce jeden deň, ale nevadí, bez hodiniek a telefónov pojem času naberá úplne iný rozmer dôležitosti. Natešení sa hádžeme do vody, ktorá síce v týchto horúčavách neosvieži, ale aspoň poteší a prinajmenšom zmyje hrubú nečistotu z našich upotených tiel. Rýchlo skladáme udice, naväzujeme nadväzce, pripíname muchy a vydávame sa proti prúdu rieky hľadať miesta, v ktorých tušíme stanovište našej vysnívanej ryby zlatého doráda. Cieľom je postupovať čo najďalej proti prúdu, až do hôr, kde tok nadobúda charakter, v ktorom sa striedajú prúdnaté oblasti s veľkými balvanmi a úseky hlbokých a pomalých jám.
Prvé zdolané dorádo.
Rieka plná života
Už na prvý pohľad nás prekvapuje množstvo života vo vode aj mimo nej. Deň aj noc musíme mať zakrytý každý centimeter kože, pretože komáre, piesočné muchy a iný hmyz celý čas čakajú len na naše čo i len chvíľkové zaváhanie. V rieke musíme dávať pozor na sladkovodné raje, ktoré splývajú s dnom a po zašliapnutí bez váhania zarazia osteň do nešťastníkovej päty. Rieka má na šírku asi 10 metrov a je krištáľovo čistá. Prebrodiť sa dá skoro na každom mieste s výnimkou hlbokých jám. Špecifikom sú neskutočne klzké kamene, na ktorých aj napriek tomu, že máme kvalitnú obuv so skrutkami v podrážke, sa občas cítim ako cirkusový artista na visutom lane. Rieka je plná života od množstva všelijakých akváriových rybiek rozličných tvarov, farieb až po rôzne druhy menších aj väčších sumcov. V rieke je okrem nich päť druhov ďalších rýb, na ktoré sa oplatí s muškárskym vybavením zamerať.
Ďalšie dorádo na udici.
Videli sme dve,
ale podarilo sa
zdolať len jedno.
Exotické ryby
Sábalo – vegetarián, ktorý vyzerá ako kríženec našej mreny a prísavníka z akvárií. Pacú – piraňa s chrupom, pripomínajúca človeka. Túto rybu sme však ani nevideli, pretože pri výnimočnom celoročne nízkom prietoku rieky nemala možnosť natianuť do miest, v ktorých sme sa nachádzali. Yatorana – neskutočne bojovná ryba s pohľadom pirane ma asi najviac prekvapila svojou rýchlosťou, dravosťou a bojovnosťou. Je to ideálna cieľová ryba pre muškárov v pralese. Strieborné dorádo – menší brat svojho zlatého kolegu. A napokon – zlaté dorádo, vrcholový predátor miestnych riek a hlavný dôvod celej našej expedície.
Strieborné dorádo. Menšia verzia zlatého doráda, no rovnako dravá.
Každodenné prekvapenia
Po pár dňoch sme si zvykli na každodennú rutinu... Vytriasť vlhké oblečenie z minulého dňa od všetkej otravnej hávede. S pôžitkom sa do neho obliecť. Keďže v týchto klimatických podmienkach bolo možné jedine brodenie namokro, obúvame mokré neoprénové ponožky, zaväzujeme topánky, dáme rýchle raňajky a postupujeme neúnavne proti prúdu turistickým tempom tatranských šuhajov. Skúšame šťastie na každom sľubnejšom mieste. Každý deň nás niečo prekvapuje – tapír, ktorého svojou nástrahou rušíme pri spásaní dnových rias, ďalej opice, papagáje, tarantuly či množstvo farebných motýľov alebo stopy jaguárov na piesočných plážach rieky, ktorú prechádzame. Alebo odrazy krokodílích očí vo svetle čelovky pri večerných pokusoch o aspoň čiastočné usušenie oblečenia či výbavy za neustáleho boja s hmyzom.
Kemp na konci rieky, ďalej sa už ísť nedalo.
Muškárske úlovky
Lovíme prevažne na veľké strímre, ktoré občas pre ozvláštnenie striedame za výrazné farebné poppre. Podľa charakteru rieky sa nám darí loviť aj jednotlivé druhy rýb. V pomalších spodných partiách chytáme len strieborné doráda a yatorany, ktorých útoky a nasledujúci boj si neskutočne užívame. Po zábere, yatorana ihneď vyskakuje z vody, využíva tvar tela spolu so silou prúdu a na muškárskej udici je rybárovi často viac ako rovnocenný súper. Čím ideme ďalej do hôr, tým viac silnejú pribúdajúce prúdnatejšie partie a začíname stretávať a chytať prvé zlaté doráda.
Zlaté dorádo a čierno červený strímer, tie im chutia najviac.
Doráda v akcii
Pre mňa je dorádo dokonalý stroj na zabíjanie. Neskutočne agresívne reaguje na akýkoľvek prudký pohyb vo vode a neraz sa nám stalo, že pri zdolávaní yatorany vyštartovalo z hlbočiny dorádo, ktoré na ňu počas zdolávania nekompromisne útočilo. Za živa vytrhávalo kusy mäsa, úplne ignorujúc nás ako človeka vo svojej prítomnosti. Jednoducho, keď zacíti korisť, zapne sa v ňom taký silný lovecký inštinkt, aký som doteraz nezažil pri žiadnej rybe.
Dokonalé miesto na veľké dorádo.
Neskutočný zážitok
Takmer každý deň sa modlíme, aby nezačalo pršať, pretože dážď by priniesol zakalenie vody, čo automaticky významne znižuje aktivitu doráda aj ostatných druhov. Po siedmich dňoch sa konečne dostávame na sútok dvoch potokov, ktoré vytvárajú rieku, kde sme celý čas chytali. Nachádza sa tam neskutočná jama, ktorá na prvý pohľad sľubuje dorádo. Tento pocit po pár hodoch potvrdzuje strýko, pretože na výplave z jamy zapína krásne dorádo. Z diaľky s bráchom sledujeme boj, ktorý je tradične plný adrenalínu. Zrazu si všímame, že niečo je inak, strýko sa nám z diaľky snaží naznačiť aj niečo iné ako len to, že chytil ďalšiu krásnu rybu. Schmatnem udicu a obaja makáme slalomom pomedzi slizké kamene za ním. Počas behu začínam chápať, čo sa deje. Keď pribehneme k jame vidíme, že agresívny pohyb zdolávanej ryby naštartoval k aktivite celý húf asi desiatich ďalších dorád. Obaja so spadnutou sánkou vyťahujeme pár pohybmi metre šnúry z navijakov a hádžeme muchy do jamy. Hlava mi nestíha spracovať tento prílev adrenalínu a emócií. Otrasiem sa až v momente, keď vraciame posledné – tretie dorádo po odfotografovaní naspäť do rieky. Neskutočný zážitok, ktorý človek už dnes zažije veľmi ťažko, a odmena za celé naše snaženie.
V takýchto miestach číhajú zlaté doráda.
Prví bieli rybári
Preskúmavame aj ostatné úseky, ktoré už môžem nazvať džungľovými potokmi, zdolávame posledné ryby. Dostali sme sa do miest, kde podľa našich sprievodcov okrem domorodých drevorubačov, ktorí boli už všade, noha bieleho rybára ešte nevstúpila. Bodku za expedíciou nám urobí dážď v poslednú noc výletu. Ochladzuje a zamúti vodu, čo úplne zastavuje aktivitu rýb a nám neostáva nič iné, než sa plní zážitkov vydať na návrat späť do civilizácie.
Prečo to robíme
Po ceste naspäť mi hlavou víria otázky, prečo to vlastne robíme, aký to má zmysel? Nakoniec sa už aj tak všetci nevieme dočkať tepla domova a žiadny hmatateľný profit z toho nemáme. Nechytili sme ani žiadny svetový rekord, nešlo nám o život, nikomu sme našou akciou nijako extra nepomohli, tak prečo? Odpoveď som našiel až po návrate domov. Nespravili sme síce dieru do sveta, ale posilnili sme vzájomné priateľstvá a zažili neskutočné prostredie, ktoré o pár rokov už nemusí existovať.
Celá výprava spolu, na konci sveta.
Viac o nás
Ak by vás zaujímali podrobnosti našej expedície, bolívijské zážitky nielen o rybách a džungli alebo naše predchádzajúce rybárske výpravy, sledujte našu stránku www.catchme.fish, YouTube alebo Instagram. Tam nájdete všetky naše minulé aj budúce príbehy. Čoskoro uverejníme aj krátky rybársky film, aby ste nám verili, že to celé nie sú len také naše tradične nafúkané rybárske reči. Lovu zdar a dúfam, že sa uvidíme na vode!
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
