V osade indiánskeho kmeňa Apalachi vládol ruch. Deti sa pohrávali s okruhliakmi a živo pobiehali medzi stanmi. Ženy a dievčatá pripravovali ohnisko a znášali z neďalekého, divoko zarasteného lesa suché drevo a kôru. Do diaľky bolo počuť bubnovanie indiánskych rytmov. Po chladnej zime a rozsiahlych jarných povodniach, pred ktorými sa musel celý kmeň dočasne presťahovať, zavládol v osade pracovný ruch z obnovovania zdevastovaných obydlí. Osadou zaznel dlho očakávaný indiánsky pokrik. Cval konských kopýt oznamoval návrat lovcov s hojnými úlovkami. Intenzita bubnovania šalela a tváre domorodých Indiánov sa rozžiarili do úsmevov.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: JÚN 2011
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 18
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Po nejakej dobe osadu opäť preťal ďalší, už známy pokrik. Tentoraz sa po rieke Apalachicole na kanoe vracala iná skupina lovcov - rybárov. Aj tí viezli hojnosť rýb, sladkovodných ustríc a iných vodných živočíchov. Za kanoe ťahali dokonca dva ulovené menšie aligátory. Rozhoreli sa ohne, okolo ktorých domorodci začali tancovať oslavný tanec hojnosti. Nespútaná sloboda prírody dosiahla rovnováhu s nespútanou slobodou človeka.
Súčasnosť
Môj úvod patril malému úlomku histórie rieky Apalachicoly, ktorá sa nachádza na severe Floridy v USA. O pár storočí neskôr sme aj my – prisťahovalci – spoznali krásu a rozmanitosť tejto rieky, kam už niekoľko rokov vyrážame dobývať kaprích velikánov a baviť sa lovom menších kapríkov. Aj táto doba zaznamenala kaprársky vývoj v už regulovanom toku rieky.
Apáli (ako jej v skratke hovoríme) je charakteru živnej vody s profilom členitého dna s piesočnato-kamenistým podkladom a má množstvo spodných a bočných prírodných prameňov. Nachádzajú sa tu rozsiahle mušľové polia, brehy lemuje neprístupné stromoradie, čo nasvedčuje o úživnosti vody a dobrých podmienkach pre výskyt kaprov a iných rýb, napríklad amurov, jeseterov, sumčekov amerických a ďalších z tridsiatich šiestich druhov rýb žijúcich v rieke.
Faunu tu zastupuje aj niekoľko druhov vodných korytnačiek, raky, mušle, ktoré kapry milujú, sladkovodné ustrice, hady a mnoho druhov pavúkov, medzi ktorými sú aj niektoré jedovaté druhy. Môžeme sa tu stretnúť s medvedíkom čistotným, bobrom, divými mačkami a vysokou lesnou zverou, ktorá chodí k rieke piť. V neposlednom rade stojí za zmienku, že rieka je domovom aj pre niekoľko druhov aligátorov, ktoré dosahujú aj okolo 3,5 metra a niektoré možno aj viac.
Nebezpečenstvo pre kapry ale aj rybárov
Ako som už spomenula, v našom rybárskom úseku zaznamenávame už niekoľko rokov párik aligátorov, kde samček dosahuje cca 3,5 m a samička je trochu menšia. Je to ich teritórium, kde sa pária, lovia a odpočívajú. Rada by som vám opísala niektoré zážitky s najväčším predátorom tejto rieky.
Prvý, naozaj blízky kontakt, bol, keď sme v noci dorazili k rieke na nové lovné miesto. Prezreli sme si breh, pripravili stojan i prúty a nahodila som. Po piatich minútach bol záber a ja som za svitu červeného svetla čelovky radostne kontrolovala rybu. Ale rýchlo som zistila, že za sťahovanou rybou sa neprimeranou rýchlosťou blížia aj dve červené odrazové svetielka na vode.
To už som vedela, že to je základný poznávací znak blížiaceho sa aligátora. Pridala som na rýchlosti navíjania šnúry a už mi bolo celkom jedno, aká veľká ryba je na konci udice. Adrenalín stúpal. Rybu som vyšvihla na breh, nebol čas použiť podberák. Našťastie to nebol kapor, ale sumček americký.
Vzápätí mi papuľa aligátora zaparkovala pod stojanom. Odháčkovala som sumčeka a zaumienila si vrátiť ho do vody. Ryba sa však nešťastne zasekla na hrane brehu. Nebudem robiť hrdinku, báli sme sa priblížiť, pretože sme nevedeli, čo aligátor urobí. S búšením srdca sme čakali, čo bude ďalej. Jašter vo vode mierne cúvol a pripravoval sa asi z polmetrového zvýšeného brehu sumčeka stiahnuť tlamou.
Naštvaný jašter
Lenže... V rovnakej sekunde, keď aligátor vyskočil po rybe, sumček sa mykol a len mu cez tlamu prekĺzol a zmizol do hĺbky. Všetko sa potom odohrávalo veľmi rýchlo. Naštvaný aligátor sa ponoril a o pár sekúnd sa neďaleko začal hrabať na breh k našim udiciam.
Nevedeli sme, čo viac môžeme od neho očakávať, tak Pavel schmatol dlhú haluz a snažil sa ho odplašiť späť do vody. Párkrát ho zasiahol do otvorenej ohromnej papule a aligátor o chvíľu vycúval a odplával ďalej. Týmto náš rešpekt vzrástol na takú úroveň, že sme si nešli do rieky ani umyť ruky. Ja som do rána nezavrela oko. Ale párik, ktorý sa celý víkend držal len pár metrov od nás, už nezaútočil ani na rybu a ani na nás.
Od konca apríla až po júl je obdobie párenia, kladenia vajec a liahnutia mláďat, tak podľa domorodcov z neďalekej dediny sú aligátory útočnejšie a agresívnejšie. Inak na človeka samy od seba nezaútočia, ale človek nikdy nevie, opatrnosti nikdy nie je dosť!
Zistili sme, že reagujú aj na zvuk signalizátorov; asi zistili, že to je zvuk prezrádzajúci blížiacu sa dosiahnuteľnú potravu. Stalo sa, že aligátor vybehol za sťahujúcou rybou až na breh a kamarát Peter má dodnes na neho pamiatku v podobe škrabancov od pazúrov na stojane.
Bol to šok a prebudenie zároveň
Ďalšia príhoda sa mi stala asi po roku, keď raz takto v lete, keď rešpekt z aligátorov mierne opadol, som vycestovala na ryby úplne sama. Musím podotknúť, že spíme pod širákom na rybárskych ležadlách, asi päť metrov od rieky, maximálne iba pod dáždnikom v divočine, kde do 2-3 km niet živej duše.
O tretej v noci ma prebudil záber. Rozospatá som sťahovala malého kapríka, ktorý bol doslova mrzáčik. Ešte vo vode som ho odháčkovala. Nejako som v rozospatosti nepreskúmala bezpečnosť a jednou rukou opretá v piesku na kraji rieky, druhou rukou smerovala dezorientovaného kapríka do hĺbky. V tej chvíli ma zamrazilo! Zdvihla som hlavu od plávajúceho kapríka a s rozsvietenou čelovku pozerala z očí do očí na brehu usadenej papule aligátora, vzdialenej asi 1,5 m odo mňa.
Po kľačiačky s rukou v piesku som postupne strácala rovnováhu. Srdce sa mi zastavilo a v hlave mi kričia slová: “Hlavne pokoj! Žiadne prudké pohyby!” Zo všetkých síl som držala rovnováhu a snažila sa vytiahnuť ruku z piesku. Podarilo sa a ja som sa v podrepe odplazila do bezpečnej vzdialenosti. Bol to šok a prebudenie zároveň ale do svitania som nezaspala. Gustavo (takú dostal prezývku) nepohol ani brvou a nad ránom odplával.
Tieto obrie jašterice nám však dokážu ukázať aj zaujímavejšie chvíle. Napríklad nahováranie, keď je samec schopný svojím revom - nahováraním samičky - rozdrnčať vodu tak 2 m okolo seba. Ich ľúbostné hry, keď po sebe vo vode lezú a potápajú jeden druhého, alebo keď ulovia rybu a idú si ju na breh pomaly zožrať. Je to úžasné, keď sa nám podarí uvidieť túto nespútanú slobodu zvierat.
Vráťme sa ku kaprom
Američania veľmi kapry nelovia; dalo by sa povedať, že verejnosť vôbec nie. Existuje len niekoľko stoviek kaprárov v celých Spojených štátoch (nerátam do toho prisťahovalcov z Európy), ktorí sa tomu venujú ako športovému rybolovu. Je tu pár amerických spolkov, ktoré založili webové stránky a organizujú preteky.
Nie je tu skoro žiadny tlak na ryby a nie sú tu ani súkromné revíry, kde sa veľké kapitálne ryby draho vykupujú alebo kradnú zo štátnych vôd ako inde. Z 99 % sa chytené kapry vracajú späť do vodných domovín. Je tu veľa “panenských vôd”, kde kapor nikdy nevidel háčik, nieto boilies alebo kukuricu.
Na rieke Apáli boli začiatky veľmi sľubné. Kapry doslova žrali všetko. Skôr ako sme začali cielene chytať na boilies väčšie kapry, sa prevažne chytalo na kukuricu. To sa nám podarilo v dvojke nachytať za víkend aj 50 kaprov. Po určitej dobe sa dosť kaprov vyškolilo pichnutím háčika a sú opatrnejšie. Zábery sa zminimalizovali, ale začínajúcou érou boilies sa začalo loviť aj viac väčších kaprov. Časom sme sa začali aj my učiť “čítať rieku” - kde sú platne, kde hĺbka, kde aká prekážka... Tomu sme, samozrejme, prispôsobovali techniku lovu a koncové montáže.
Tam niekde pláva...
Aj stratégia lovu sa pozmenila. Výsledkom niekoľkých (v priebehu asi piatich rokov) výjazdov - väčšinou len víkendových - sa tu ulovilo niekoľko väčších kaprov v rozmedzí 15 - 19 kg. Za zmienku stojí povedať, že niektorí z kolegov ulovili aj pár krásnych amurov. Kapitálny úlovok zatiaľ čaká na svoju guľôčku a šťastného kaprára s foťákom. Všetci veríme, že tam niekde pláva.
Najväčšie zastúpenie kaprej populácie je divoká forma riečneho kapra s mohutnou chvostovou plutvou a neuveriteľnou silou a bojovnosťou. Medzi ne patria aj tzv. “mušliaky”, ktoré majú od požierania ostrých mušlí mohutné mäsité tlamky. Bolo tu zdolaných aj niekoľko lyscov, ktoré sa práve vyznačovali vždy vyššou hmotnosťou než šupináče. Výnimočne tu bolo zdolaných aj niekoľko kaprov riadkačov, avšak v nižšej hmotnostnej kategórii. Kapry sa tu živia hlavne prírodnou potravou, preto ich hmotnosť nenarastá takou rýchlosťou, ako inde, kde sa valia do vody kvantá boilies, kukurice a iné.
Kapria sloboda
Čo môžu naši kaprári závidieť americkým kaprárom? Minimálny až nulový rybársky tlak na vodu. Chytanie takmer v divokej prírode, lov na 3 udice 24 hodín denne - ale rybársky lístok musí byť. Lenže ten si človek kúpi za pár dolárov na poslednej benzínke, než zájde k rieke.
Kapor nie je na jedálnom lístku amerických občanov, naopak, kapra berú ako “nečistú rybu” a v niektorých štátoch je drasticky vybíjaný. To sme zažili taký paradox v Texase na kaprárskych pretekoch: behal z toho mráz po tele, keď ich harpúnovali z lode...
Amerika nie je na rebríčku úlovkov extrémne veľkých kaprov, akými sa môže pochváliť Francúzsko, Španielsko, Anglicko, Taliansko, Poľsko, alebo aj naša republika. Nech je dôvod akýkoľvek, myslím, že “carp’s freedom” - alebo aj kapria sloboda - tu bude ešte dlho a kto vie, či kaprársky BOOM vôbec do Spojených štátov dôjde.
Miluška Hájková, Carp’s Freedom
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
