Na začiatku sezóny som si hovoril, že sa tento rok na preteky vykašlem. Počas jari sa však vo mne z ničoho nič rozprúdila pretekárska miazga, a tak som sa prihlásil hneď na štyri. Jedny z nich sa však nakoniec nekonali, druhé som musel vzhľadom na kolíziu termínov odpísať, takže mi nakoniec ostali len dvoje. Okrem WCC na Madine to bol Imperial cup na maďarskom Merenye. Na tejto vode som nikdy nebol, ani som o nej neuvažoval, pretože na súkromné revíry takmer nechodím. Zaujala ma však hranica 10 kg, od ktorej sa na týchto pretekoch počítali bodované kapry. To je niečo pre mňa, hovoril som si...
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: JÚN 2011
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 64
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Na tejto vode som nikdy nebol, ani som o nej neuvažoval, pretože na súkromné revíry takmer nechodím. Zaujala ma však hranica 10 kg, od ktorej sa na týchto pretekoch počítali bodované kapry. To je niečo pre mňa, hovoril som si. Navyše, preteky na súkromákoch sú podľa mňa veľakrát spravodlivejšie ako tie na štandardných vodách, kde mnohé rozhodne už žreb.
Na takejto hojne zarybnenej, málo členitej vode, má pretekár predsa len väčšiu šancu ovplyvniť to, ako dopadne. A tak som sa spolu s Rafanom začiatkom júna vydal na juh Maďarska.
Chyba lávky!
Naše ťažkosti sa začali už v prvú noc, krátko po príchode na Merenye. Došli sme na akúsi hrádzu (viac to v tej tme nešlo rozoznať), kde stálo niekoľko áut. Čakali sme nejaké privítanie, raut či kaprársky pokec, ako je to bežné na pretekoch v Čechách či na Slovensku, ale nič z toho sa nekonalo. Všetci boli pri svojich autách a dookola bolo počuť len maďarčinu, ktorú ovládam až tak po dvanástich pivách (a tie som v sebe vzhľadom na riadenie auta nemohol mať). A tak sme sa rozhodli, že si dáme von ležadlá a aspoň sa pár hodín vyspíme.
Chyba lávky! Len čo sme sa celí zakuklili do spacákov, aby nás úplne nezožrali tie totálne zmagorené krvilačné komáre, začalo čosi klopať na spacák. Nebol to však usporiadateľ, maďarský rybár ani krásna hosteska, ale veľké kvapky búrkového mraku. V priebehu pár sekúnd začalo liať ako z krhly. Rýchlo sme nahádzali veci do auta a ľahko kontaminovaní sme sa schovali na predné sedačky.
Po pol hodine prehánka prešla, tak sme opäť vyliezli s nádejou, že tentoraz už v pokoji zaspíme. Opäť chyba! Počas dvadsiatich minút zase čosi začalo bubnovať na spacák a iste nemusím dvakrát vysvetľovať, čo to bolo. Opäť rýchlo na predné sedačky a ďalšia hodina v ťahu.
Miesto pri prítoku
Do tretice to už vyzeralo nádejne, žiadny mráčik v dohľade. Zababušili sme sa a chystali sa zaspať. Ešte než sa nám to podarilo, počuli sme aj s celkom zakrytými ušami: "Prásk, bum, prásk, vrz". Nie, nebola to vracajúca sa búrka, ale pricestovali maďarskí pretekári. A tých rán bolo čím ďalej viac a viac. Neviem, ako Rafan, ale ja už som do rána nezaspal ani na sekundu. To nám tie preteky pekne začínajú!
Preto sme zo spacákov vyliezli celkom skoro. Išli sme sa pozrieť k miestnemu obchodu a pritom sme narazili na dva slovenské a tri české tímy. Super, aspoň s niekým môžeme pokecať inak ako rukami či nohami. Pred žrebovaním sme sa ešte išli prejsť pozdĺž brehu. Snažili sme si vytypovať, aké miesta v tú chvíľu budú dobré a aké nie, ale na nič sme neprišli.
Nikdy sme tu nechytali a reliéf brehu nedával najmenší náznak, že práve tu to bude nádejnejšie než inde. O to viac pokojnejšie sme išli žrebovať. Bolo nám prakticky jedno, čo vytiahneme, pretože sme nemali ani páru o tom, či dané miesto bude dobré alebo nie. Len sme si priali dostatok miesta, čo sa nám splnilo. Pre prvú polovicu pretekov sme si vyžrebovali miesto pri prítoku, kde aspoň podľa mapky bolo priestoru viac než dosť. Ešte aby tam boli ryby, hovorili sme si, pretože podľa informácií od organizátorov šiel silný vietor už niekoľko dní od prítoku smerom ku hrádzi.
Divný začiatok
Vzhľadom na blatovú cestu sme zapriahli, tak ako väčšina tímov, nášho plechového tátoša za traktor a po dramatickom prejazde (tak som to vnímal ja, Rafan bol úplne pokojný, keďže jeho auto to nebolo) sa dostali na stanovište. Tu sme si rýchlo rozdelili úlohy, pretože veľa času neostávalo, začínať by sa malo približne o hodinu.
Dilemu, kde kto bude chytať, sme vyriešili pri prvom pohľade na vodu. Ostro doprava smer prítok, vyvážka niečo cez 300 m - to bude ideálna parketa pre Rafana, ja sa zase pokúsim niečo vyriešiť na voľnej vode pred nami.
Preteky mali byť odštartované dvojitým výstrelom, ale buď Maďarom zlyhala pištoľ, alebo nemali náboje. V každom prípade, bez toho, aby sme niečo počuli (a neboli sme sami), tak sme si nemohli nevšimnúť, že mnohí pretekári už najmenej desať minút jazdia po vode. Čo teraz? Naozaj sa už začalo, alebo to sú len šialenci, túžiaci po rýchlej diskvalifikácii? S Rafanom sme sa zhodli, že viac ako polovicu tímov vylúčiť nemôžu. Preto sme sa priklonili k prvému variantu a aj my, respektíve Rafan, vyrazil na vodu. Ja som medzitým nahodil svoje prúty z brehu, aby som sa pokúsil chytiť prvú bodovanú rybu pretekov.
No, uvidíme...
Ešte než sa môj parťák stihol vrátiť s druhým prútom, maďarskí susedia vľavo od nás už zdolávali slušnú rybu. Je vidieť, že to tu poznajú. Nič dlho nehľadali, išli na istotu, položili udice a rýchlo zožali úspech. Ešte aby tak mala cez 10 kg, a môžeme sa vyhliadky na prvú bodovanú rybu vzdať. No, uvidíme, povedali sme si.
Aj ja som mal na nahodených prútoch pár potiahnutí, ale vzhľadom na to, že som na úvod nastražil 10 mm pop-upky, nedali sa predpokladať žiadne obry. Susedia medzitým zdolali ďalšie dve ryby. Najvyšší čas nahodené prúty vybrať a položiť ich s pomocou lode a sonaru do zaujímavejších miest. No, zaujímavejších…
Veľmi rýchlo som spoznal, že na Merenye veľa zaujímavých či členitých oblastí nie je. Prakticky rovné dno bez prekážok s väčšími či menšími nánosmi bahna. A tak jediné, čo som objavil, bol meter široký pás trochu tvrdšieho dna, ktorý sa tiahol až od prítoku. Žiadny hĺbkový zlom tam neexistoval, všade bolo plus mínus okolo metra, ale pri dobrom nastavení sonaru sa dala spozorovať čiastočná odlišnosť v zložení dna. Všetko som si ešte potvrdil štuchnutím sondovacou tyčou, ktorú sme si zostrojili už vlani na preteky na Háromfe.
Chvíľa pre selektívnejšie gule
Naše prvé ryby prišli Rafanovi od prítoku. Neboli úplne malé, všetky mali nad 7 kg, ale žiadna cez želateľných 10 kg. Preto, keď išla večerná vážiaca hliadka okolo nás, sme na rozdiel od susedov nemali nič, čím by sme sa mohli pochváliť a čo by sme si mohli nechať odvážiť. Boli sme z toho trochu sklamaní, ale verili sme, že sa to časom otočí v náš prospech.
No zatiaľ tomu nič nenasvedčovalo. Ja som mal záberov ako šafranu a Rafan síce veľa, ale všetko to boli nebodované ryby medzi 6 až 9,8 kg. Čo teraz? Bolo jasné, že Rafan sa týmto tempom ujazdí, preto nastala chvíľa pre selektívnejšie gule. Miesto kráľovského lososa s patentkou sme nasadili gangstra G2, čo bol náš druhý variant. A bola to správna voľba.
Prvú rybu po zmene boilies síce kolega priviezol ešte tesne pod 10 kg, ale tá ďalšia už mala požadované parametre. To už som všetky štyri prúty obsluhoval ja. Rafan totiž po niekoľkých desiatkach kilometrov najazdených v silnom bočnom vetre vytuhol a zaľahol, aby si na chvíľu oddýchol.
No, a tak som s jeho prútom zdolával rybu, pri ktorej bolo už po prvom pritiahnutí na hladinu jasné, že má aspoň 12 kg. Celkom ma vytrápila, kým som ju zdolal. Ani nie tak svojou bojovnosťou, aj keď ani tá nebola zanedbateľná, ale hlavne tým, ako ma unášal vietor. Vždy keď som ju už dostal ku hladine a mohol ju podberať, počas sekundy ma vietor sfúkol o niekoľko metrov pod rybu, takže som musel uvoľniť vlasec, chopiť sa vesiel a opäť nadísť proti vlnám. Znovu sa pokúšať rybu pritiahnuť, podobrať, a ak nie, tak opäť veslovať proti viac než polmetrovým vlnám.
Nové sily do žíl
Celá akcia trvala dvadsať - tridsať minút a bola veľmi vysiľujúca. Začínal som chápať, prečo bol Rafan tak „grogy“. Ku brehu som však dorazil s víťazným pocitom, zasakoval kapra a čakal, až sa kolega vráti do boja. Ten o chvíľu vyliezol a išiel pre ďalšieho kapra, ktorý zabral na jeho prút.
Keď sa vrátil, s ľútosťou konštatoval, že ten už asi aj mal nad desať, ale prišiel oň vďaka chuchvalcu vlascov, do ktorého mu vošiel. "A bol aspoň taký veľký ako tento?" Tajomne som ukázal na uviazaný sak. Rafanovi sa pri pohľade na siluetu našej prvej bodovanej ryby zaleskli oči, evidentne ho to potešilo. Od tej chvíle sme si začali viac veriť, a čo viac, zdolávať i ďalšie kapry nad 10 kg.
Frekvenciou záberov sme určite prevyšovali všetky tímy v okolí, pravdepodobne aj na celom jazere. Nikto nebol na vode tak často ako my, ale na nižšie položených, hlbších a navyše náveterných miestach mali podľa informácií od rozhodcov, čo záber to bodovaná ryba, zatiaľ čo my sme sa museli prehrýzť cez tie menšie.
Mali sme strach, že na špičku strácame najmenej 100 kg, ale po rannom vážení a sčítaní sa ukázalo, že to nie je také horúce – boli sme tretí so stratou prijateľných 40 kg. To nám nalialo nové sily do žíl, aj keď tých začalo rapídne ubúdať.
Ďalšie noci bez spánku a desiatky naveslovaných kilometrov sa na nás začali pomaly prejavovať. Navyše sa začalo kaziť počasie. Kaziť? Slabé slovo, skôr by sa dalo povedať, že počasie sa úplne zbláznilo! Pár hodín po štarte pretekov začalo mierne pršať, postupne však pršalo viac a viac. Druhý deň už plynule lialo ako z krhly...
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
