Začalo to celkem nevinně. Když jsem v roce 2006 přeplouval část Atlantiku na plachetnici z Kanárských ostrovů přes Madeiru na Gibraltar, neopomněl jsem přibalit rybářské náčiní na trollig. V příhodných situacích, když s námi zrovna nezmítala bouře, jsem zkoušel trolling. Musím přiznat, že bez úlovku. Když už byl záběr tak 16 m dlouhý, téměř 30 t těžký kolos na plachty nezastavíš. Ale ryby to museli být pořádné. V jednom případě jsem měl překousnuté 2 mm lanko v bužírce 70 cm od nástrahy. Dva potápěči, kteří pluli se mnou na ,,stejné lodi“a sledovali mé počínání, se zábavou vyprávěli o potápění na Kubě. Jejich chvála Kuby byla taková, že jsem v tu chvíli věděl, kam se musím ještě podívat…
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: JÚN 2008
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 14
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Na ďalší deň ráno prichádzame plní energie do prístavu. V rukách nesieme nákupy jedla a pitia na celodenný výlet. Tvárime sa ako keby sme nešli na lov iba po druhýkrát, ale robili sprievodcov od narodenia.
Začiatok marca je na Floride pre našinca báječný. U nás je ešte zima a chlad a tu dosahuje teplota už príjemných dvadsaťšesť stupňov. Je pravda, že na lodi, keď pofukuje vietor, nie je sila slnka ihneď citeľná, ale nepodceňujeme to a na hrubo sa natierame faktormi.
Záber prišiel po hodine...
Úvod rybačky je navlas rovnaký ako v predchádzajúci deň. Odchádzame z prístavu a plavíme sa popri desiatkach jácht, aké u nás doma vidieť iba v televízii, keď ukazujú štátom zadržané majetky našich spoluobčanov. Dnes sa príliš nezdržiavame lovom nástražných rybičiek v pobrežných plytčinách.
Alex to rieši jednoducho. Z útrob kajuty prinesie vrhaciu sieť a priam obradne sa do nej začne omotávať. Kladie si sieť na jedno plece, na druhé plece a do oboch rúk. Rozkročí sa a urobí rýchlu otočku. Na náš údiv on zostáva na lodi a do oceána letí roztiahnutá sieť. Po minúte ju vyťahuje plnú malých rybiek. Moja predstava o veľkosti rýb , ktorými sa živí plachetník, bola aspoň o triedu väčšia a nie tieto dvadsaťcentimetrové žubrienky. Včera nás však naši sprievodcovia presvedčili, že vedia čo robia, a čo je najlepšia nástraha. Už vieme, čo bude nasledovať. Na oceáne sa vypustia šarkany a na nich budú visieť naše udice.
Záber prišiel po hodine brázdenia oceánu. Vytrhávam udicu z držiaka a kútikom oka vidím ako mizne červená signálka v diaľke. V tejto chvíli je to iba o trpezlivosti. Držím udicu v rukách a chalani mi nasadzujú opasok. Koniec prúta zapichnem do držiaka a sledujem, ako sa divoko odvíja silon z multiplikátora. Súvislý ťah nie a nie zastaviť. Relatívne malý háčik a tenký vlasec dávajú slušné šance i rybe. Miloš mi cez plece filmuje cievku multiplikátora, z ktorej už ubudlo viac ako dvesto metrov silonu.
Ďalší okrídlený tátoš
Treba niečo urobiť, ale čo? Palcom sa snažím pribrzďovať cievku navijaka, čím riskujem, že sa ryba vypne, no jej únik stále neprestáva . „Však o chvíľu je na Kube!“ - konštatuje Ivan. „No tí nám ju veru nevrátia“ – dopĺňa Miro.
V tej chvíli sa udica vystiera a nás zalial pocit neistoty. „Je v háji,“ – hovorím a pozerám na obzor, kde tuším, že skončila jazda môjho spanilého mečúňa. Tu zrazu cievka multiplikátora ticho bzikla a v diaľke zvody vyskakuje plachetník. Jedenkrát, druhýkrát. „Je tam, do čerta, je tam!“ – a začínam navíjať. Krútim kľučkou ako blázon , ale necítim žiaden odpor. Nič múdrejšie nenapadlo nášho sprievodcu Alexa, len sa snažiť mi pomáhať navíjať a kričať na mňa: „Rýchlejšie, rýchlejšie!“
Od lodi unikala ryba rýchlo. No k lodi sa vracala ešte rýchlejšie, lebo už nemusí prekonávať odpor udice. Verím, že tieto strieborné torpéda plávajú rýchlosťou presahujúcu možno i päťdesiat kilometrov za hodinu. Udica sa opäť napína a nasledujú ďalšie kotrmelce nad vodou. „Paráda, mám to nafilmované!“ – teší sa Miloš.
Toto naše preťahovanie už trvá dobrú pol hodinu a ja v zápale boja ani nevnímam, že záujem sa presunul na zadnú časť lode, kde Ivan zapriahol ďalšieho okrídleného tátoša. „Bomba“ – hovorí Jožko, ktorému nie je práve najlepšie na rozhúpanej lodi. „Rýchlo, rýchlo, ponáhľaj!“ – kričí Alex a rukami tlačí Ivana na provu lode, kde stojím ja. No zbohom! Jeho silon reže hladinu vody a mieri pod oblúk mojej udice.
Krik, naháňačka a organizovaný chaos
Nasleduje zlatá brána. Dvíham udicu vysoko nad hlavu a pod ňou sa preženie prikrčený Ivan, ktorého tlačí Alex, za ním potkýnajúci sa Miro a vláčik uzatvára filmujúci Miloš. Na lodi je krik, naháňačka a organizovaný chaos.
Nikto si v tomto zmätku nevšíma, že moja udica zostala odrazu hluchá. Tá pačmaga sa po viac ako pol hodine vypína z háčika. Jednoducho na porazenie. Nepomôže mi ani plakať, a tak ticho sledujem, ako Ivan postupne zdoláva svoju rybu, ktorá je bližšie a bližšie pri lodi. Alex si naťahuje rukavicu a za silon priťahuje plachetníka na dosah. Urobil to, čo by sme sa my asi neodvážili. Rukou schmatne vynorený rybací zobák a vyťahuje z vody metajúcu sa hlavu ryby.
Žasneme. Plachetník má obrovské oči a vo vode vlaje jeho široko rozprestretá chrbtová plutva. Je to nádhera. Odhadujeme mu veľkosť cez dva metre. Pomocník kapitána vyťahuje háčik s kútika papule a usmiaty pozrie na nás. „OK?“ – spýta sa. Prikyvujeme hlavami na súhlas, že zážitok je dokonaný a rybu môže pustiť. Ivana musíme pobúchať po chrbte, aby sa nadýchol, lebo ten už levituje medzi nebom a loďou. Rybolov pokračuje.
Pamela Anderson sa nudila inde...
V nasledujúcich hodinách sa obdobná situácia zopakovala ešte niekoľko krát. Medzi úlovky plachetníkov sa vkliesnili i tri kusy nádherných dorád, ktoré na rozdiel od plachetníkov sa na slobodu nepustili, ale skončili v boxe s ľadom.
Rybačka tohto druhu dá celkom zabrať. Už len udržiavanie rovnováhy na rozhúpanej lodi počas celého dňa je pre nás suchozemcov niečo nové a namáhavé. Najväčšia únava na každého doľahla po príchode na hotel, kedy už doznel vplyv nahromadeného adrenalínu.
Na ďalší deň je naplánovaný až nočný lov tarponov, preto slnečný deň využívame na prehliadku slávnej Miami Beach. Medzi kúpajúcimi a opaľujúcimi hľadáme Pamelu Anderson, ale tá sa dnes nudí asi niekde inde. Na chodníku som zastavil vyšportovaného a potetovaného chlapíka, ktorého som poprosil, či by nám neurobil spoločnú fotku. Miro iba ticho skonštatoval, že toho určite nedobehnem, keď mi začne utekať s foťákom. Náhodou bol dotyčný celkom milý a fotoaparát mi vrátil aj s jediným spoločným záberom z našej výpravy.
Na odporúčanie Janka, ktorý na Miami už bol viackrát, sme si odskočili do miestnej špeci-reštaurácie ochutnať grilované krídelká. Ono, kuracinou sme sa tu napchávali každý deň, ale tieto krídelká nosili na stôl pekné ritky...
Ornitologická vsuvka
Všetci sú opálení a ja až prihorený, keď sadáme na našu loď pripravení zvádzať tuhé nočné boje s tarponmi. Naši sprievodcovia prirazili s loďou ku kamennému valu, ktorý slúži ako vlnolam a chráni pobrežie spolu s prístavom od príboju z otvoreného oceána. Napichávame na háčiky krevety a hádžeme ich do vĺn rozbíjajúcich sa o obrovské skaly.
Nikto nehlási žiaden záber. Nad našimi hlavami krúžia čajky a škriekajú do vetra. Jedna z nich sa odpája od kŕdľa a strmhlav pikuje do vody. S krevetou v zobáku vzlieta z vĺn. Jožko mierne prisekáva udicou a vytrháva jej úlovok, ktorý sa už už chystala prehltnúť. Kde sa vzal, tu sa vzal a ďalšiu krevetu už unáša našuchorený pelikán. Toho zas prisekáva Ivan. Krátky boj o krevetu ukončuje náš rybársky sprievodca s nadávkou – blbý vták – štartuje loď a velí na ústup.
Naša ornitologická vsuvka sa už končí a my mierime pod mrakodrapy, ktorých základy sú obmývané morom. Slnko už dávno zašlo a my, ponorení v tme, začíname chytať priamo pod vysvietenými nebotyčnými budovami. Tak toto sme nečakali. Ryby chytáme uprostred nočného Miami.
Táto rybačka, ako taká, nestála za veľa. Chytili sme päť či šesť tarponov, nie väčších ako päťdesiat centimetrov. Pohyb po lodi, keď svojich kamarátov skôr tušíte ako vidíte, nie je zábava. Nejaký dobrák nezatvoril príklop na otvore pre nástrahové rybičky, ktorý sa nachádzal uprostred paluby. Samozrejme, že ja som do tej diery treskol. Rana „jak hovädo“ a môj lakeť navrel na veľkosť grapefruitu. Modrina mi zišla až vtedy , keď som už skoro zabudol, že som bol na Floride.
V kráľovstve aligátorov
Ray, majiteľ firmy, u ktorej sme mali zabezpečenú rybačku, nám v rámci budúcej spolupráce ponúkol lov rýb v miestnych močariskách na jeho vlastnej lodi. Tieto močariny sa rozprestierajú na desiatkach štvorcových kilometrov, južne od mesta Miami. Cez mokrade sa tiahnu rieky nazývané „everglades“ , ktoré tečú tak pomaly, že vlastne, kto vie, či aj tečú?!
Rayov čln nie je obyčajný motorák, na aký sme zvyknutí, ale je to plavidlo poháňané vzdušnou leteckou vrtuľou. Takýto dopravný prostriedok, za strašného hluku burácajúceho motora, prejde i po tých najplytších barinách. Nasádzame chrániče sluchu a hybaj loviť ryby do kráľovstva aligátorov.
Boli sme upozornení, že od cesty , kde sme nechali naše auto, sa vzdialime tridsať kilometrov. Po niekoľkých kilometroch čln zastavuje a Ray sa mi niečo snaží vysvetliť. Prstom ukazuje na strom uprostred vody, ale vtom reve motora som mu nerozumel ani slovo. Na konároch stromu boli povešané dámske nohavičky a rôzne veľkosti podprseniek. Toto sa nachádzalo uprostred močarín. Doma sme sa nemohli dohodnúť na tom, či spodná bielizeň je po párikoch, na ktoré narazil aligátor a stihli utiecť, alebo po párikoch, čo utiecť nestihli.
Po ďalších pätnástich minútach sme sa ocitli na okraji zarastenej rieky, ktorú lemovali husté pobrežné porasty mandrovníkov. Aligátory, malé, veľké, ešte väčšie, sa nachádzali všade okolo nás. Boli ich desiatky. Pohľad priam na zožratie.
Čo hod, to prekvapenie
Človek si zvykne na všetko a o dvadsať minút sme sa prestali džugať jeden druhého a prekrikovať „Aha pozri na tú obludu!“ alebo „Panenka Mária, ten má ale zuby!“ Ray vypol motor a my sme začali nadväzovať na prívlačové prúty malé štvorcentimetrové vobleríky Lovec. Tieto nám Ray schválil, že tu budú určite bodovať. Neviem, či ste už niekedy chytali tak, že ani netušíte aké ryby sa vo vode skrývajú.
Veľkú väčšinu rýb, ktoré sme ulovili, som poznal iba z akvaristických obchodov. Rôzne druhy a čeľade cichlíd, pomedzi to sa pritrafil chytiť aj ostriežik čierny (black bass) i ryba podobná jeseterovi , ktorú náš sprievodca nazval karpfiš. Čo hod, to prekvapenie. Nedalo sa toho nabažiť. Úlovky boli síce nie veľké, ale mimoriadne bojovné. Super zábava.
Ray mi zobral udicu s chyteným ocelátusom a začal prútom pohybovať hore dolu tak, aby rybka čľupkala na hladine. Mali ste to vidieť. Zrazu sa z krovín spustil do vody aligátor a za ním druhý. Po chvíli čľapkania, keď títo dvaja zostali nehybne stáť, kúsok od pohupujúcej sa ryby, do vody sa vnoril tretí adept. Tento sa veru s ničím nezdržiaval. Plával priamo k člnu a chňap. Prudko zaútočil na ocelátusa a zožral ho i s voblerom. Tenučká udica sa ohla do prasknutia a silon sa pretrhol. Mľaskajúci aligátor sa nehlučne ponoril pod vodou a odplával. Okrem strachu sme mali aj radosť, že i táto absurdita sa nám podarila natočiť (mimochodom, DVD je už na svete).
Florida nám ponúkla pekné a nevšedné rybárske zážitky. Na úspešnej výprave sa chytilo jedenásť plachetníkov, šesť dorád, hromada drobných rýb, dve čajky, pelikán a jeden aligátor. Tešíme sa na opätovnú návštevu a hádžeme mincu do oceána.
Stiahnuť článok v PDF formáte.
PrihlásenieRegistrácia 
