Hovoriť o priateľstve medzi rybami je trochu odvážne, ale nemôžeme poprieť, že ryby sú aj tvory spoločenské. Mnohé z nich sa združujú v húfoch alebo malých skupinkách, pretože vzájomné spolužitie im prináša poväčšine výhody.
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: MÁJ 2021
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 22
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 04.11.2021.
Dôvody na zhlukovanie – párenie a zima
Štandardne sa ryby zhlukujú do mnohopočetných skupín len v niektorých obdobiach roka. Jedným z takých období je čas reprodukcie, keď sa hromadne vytierajú, a to na štrkovom dne alebo priamo na vodnú a pobrežnú zatopenú vegetáciu. Je to sezónna záležitosť a po jej ukončení sa veľké skupiny opäť rozplynú.
Niektoré jedince, prevažne tie mladšie, ostanú v menších skupinkách. Tie staršie či kapitálne jedince si zvolia často individuálnu cestu ďalším životom. Spoločnosť opäť vyhľadávajú až keď sa voda veľmi ochladí o udrú mrazy. Vtedy už len sporadicky prijímajú potravu a zhlukujú sa do veľkých húfov v hlbšej vode, kde bok po boku prečkajú ťažké časy. A to viacero druhov spoločne.
Keď teplota vody začne stúpať, postupne opustia zimovisko. Zaujímavé je, že na rovnakom zimovisku nájdu miesto aj druhy, ktoré by sa v teplejších mesiacoch spolu nezniesli, resp. jeden druh by bol potravou pre toho druhého. Sumce, kapry, jalce, plotice, bolene, pleskáče, ale často aj zubáče a ostrieže zimujú spolu na jednej „kope“.
Nájsť takýto pokoj v dnešnej dobe nie je ľahké.
Bezpečnosť
Ďalším dôvodom, prečo sa ryby zhlukujú do veľkých húfov, je bezpečnosť. Takmer všetky druhy svoju mladosť trávia vo veľkých húfoch. Predátorom síce vytvárajú prestretý stôl, ale takto sú ťažšie polapiteľné. Asi ste si to všimli aj vy, že skupinky sú veľkostne odstupňované a pripomínajú akési triedy v škôlkach alebo v školách. Vekom sa skupinky zmenšujú alebo úplne zaniknú. Ich početnosť zredukujú práve predátory, ale aj parazity či ekologické a prírodné katastrofy. Neexistuje žiadna skupina, ktorá by sa od poteru dožila aspoň dorastu. Štatisticky sa z mnohotisícovej znášky dožije dospelosti len pár desiatok kusov alebo aj menej.
Málo našich riek sa môže pýšiť takýmito rybami. Zachovať ich stavy si vyžaduje veľké úsilie, starostlivosť a ochranu.
Kamoši do nepohody
V živočíšnej ríši sa stretávame skutočne so zaujímavými zvieracími priateľstvami. Neviem, či aj medzi rybami vzniká nejaké priateľské puto. Možno je to náhoda, no nestalo sa mi to len raz a možno máte podobnú skúsenosť viacerí…
Keď sa potichu pohybujem v okolí brehov, často vídavam jalce hlavaté v dvoj až trojčlenných členných skupinkách. Niekedy aj viac kusov, ak ide o väčší tok. Bývajú to väčšie kusy – 40 cm a viac. Letargicky vyčkávajú v tieni stromov, kríkov alebo tráv a čakajú, kým nepadne niečo chutné do vody. Prekabátiť ich v tomto veku už nie je ľahké. Nič zvláštne by na tom nebolo. Tá zvláštnosť sa dostaví práve vtedy, keď niektorého z nich oklamem a dostanem na háčik, resp. na vobler alebo inú prívlačovú nástrahu.
Keď tak opatrne zdolávam jedného z nich a postupne ho priťahujem k brehu, tak niekedy sledujem, že má po svojom boku sprievodcu. Takmer až k mojim nohám. Spomínaný sprievodca sa ku mne približuje po boku svojho kamaráta až do chvíle, kým ma nezaregistruje. Potom sa bleskovo vzdiali. Keďže som to pozoroval niekoľkokrát, tak som sa začal na tým zamýšľať. Čo podnietilo toho nechyteného „kamaráta“, aby sprevádzal uloveného jalca až k brehu?
Pravdepodobne ide o inštinkt. Ulovený mu „vyfúkol“ dobrotu a on si tiež chce z nej zobrať svoj podiel. Jalec je potravinový oportunista a bojuje o každý hlt. Niečo podobné sa stáva pri love ostriežov, ale tam je jasne viditeľné, že ďalší ostriež dobiedza do nástrahy. Jalec to nerobí, ten ide len bok po boku, a preto som ho nazval kamarát.
Chyteného jalca šetrne zbavím háčika, vypustím ho a chvíľu sledujem. Niekedy znovu nahodím na to isté miesto, ale väčšinou už nikoho neoklamem. Asi im to kamarát, ktorý sa vrátil, prezradil, takže sa musím posunúť ďalej.
Kamoš, o chvíľu budeš voľný a skús ma ešte neprezradiť, že tu na vás „poľujem“...
Zlatá rybka v akcii
Príroda je úžasná a plná prekvapení. Prednedávnom som videl na facebooku video, v ktorom chalan vypúšťal v jazere karasa a ten sa vždy vrátil do jeho otvorených dlaní. Aj keď ho hodil pár metrov ďalej, karas zakaždým doslova šprintoval späť. Vyzeralo to ako z rozprávky o zlatej rybke, ktorá mu silou‑mocou chcela splniť želanie, alebo akoby rybka prosila „nenechávaj ma tu a vezmi ma, prosím, so sebou“. Neviem, ako sa to skončilo; na videu karas zakaždým priplával späť do dlaní chlapca ako cvičený pes.
Na koralových ostrovoch niektoré ryby, ako napríklad Napoleon fish, vyhľadávajú spoločnosť potápačov a nechajú sa hladiť. Podobne aj murény. Asi vedia, že potom dostanú odmenu. Takéto správanie svedčí o istej inteligencii.
Silueta hrôzy.
Inteligentné gangy v moriach a oceánoch
Skutočné priateľstvá medzi obyvateľmi vodného sveta nájdeme v moriach a oceánoch. Vzťahy sú vedecky dokázané a čiastočne preskúmané. Ide o silné sociálne väzby v rámci skupín. Netvoria ich však ryby. S rybami ich spája len rovnaké prostredie, v ktorom žijú, a podobný tvar tela, no ich fyziológia je celkom iná. Sú to veľké morské cicavce, medzi ktoré patria veľryby a delfíny.
Samozrejme, aj kosatky. Kosatka je najväčší druh z čeľade delfínovitých, no vďaka svojej veľkosti a jedinečnému správaniu sa často spomína ako samostatná kategória. Ich mozog je veľmi veľký, čo sa prejavuje inteligenciou hodnou niektorých primátov. Žijú v sociálnych skupinách, kde sa postupne formujú ich vzájomné vzťahy. Niekedy to býva na celý život. Pri týchto fascinujúcich tvoroch môžeme slovo kamarát s istotou použiť.
Kosatka – vysoko inteligentný morský cicavec.
Posolstvo múdrych ľudí
Ryby sú vnímavé tvory. Zaslúžia si našu pozornosť a ochranu, pretože sú zaujímavé nielen na tanieri. Udržať si čisté a na život bohaté vody v dnešnej dobe vyžaduje veľké úsilie, starostlivosť a ochranu.
Žiaľ, naša príroda je už tak poznačená ľudskou činnosťou, že potrebuje pomoc, aby v nej nastala aká‑taká rovnováha. Nápravy si vyžadujú náklady, ktoré zisky neprinesú. Prinesú však väčšie hodnoty. Spomeniem jeden výstižný odkaz, ktorý asi mnohí poznáte. Zanechal nám ho legendárny herec a vášnivý rybár Jozef Kroner:
„Naši dedovia nám nechali vody čisté, plné šantivého života. Lenže čo my necháme našim vnukom? Lebo niet nič strašnejšieho, ako keď zomiera rieka. Pretože s riekou zomiera aj človek“.
Podobných odkazov nám múdri ľudia zanechali viac. Známe je tiež posolstvo od indiánskeho kmeňa Cree: „Až bude vyrúbaný posledný strom, až bude otrávená posledná rieka, až bude chytená posledná ryba, potom prídeme na to, že peniaze sa nedajú jesť“.
Život v riekach visí na vlásku
Pravdepodobne mi viacerí dáte za pravdu, že práve vďaka chovným staniciam a pravidelnému zarybňovaniu je na našich vodách ešte možný športový rybolov. Špeciálne niektoré rieky nedokážu odolávať náporu nezvaných predátorov a tiež tlaku rybárov. Liahne tak zachraňujú to, čo človek svojou nedbalosťou alebo neuváženým či neodborným zásahom do prírody napáchal.
Katastrofálne zregulované povodia a devastácia brehov aj okolia spôsobili, že ryby stratili vhodné podmienky na rozmnožovanie a často i na samotný život. Keď k tomu pridáme neuváženú ochranu premnožených nenásytných kormoránov, tak všetka snaha zarybniť rieky vyjde často navnivoč.
Ak húf stále hladných kormoránov objaví zimovisko rýb, dokáže zdecimovať rybiu populáciu na jej zlomok alebo ju vykynožiť úplne v priebehu niekoľkých minút. Hlavne ak ide o menšie druhy, ktorých väčšina nedosahuje 40 cm veľkosť, resp. jedince 40 cm+ sú už takmer trofejné. Patria medzi ne pstruhy, lipne, podustvy, ale ani 45 cm mreny, jalce či bolene sa nedokážu ubrániť rabovaniu kormoránov.
Toto akosi ochranárom stále uniká. Časy, keď bol kormorán ohrozený, sú nenávratne preč. Dnes sú ohrozené ryby. Verím, že sa nám spoločne podarí prispieť k ich ochrane.
Petrov zdar!
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
