Mamička, babička a rybárka, dalo by sa povedať, že „multifunkčná“ ženička. Traduje sa, že ženy dokážu robiť viac vecí naraz. Ako to robia, to muži nikdy nepochopia... Predstavíme vám rybárku, ktorá potvrdzuje, že popri iných svojich povinnostiach stíha chodiť aj na ryby. Ako? To všetko už porozpráva sama...
nezadaný
06.05.2024 (5/2024)
0
info
Kategória: Iné
Vyšiel v čísle: MÁJ 2024
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 62
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Narodila som sa na Záhorí presne na svoje meniny 18. decembra 1972 v znamení strelca, čo ma dosť vystihuje. Už od malička som sa venovala rôznym športom a rybolovu som sa začala venovať v roku 1996 po tom, ako mi lekár diagnostikoval zlomeninu zápästia a povedal, že asi budem na pravú ruku invalid. Ten srandista! Počas veľmi dlhej práceneschopnosti som nevedela, čo si so sebou počať a nejaká tajomná sila ma čoraz silnejšie lákala k vode. Som hrdou matkou dvoch synov, z ktorých Jojko je tiež rybár a okrem toho už stihol zo mňa spraviť trojnásobnú babičku, a mladšieho Tomáška.
Aká bola tvoja rybárska cesta?
Jediným rybárom v našej rodine bol môj dedko. Bol to vášnivý rybár, no nemala som príležitosť vidieť ho pri rybolove, pretože som bola ešte malá, ale rozprával mi o tom. A kým som stihla vyrásť a vybrať sa s ním k vode, môj milovaný dedko podľahol zákernej chorobe. Občas premýšľam, či to nebol práve on, kto vo mne zasial to zrnko lásky k rybolovu...
Pamätáš si na svoje začiatky a rybárskych učiteľov?
Áno, pamätám. Začiatky boli veľmi vtipné... Ako som spomínala, začala som loviť v roku 1996 a vtedy pri vode sedávali len chlapi, aspoň tam, kam som chodila ja, a v čase, keď som mala na pravej ruke sadru...
Zakúpila som si teda svoj prvý prút, teleskop, myslím, že bol od firmy DAM, navijak OKUMA a základné potreby na lovenie rýb a vybrala som sa s tou sadrovou rukou na jazero v Jakubove. Spoznala a spriatelila som sa tam so staršími rybármi, ktorí ma veľmi ochotne začali čo-to o rybárčení učiť, za čo im aj touto cestou veľmi pekne ďakujem. V tej dobe niečo ako boilies bola ešte pre mňa veľká neznáma a u mojich učiteľov to nebolo v kurze. Začínala som teda loviť na kukuričku, dážďovky, ktorých som sa zo začiatku príšerne bála, a hnojáky, čo hrozne páchli a kostňáky, z ktorých som mala husiu kožu... Nesmel chýbať chlieb, krmítko, šrot a háčik bez očka... Bola to veľká zábava! Odvtedy vlastne držím prút v opačnej ruke ako takmer všetci, a to v ľavej, a kľučku navijaka v pravej, pretože mi sadla presne medzi prsty na pravej ruke, kde som mala vtedy sadru...
Ako prvé ma naučili nahadzovanie. To moje vyzeralo asi tak, že som nahodila do vody svoju stoličku a bolo hneď po rybačke... Hahaha, prút vydržal, no môj prst nie. Každý nejako začínal, no nie? Ako som spomínala, som strelec a tí vlastný neúspech netolerujú, pre nich neexistuje „nedá sa“ a pod., takže ma to neodradilo a postupne začali prichádzať prvé úspechy v podobe karáskov, pleskáčov a kapríkov. A to je presne to, čo mi prinieslo uspokojujúci pocit radosti.
Čo ťa na rybačku ťahá, čo ťa fascinuje?
Vieš, všetko chce svoj čas a platí to vo všetkom. Dôležité je vedieť, čo vlastne chceš a ak na to prídeš a veríš tomu, potom dokážeš všetko, po čom skutočne túžiš. Pretože húževnatosť, tvrdohlavosť a trpezlivosť, ktoré do toho vkladáš, ti prinášajú radosť, spokojnosť a úsmev na tvári. Milujem a užívam si tú pohodu, pokoj, pohľad na vodnú hladinu a nádhernú prírodu. Je to vlastne ako v tej reklame na nemenovaný produkt: „Ak to miluješ, nie je čo riešiť“...
Prečo si sa rozhodla pre kaprárinu, kde to nevonia najpríťažlivejšie?
Zamilovala som si kaprárinu, lebo je to pre mňa hlavne neuveriteľný relax a príležitosť, ako splynúť s prírodou, učiť sa ju vnímať a počúvať. Byť niekoľko dní mimo civilizácie, mať možnosť uplatniť svoju samostatnosť a sebestačnosť. Využiť množstvo nápadov pri kombinovaní návnad, nástrah a taktiež mnoho spôsobov viazania nadväzcov na boilies. Áno, mnoho návnad a nástrah nemá práve najpríťažlivejšiu vôňu, ale je to ich výhoda, ktorú treba využiť.
Keď sme pri vôňach, preferuješ nejakú alebo sa prispôsobuješ konkrétnej situácii?
Mám to asi inak ako väčšina rybárov. Presne ako po príchode na miesto lovu... Ja nevyťahujem ako prvé prúty, ale najprv postavím bivak, uvarím si kafíčko, sledujem vodu a popri tom mi inštinkt napovie, aké boilies použiť. Verím svojim inštinktom, vychádza mi to.
Sprevádza ťa na rybačke priateľ alebo chodíš radšej sama?
Život je občas dosť zábavný – mladosť, pochabosť, manželstvo, deti, rozvod, priateľ a samota. Ale nesťažujem sa. Byť sama, teda len s deťmi, je náhodou celkom fajn. Naučila som sa byť ešte samostatnejšou a sebestačnejšou ako dovtedy. Keď chlapci dospievali, bolo pre mňa jednoduchšie vyraziť na ryby, bolo to fantastické. Veľmi som sa tešila, ak bol voľný víkend alebo viac voľných dní či dovolenka, pretože synovia mali svoje záujmy a ja som v garáži zapojila vždy pripravený a naložený prívesný vozík a vyrazila som. Nikdy som nepatrila k veľkým plánovačom, a tak som vyrážala takzvane na blint. Život je zmena, a tak už takmer päť rokov si užívam rybačky s milovaným rybárom, priateľom a parťákom Patrikom.
A vidieť nás spolu na rybách je fakt zaujímavé, pretože my sme spolu v bivaku len v takom prípade, keď sa na dané miesto nedajú postaviť dve brolíčka, ktoré sú od seba vzdialené aj niekoľko desiatok metrov. Skrátka, na rybách máme obaja radi svoj pokoj a pohodu. Samozrejme, komunikujeme spolu, pomáhame si navzájom, ale každý máme „to svoje“.
Aký je tvoj najväčší zážitok od vody?
Nezabudnuteľnou rybačkou bola pre mňa takmer trojtýždňová túlačka. Začala som na súkromke v Maďarsku cca 5 dní, odtiaľ presun na maďarský Balaton 6 dní a odtiaľ na 5 dní presun do Čiech na rieku Labe. Milovala som to, byť sama, bez zhonu a v pohode si vychutnávať všetko, čo rybačka prináša. Či som nemala strach byť na rybách sama? Nie, aspoň čo sa týka samoty a možných rizík spojených s krádežou a pod. naozaj nie. Ale obrovský strach som zažila na mojej úplne prvej rybačke na Balatone...
Vyvážala som nástrahy cca 500 m od brehu za úplného bezvetria a po položení olova s nástrahou sa v priebehu niekoľkých sekúnd zmenilo všetko, čo sa mohlo – zdvihol sa vetrisko, voda sa v okamihu z tzv. zrkadla zmenila na vlnobitie, kde vlny naberali na sile a výške takmer do dvoch metrov. To som mala obrovský strach, pretože aj môj 2 hp motor mal vcelku problém dostať sa so mnou na breh. Kto Balaton pozná, ten vie, o čom píšem. Vlny do vás narážajú z rôznych strán, snažia sa vás prevrátiť a vy musíte manévrovať doprava, doľava, pridať, následne ubrať na plyne motora, no masaker. Jedna vlna ma doslova vyhodila nad vodu aj s celým člnom, po dopadnutí na vodu ma následná vlna preskočila. Uf, zvládla som to, no ešte dlho sa mi triasli kolená a môj rešpekt pred týmto živlom stúpol. Každá moja výprava za kaprami ma veľa naučila!
Ako však plynul čas, dostala som ponuku chytať na produkty značky Starbaits a ja som ju prijala, pretože jedna príchuť od tejto firmy nevynechala so mnou jedinú rybačku. Teraz už niekoľko rokov sa snažím čo najlepšie reprezentovať túto značku – na pretekoch, ako sú IBCC na Balatone alebo Stairs2hell na Pálave, kde sa mi v roku 2020 podarilo zdolať svojho životného kapra s hmotnosťou 22,21 kg – alebo na mojich výpravách za krásnymi šupináčmi či lyscami prevažne v ČR.
Chodíš na ryby v zlom počasí, keď aj väčšina mužov sedí radšej v teple pri pivku?
Každú voľnú chvíľu sa snažím využiť na rybačku, pravdaže, ak to zdravíčko dovolí, čo tohto roku veľmi nevychádza... Tak to občas je, ale som dosť strelená na to, že vlastne neriešim počasie ani ročné obdobie – ak je všetko OK, tak vyrážam k vode. Za posledných 8 rokov som šesťkrát strávila Vianoce a Silvester na rybách. Je to božské...!
Riešiš nejako svoj zovňajšok a outfit, keď ideš na ryby?
Áno, usilujem sa aj ja vyzerať ako upravená žena, čo je občas náročné, hlavne ak sa fotíte s rybou, ktorá vás prebudí so spánku... Takže nejaká tá očná linka a špirála nesmú v mojich rybárskych veciach chýbať, veď aj kaprošom sa musím páčiť a nie ich strašiť!
Aký je tvoj najväčší rybársky sen?
Mojím snom je prebúdzať sa každé ráno na brehu jazera v útulnej malej drevenici, sledovať ako sa dvíha opar nad vodou a na hladine sa objavujú kruhy od rýb... Užívať si ten pokoj a pohodu, aká je len v prírode pri vode.
Medzi ženami vraj panuje predsudok, že rybačka je výhradne pre mužov...
Myslím, že v dnešnej dobe to už neplatí. Ubehlo už naozaj veľa času, čo som si prvý raz nahodila svoju nástrahu a odvtedy sa veľmi veľa vecí zmenilo. V dobrom aj v zlom, ale hlavne – a to som veľmi rada – že nás žien je na brehoch riek, jazier a priehrad už oveľa viac. Veľmi sa z toho teším, pretože rybačka nie je predsa výhradne mužskou záležitosťou, ale každého, kto miluje prírodu a chce zažívať nádherné chvíle pri vode s pokladmi našich vôd.
Čo odkážeš našim čitateľom a hlavne čitateľkám?
Vieš, podarilo sa mi za svoju rybársku kariéru, ak sa to tak dá nazvať, uloviť kapry, sumca, jesetery, vyzu cez 50 kg, karasy, plotice, liene, šťuky, zubáče..., skrátka, veľmi veľa krásnych rýb rôznych veľkostí. Zámerne píšem „krásnych“, lebo každá ulovená ryba má pre mňa obrovskú cenu. Prečo? Pretože, ako hovoril môj dedko: „Kto si neváži malú rybku, nezaslúži si veľkú!“ To je to, čo by som chcela na záver odkázať čitateľom, čitateľkám a všetkým, ktorí milujú tento šport: „Nie je najdôležitejšie uloviť najväčšie ryby, závidieť si, znepríjemňovať si navzájom pobyt pri vode, ale vážiť si, že vôbec máme to šťastie sadnúť si k vode a užívať si krásu rybárčenia...“
Lúčim sa s prianím – nech sa prúty ohýbajú a dymí sa vám z cievky!
Ďakujem za rozhovor, Slávka, a prajem ti, aby sa ti splnil ten tvoj sen. A kým sa splní, aby si sa prebúdzala v kruhu svojich milovaných!
Patrik KUVIK
šéfredaktor Slovenského RYBÁRA
PrihlásenieRegistrácia 
