Začiatok marca priniesol tajomstvo prebúdzajúcej sa prírody. Čas, keď sa studený dych zimy pomaly mení na jemný vánok tepla a farby sa začínajú prelievať do sviežich odtieňov jari. Presne v takýto čas je každý krok von ako pozvánka na nové dobrodružstvo, ktorú sme ani my s Jakubom nemohli odmietnuť.
nezadaný
06.05.2024 (5/2024)
0
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: MÁJ 2024
Počet strán v magazíne: 5
Od strany: 66
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 07.11.2024.
Keď čas nehrá žiadnu rolu
Naše kroky viedli rovno k vode, na brehy našej milovanej Zemplínskej šíravy. Vybrali sme si prímestskú oblasť, kde to s prístupovou cestou k lovnému miestu nebola prechádzka ružovou záhradou. Skôr ako cesta naprieč poľnohospodárskym družstvom, kde vám blato lezie do topánok rýchlejšie ako mravce po tom, čo stúpite do mraveniska. My sme sa však vynašli a na miesto určenia sa dopravili štvorkolkou „cobydup“, hoci nemusím asi opisovať to, ako potom vyzerala. Po úspešnom príchode som pocítila eufóriu z toho, že po dlhšej pauze som opäť padla do objatia pokoja a krásy prírody, kde čas nehrá žiadnu rolu. Jedinou mojou starosťou v tej chvíli bolo, čo najskôr vyviezť prúty a odštartovať tak moju sezónu 2024 naplno. Keďže je od 1. januára do 31. mája zakázané na priehradách loviť z člna, a teda tak aj vyvážať, našou vernou pomocníčkou bola vyvážacia lodička, ktorá nám značne ušetrila nielen čas, ale aj prácu. Na svojom chrbte niesla hrsť boilies značky Carp Inferno, ktorým sme kŕmili a montáž, na ktorú ani jeden z nás nedá dopustiť – Hybrid Rig. Každý z nás si to už len vyšperkoval kombináciou príchutí, samotných boilies s popkami podľa vlastných predstáv.
Prúty na miestach a čakáme
Ja som zvolila na ľavý prút kombináciu Medúzy z radu Hot Line s ananásovou plavačkou, no a pod háčik na pravý prút šiel môj obľúbený Škorpión s Beta popkou. Čo sa týka vzdialenosti vyvážky, všetky štyri prúty sme rozmiestnili do diagonály od 110 do 160 metrov, pretože aj napriek pomaly otepľujúcemu sa vzduchu, voda bola ešte stále studená a ryba sústredená v bližších, teda plytších častiach vody. Pri príprave svojich prútov, si všímam, že Jakub jednu zo svojich montáží taktiež nabíja príchuťou boilies Medúza a vraví mi, že som si dobre vybrala. Niekedy okolo desiatej hodiny predpoludním sme si mohli s Jakubom úspešne tľapnúť a začať tak čakanie na prvého fešáka tejto našej spoločnej marcovej výpravy. Keďže prúty boli na svojich miestach a priorita splnená, mohli sme sa tak posunúť na ďalší bod, a to nachystať podložku a podberák, nech nás záber neprekvapí nepripravených. Zveľadili sme naše hniezdočko vytvorením oddychovej zóny – umiestnili sme stoličky na svoje miesta, postavili bivak a už bolo treba len vytvoriť harmóniu s prírodou... Oddychovať a trpezlivo čakať na prvý pípanec.
Moja prvá ryba v tomto roku!
Počasie nám prialo, teplota vzduchu bola príjemná, čo nám umožňovalo sedieť v mikinách. Hladina vody bola pokojná a vyzerala, akoby sa dotýkala neba. Asi pred pol dvanástou sa dostavil prvý zaber, takzvaný poludňáček. Adrenalín v krvi ihneď stúpol. Chytám prút do ruky a cítim, že ryba ide ku mne, navíjam... Na malý moment prišlo zneistenie, či tam vôbec ryba je a či neťahám len olovo. Zvláštne. Hlavou mi bežalo tisíc myšlienok, no pokračujem. Zrazu vidíme šokový vlasec a ja cítim, že tam bude pekná ryba. Wau! Pár metrov od nás sa vo vode ukázal sivý chrbát. Nádherný dlhý, sivý šupináč a moja prvá ryba v tomto roku! S nadšením ho dávame na podložku. Už len zapózovať, nafotiť a pustiť ho späť do vody, nech môže vyčariť radosť aj niekomu ďalšiemu.
Do podberáka spadlo slniečko...
Poobede nás prišli pozrieť kamoši a okrem svojej spoločnosti nám priniesli asi aj kúsok šťastia, pretože krátko po ich príchode sa rozozvučala cievka. Jakub si obúva prsačky a smeruje do vody zdolávať. Na brehu má početné obecenstvo, ktoré netrpezlivo čaká, čo podoberie. Po pár minútach nám ukazuje kapríka, Jakubovým odhadom približne osmička. Neťahá ho ani na breh a dáva mu hneď slobodu. Nestihol sa poriadne ani spamätať a už stál vo vode opäť a čelil ďalšiemu, zatiaľ neznámemu úlovku. Vraví, že cíti peknú rybu. Nemýlil sa. Ak by som bola niečím omámená, povedala by som, že mu priamo do podberáka spadlo slniečko a vôbec by som nebola ďaleko od pravdy. Zdolal totiž nádherného lysca s krásnou stavbou tela, ktorý atakoval magickú hranicu dvadsiatich kilogramov. Po jeho zdokumentovaní a následnom pustení sme nástrahy poslali na svoje miesta a mohli si tak naďalej užívať spoločný čas pri vode.
Kto sa neteší z malej ryby, veľkú nezaslúži
Naozaj nie je nič krajšie, ak máte s človekom, ktorý má vo vašom srdci špeciálne miesto, spoločný koníček, ktorý vám umožňuje vzájomne tráviť čas a budovať nezabudnuteľné zážitky na vašej spoločnej ceste životom. Z tohto malého emočného rozpoloženia ma okolo druhej hodiny poobede vytiahla jazda, ktorá tak rýchlo ako začala, hneď aj skončila. No a ak si myslíte, že by za týmto vtipným výstrelkom mohol byť druh z čeľade kaprovitých – neobľúbený pleskáč, tak myslíte správne. Ale viete čo? Vôbec mi to v tej chvíli neprekážalo, zasmiala som sa nad tým a povedala si, že raz to aj tak muselo prísť – môj prvý „šíravský plesky“! Hneď po ňom nasledovala ďalšia jazda, už od prvého momentu sa zdala zvláštna. Vieme už aj prečo... Na háčik sa síce chytil šupík, ktorému zachutila Medúza, no nie úplne v rozmeroch, ktoré by sme chceli. To nič, kto sa neteší z malej ryby, veľkú si nezaslúži. Hneď mu vyberám pekne zaseknutý háčik Mugga veľ. 4 z papuľky a dávam mu slobodu.
Približne pred štvrtou si aj Jakub zdolal šíravskú kolobežku v pekných farbách, no s chýbajúcou hmotnosťou, preto ju ďalej netrápil a nechal ju plávať si ďalej. Táto sorta rýb nás mierne zneistila, keďže od našej cieľovej skupiny, kvôli ktorej sme sem šli, sa poriadne líšila. Aj keď toho ani zďaleka nemám na Šírave veľa odchytaného, môžem však povedať, že je to voda, ktorá sa môže pýšiť formou a jedinečným vzhľadom rýb. Presne tomuto opisu zodpovedá aj ryba, ktorá nasledovala ako ďalšia v poradí. Menší, no zato krásny a jedinečný lysec, ktorý si zaslúžil byť zvečnený na fotke. A hoci si už pláva ďalej v hlbinách Šíravy, ja tajne dúfam, že sa mu bude dariť a že nás o pár rokov príde znova pozrieť a ukázať sa v plnej kráse.
Doba lovu sa nám už kráti
Že nám jar klope na dvere šípiť už nielen v teplom vánku vzduchu, ale aj v dĺžke slnečného svitu počas dňa. Je niečo po pol piatej, rozozvučala sa cievka a ešte stále je šanca na peknú dennú fotku. Ja naozaj nemám odhad, no mám pocit, že by to mohlo byť niečo krajšie. Keďže išlo o krajný prút, tak skutočnosť, že sa ryba pustila doľava, bola celkom potešujúca až do chvíle sklamania. Skončila v prekážke. 1 : 0 pre rybu. Pomaly sa zotmelo, ochladil sa vzduch a doba lovu sa nám už krátila.
Po zotmení nasledoval menší kolotoč niekoľkých záberov. Šupíky, lysce, menšie aj väčšie, no nechcelo sa nám ich trápiť v podložke, preto sme ich ani nefotili a hneď po zdolaní púšťali späť. Aj keď, pravdupovediac, boli aj také, ktoré by si fotku zaslúžili, no podstatné je, že nám vyčarili úsmev na tvári a vtreli sa do pamäti. My sme po celom dni aj zabudli na to, že sme nejedli, a preto večera vo forme opekaných špekáčikov a cibule bola jasná voľba. Blížila sa hodina ukončenia lovu, a tak sme postupne po zdolaní nechávali prút po prúte vytiahnuté na brehu, čím sme ich hneď mohli pripraviť na rannú vyvážku.
„A máám ťa!“ – kričím s nadšením
Budík o šiestej ráno sme odložili o desať minút. Ani jednému z nás sa nechcelo vstať z vyhriateho spacáka. Už pri pohľade na mierne rozbúrenú hladinu sme vedeli, že nám vietor ošľahá líca a posadí červeň do tváre. No neprišli sme sa schovávať, ale čeliť všetkým vplyvom, takže hor sa vypustiť pomocníčku lodičku na vodu, nech sa čo najskôr môžeme vrátiť pod spacák. Tak to aj bolo – po vyvezení sme si dali ešte malého šlofíka. Nasledovali výdatné raňajky, potom káva a záber! Obúvam prsačky a rútim sa k prútu. Sčasti mám pocit, že zdolávam nejakého športovca, potom zas, že mech zemiakov, no naplno si tento moment užívam. Blíži sa... „A máám ťa!“ – kričím s nadšením po tom, čo som podobrala krásneho šupíka. Bol najväčší z tých, ktoré sa mi za týchto pár hodín podarilo zdolať, preto sme s ním zapózovali obaja.
Šípim vo vzduchu ďalší záber
Pomaly nám začalo na oblohe vykúkať slnko, čím sa atmosféra tohto pobytu pri vode ešte viac spríjemnila. Odbila dvanásta hodina a Jakub mi vraví, že čoskoro máme ďalší záber. Vedela som, že sa nemýli. Cievka sa roztočila na plné obrátky. Krásna jazda zvestovala jediné – ešte krajšiu rybu. Ďalší nádherný lysec v krásnych farbách sa ocitol na našej podložke. Rýchla fotka a plávaj si ďalej. Šípim totižto vo vzduchu ďalší záber! Takmer som zvalcovala Jakuba, ktorého som ani nepustila k prútu, i keď je pravda, že mal nasledovať on. Vyššie sily však zaúradovali a on ma pustil k moci, so slovami, nech si ťahám.
Musím povedať, že som si to skutočne vychutnávala. Zdolávačka vo vode so slnečnými lúčmi za chrbtom a malými očakávaniami, čo je to za rybu, s ktorou udržiavam kontakt... Bol to rozlúčkový šupík s okrúhlym bruchom, ktorý nás prišiel na záver pozrieť. Taká čerešnička na záver a doťuknutie tohto pre mňa veľmi úspešného lovu. Aj keď som po tejto víkendovke absolvovala ešte jednu rýchlu narodeninovú vychádzku na brehy našej krásnej priehrady, touto rybačkou som sa čiastočne už so Šíravou rozlúčila. Veď 15. marca už svoje brány na nejaký ten čas zatvorí.
Radosť, pokoj – úlovky!
Na záver chcem popriať každej rybárke a rybárovi, nech sú naplnení nielen radosťou z úlovkov, ale aj pokojom a spokojnosťou, ktoré sa len ťažko hľadajú v tomto našom rušnom svete.
Daniela MOLČANOVÁ
PrihlásenieRegistrácia 
