S niekoľkými priateľmi sme si povedali, že si spravíme také malé preteky v love na feeder. No keďže všetci sme z inej lokality, každý bude chytať na domácej vode. Vytypovali sme si aj termín: prvú májovú nedeľu. Určili sme si čas, odkedy dokedy budeme chytať, aby to bolo objektívne. Dohoda bola, že začneme o desiatej ráno a skončíme o druhej poobede. Plán bol, tak už ostávalo len počkať na ten deň...
info
Kategória: Feeder
Vyšiel v čísle: JÚN 2011
Počet strán v magazíne: 2
Od strany: 96
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Nadišla prvomájová nedeľa - čas konania dohodnutej akcie. Ráno sa budím o pol ôsmej a do zamračeného počasia. Ale aj tak ma to nemôže odradiť. Beriem si vopred prichystané veci, ktoré som skresal čo najmenej, aby som nemusel veľa vecí vláčiť k vode. Navyše si pribaľujem ešte dáždnik; predpokladám, že mi asi v tento deň bude potrebný. Len dúfam, že keď príde dážď, tak bez vetra, lebo to by už bolo dosť veľa na mňa. Vietor je pre mňa nepríjemný.
Prvý zabral pleskáč
Odchádzam z domu niečo po pol desiatej a na mojom mieste, kde som sa chystal loviť, som už desať minúť pred desiatou. Postupne nosím veci k vode a badám na hladine pohyb. Kŕčovito zmeraviem a sledujem aktivitu na vode. Vidím pár jalcov hlavatých ako zbierajú mušky z hladiny.
Rozložil som si veci a chystám krmivo. Mysľou mi prebehlo, že asi sa mi dnes podarí niečo chytiť, lebo keď som tu bol naposledy, tak som odchádzal len s niekoľkými belicami a obrovským sklamaním, keďže viem, čo daná lokalita ukrýva, aké rozmanité zloženie rýb. Dá sa tu nachytať skoro všetko. Pri naberaní vody na zamiešanie krmiva kúsok odo mňa zalovila malá šťuka. Moje presvedčenie, že by som dnes mohol niečo pekné chytiť, stúpa.
Prvé nahodenie do vody - je takmer štvrť na jedenásť. Záber prichádza okamžite. Na háčiku visí pleskáč vysoký, ktorého rýchlo meriam, robím jednu fotku ako dôkaz a púšťam ho šetrne späť do svojho živlu. Vravím si, to bola náhoda. Pleskáč bol niekde blízko a hodil som mu asi na hlavu, preto tak rýchlo zabral.
Nečakaný záber
Na háčik dávam novú nástrahu, plním kŕmidlo a nahadzujem na to isté miesto. Udicu kladiem na vidličku a šponujem vlasec. Otáčam sa po plechovku kukurice, no vtom začujem buchnutie udice o vidličku. Otáčam sa a chytám udicu v poslednej chvíľke. Chcem ju priseknúť, ale už nie je potrebné; ryba sa spoľahlivo prisekla hmotnosťou udice. Zdolávam pekného karasa.
Rituál ako aj s pleskáčom: meriam, fotím a púšťam. Takto sa to opakuje niekoľkokrát; ryby mi nedovoľujú otvoriť kukuricu a ísť si zakŕmiť. Zdolávam ešte päť karasov a... útlm. Vtáčiky prestali štebotať. Nevenujem veľkú pozornosť oblohe, otváram konečne plechovku kukurice a naberám jej za hrsť.
Nečakane však prišiel záber a udica zastala len na vidličke, ktorú som dal ako oporný bod, aby mi už udicu nestiahlo do vody. Púšťam plechovku na zem a odhadzujem kukuricu, ktorú som mal už nasypanú v ruke. Udica je stále zohnutá a drží ju len rázsoška pred stiahnutím do vody.
Prvé kvapky dažďa
Pribieham k udici, jej špička sa vyrovnala. Pridvihujem prút a badám, že ryba sa už odkvačila. Avšak pri vytiahnutí zisťujem, že nadväzec je odtrhnutý. Domnievam sa, že na lovné miesto prišli kapry, a tak dávam väčší háčik. Mením z veľkosti 12 na osmičku a aj silon nahrádzam hrubším. Doteraz som používal 0,14, teraz 0,16.
Nastokávam osvedčenú nástrahu: 4 kostné červy a na špičku háčika navliekam malého hnojového červíka. Nahadzujem, zostava padá na dno, vzápätí dostávam veľkú ranu do prúta. Nečakaný záber nesekám, len smutne vyťahujem znovu z vody a konštatujem, že som prišiel o dva kostné červy.
Dávam nové červy a nahadzujem. S nahodením prichádzajú prvé kvapky. Rozprestieram dáždnik, schovávam veci a čakám na záber. Ten neprichádza pol hodinku a aj po tom, čo som to párkrát prehodil, stále nič. Pod dáždnikom mi robia spoločnosť dotieravé komáre a muchy. Začínam uvažovať, že sa pobalím; dážď neprestáva, ryby prestali brať a dotieravý hmyz ma už nebaví odháňať.
Veľká rana a...
Konečne mám záber! Ryba je opatrná a len skúma kukuričku. Ryba berie opatrne sústavným zohýnaním prúta a opätovným uvoľňovaním. Prisekávam a bleskovou odpoveďou je obrovská rana; ryba sa rozbehla po prúde potôčika. Len-len že som uvoľnil cievku. Môj súper sa nedá ani pribrzdiť, viem, že to bude na dlho.
Ryba sa umúdrila, začína spolupracovať a s menším odporom ju priťahujem k pripravenému podberáku, čo sa už močil vo vode. Prvýkrát ju vidím pri hladine a rozpoznávam, že ide o zdatného amura. Je mi jasné, že ten sa tak ľahko, bez boja, nevzdá. Už som ho chcel konečne dostať do podberáka, lebo neutíchajúci dážď ma začína premáčať a aj manipulácia pri koreňoch s takou bojovnou rybou nie je žiadna zábava.
Po dobrej štvrťhodinke ma prestáva baviť preťahovanie s rybou a nasleduje utiahnutie brzdy navijaka. A darí sa mi konečne nasmerovať amura do podberáka. No nanešťastie sa však vykĺzol z podberáka, podarilo sa mu odkvačiť, a tým si vybojoval slobodu. Amur mohol mať od 65 do 70 cm, bol nepoškodený a v dobrej kondícii. Mrzí ma, že som si ho nemohol poťažkať a spraviť peknú fotku, aj tak by som ho pustil. Nevadí, asi to tak malo byť.
Počasie sa umúdrilo a prestalo pršať
Po stratení peknej ryby mením háčik za nový, lebo o starom už mám pochybnosti či je dosť ostrý. Počasie dostáva rozum, prestalo pršať a už len sem tam kvapne. Štvorhodinová rybačka môže pokračovať.
Aktivita rýb je úžasná. Ryby berú moju nástrahu asi tak do dvoch minút od nahodenia. Pár záberov nepremieňam, ale drvivá väčšina rýb ostáva na háčiku. Ryby tak intenzívne berú, že už ich len meriam a púšťam a nevyberám foťák. Blíži sa koniec našej dohodnutej rybačky a mojou poslednou rybou je nosáľ.
Balím sa a nosím veci do auta, len stoličku a zápisník nechávam pri vode. Sadám si a kochám sa krásou prírody i neuveriteľným pokojom. Otváram si zápisník a pozerám, ako sa mi darilo.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
