Kapor je ryba, ktorá dokonale pozná aj tie najmenšie zákutia a skrýše nachádzajúce sa v prostredí, v ktorom žije. Je pravdou, že vo väčšine prípadov kapry žijúce v jednej vode, respektíve na určitom mieste, reagujú dosť podobným spôsobom. Ale, naopak, v iných oblastiach nájdeme ryby, ktoré reagujú odlišne a v niektorých prípadoch dokonca opačne. Pýtam sa sám seba, či kapry, akokoľvek staré a skúsené, vychádzajú vo svojom správaní z absolútnej znalosti svojho životného priestoru, alebo je ich správanie viac inštinktívne a ovplyvnené určitými životnými zvykmi. Otázka teda znie, či si kapor pamätá konkrétne miesta prekážok, ktoré sa nachádzajú v jeho okolí...
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: JÚN 2012
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 24
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Ako reaguje kapor
V skutočnosti naše pekné lysce a šupináče, napriek všetkej pozornosti a obdivu, ktorý voči nim máme, zostávajú stále len rybami. Je nepochybné, že kapor má schopnosť zobrať si niečo z nahromadeného množstva zážitkov, ale predovšetkým sa správa podľa naprogramovaného inštinktu limitovaného počtom uložených informácií. Pokiaľ je ryba vystavená situácii, ktorá sa vymyká zaužívaným normám, koná inštinktívne – reakciou, a nie kreativitou. Ak je napríklad vystavený tvárou v tvár určitej forme útoku, reaguje podľa vopred stanoveného scenára, ktorý v biológii nazývame adaptáciou na reakcie týkajúce sa správania. Vo svojom ,,vnútri“ má kapor akúsi ,,príručku nariadeného správania“ vo vzťahu k vonkajším nepredvídaným udalostiam.
Urobil som si malý test
Moje obľúbené miesta na lov sú často plné podvodných prekážok. Som pripravený okamžite reagovať na záber, pričom brzdy na navijakoch mám systematicky zatiahnuté z dôvodu, aby som zabránil rybe vplávať do nich. Napriek tomu tu na mňa čaká vždy nemálo prekvapení. Nedávno som bol chytať na mieste, kde sa nachádzali dva ponorené stromy vzdialené od seba iba niekoľko desiatok metrov. Udice som uložil na troch miestach: prvú udicu pri prvom strome vľavo, druhú udicu v strede medzi týmito dvoma prekážkami a tretiu udicu pri druhom strome vpravo. Prvý záber sa mi podarilo dosiahnuť na udicu položenú pri strome na pravej strane. Nahnevaná ryba nestrácala čas pri vypracovaní svojho ,,záchranného plánu“, pretože sa rýchlo snažila dostať do najbližšieho stromu. Ja som sa po zábere s udicou v ruke a so zatiahnutou brzdou rýchlo posunul doprava (snažil som sa aj svojím pohybom odtiahnuť rybu proti smeru jej úniku do potopeného stromu), pričom sa mi ju podarilo zastaviť bez toho, aby som povolil šnúru na navijaku. V ďalšom priebehu zdolávania, napriek tomu, že kapor mohol využiť na svoju záchranu zákrutu na toku rieky, ako aj ďalšiu blízku prekážku v podobe iného potopeného stromu nachádzajúceho sa proti prúdu rieky, neurobil tak. Zdal sa byť úplne vyvedený z miery, akoby nemal žiadny ďalší plán vo svojej zbierke reakcií. A tak som konečne mohol pod rannými lúčmi slnka rozčeriť hladinu vody zamrznutým podberákom a podobrať ním lysca okolo desať kilogramov.
Naprogramované reakcie
Asi o dvadsať minút neskôr som spozoroval záber na udicu, ktorá bola položená pri ľavom strome. Kam smeroval kapor po zábere? Bolo to do koruny najbližšieho stromu? Vôbec nie. Ihneď po zábere (bol to padák) som musel rýchlo navíjať šnúru, aby som sa dostal do kontaktu s rybou, pričom som videl iba oblúk povolenej šnúry unášanej prúdom rieky v smere k potopenému stromu na pravej strane. Taký bol jeho záchranný plán. Nakoniec sa mi podarilo navinúť povolenú šnúru a úspešne zdolať asi osemkilogramového kapra. Tieto dve ryby očividne zdieľali spoločnú víziu o ich teritóriu. Ich hlavná rezidencia poskytujúca pocit bezpečia musela byť v strome napravo a nie v tom na opačnej strane. Preto druhý kapor smeroval po zábere do stromu na pravej strane napriek tomu, že ten druhý bol bližšie. Teda keď už ryby zabrali, neocitli sa v situácii totálnej improvizácie, ale skutočne reagovali spôsobom, ktorý bol dopredu naprogramovaný.
Len s málo ľuďmi som sa podelil o tieto myšlienky, jedným z nich je môj dobrý priateľ Christophe Rousse, ktorý sa mi taktiež zdôveril so svojimi vlastnými podobnými zážitkami so staršími rybami v riekach. Napriek prítomnosti viacerých evidentných prekážok, ktoré boli pre ryby v danom okamihu zdolávania oveľa bližšie, tieto sa stále pokúšali dostať k jednému a tomu istému bodu. Prekážke, ktorú mali zafixovanú ako svoje bezpečné miesto.
Premyslel som ďalšiu stratégiu
Na inej rozľahlej divokej vode som si všimol dosť podobný fenomén. Už pár dní sme na danom mieste chytali s kamarátom Ludom, pričom sme sa snažili loviť pozdĺž strmého protiľahlého brehu. Zábery prichádzali vždy iba na konkrétnych malých miestach (dolámané stromy, miesta s mäkším nánosom alebo naopak s tvrdým dnom). Každá ryba sa po zábere pohla smerom ešte bližšie k strmému brehu, ktorý bol plný ostrých veľkých kameňov. Bol to ich naprogramovaný obranný manéver, pričom sa nám úspešne darilo po záberoch odtiahnuť ryby smerom na voľnú vodu. Bokom od miest, kde sme chytali, sa pri tomto brehu nachádzala obrovská borovica ponorená pod hladinou vo vzdialenosti asi
6 metrov od kraja. Doposiaľ sme v jej blízkosti logicky nechytali, pretože riziko straty ryby by bolo veľmi vysoké. Neustále som však na toto miesto myslel a pred ďalšou výpravou na tento revír som presne vedel, kde bude uložená jedna z mojich udíc. A tak sme sa v jedno krásne augustové popoludnie vrátili späť.
Pokračujem v „skúšaní“ kaprov
Z ničoho nič však začali kopce devastujúcim tempom ustupovať pod stenou čiernych oblakov a predpovedali veternú búrku s krupobitím. Na štvrťhodinu toto počasie ohrozilo naše kempovanie, ale hneď vzápätí zaujala svoje miesto na oblohe opäť príjemná modrá farba. Vyskúšal som teda ,,samovražednú montáž“ položenú do vzdialenosti asi iba jeden meter od tohto stromu. Jedine táto udica bola uložená takýmto ,,kamikadze“ spôsobom, pričom treba povedať, že bola vyvezená na vzdialenosť približne 250 metrov. Ak mám povedať úprimne, obával som sa výsledku, ale všetko bolo pre prípad uviaznutia ryby v strome pripravené tak, aby sa montáže rýchlo zbavila. Na druhej strane som bol plný optimizmu a veril som novému miestu. Ludo však viac veril tomu, že je to len spev Sirén, ktoré ma lákali do takej blízkosti rozvetvených konárov. V ten deň sme poslednú udicu uložili na svoje miesto o siedmej večer. O trištvrte na desať ma dva prudké pohyby špičkou mojej ,,kamikadze“ udice prinútili vziať veci do vlastných rúk. Ihneď po zodvihnutí udice a pár navinutiach šnúry som mal pocit, akoby som ťahal nejaké vrece. Pomyslel som si, že sú to konáre, a úprimne ma to vôbec neprekvapilo. Nevyzeralo však, že by napnutá šnúra smerovala k borovici, ale ďalej napravo od nej k veľkým kameňom, ktoré sa tam pod vodou nachádzali. Bezpochyby tam ryby objavili dobré miesto pre svoj úkryt. Aj napriek veľkej vzdialenosti som dokázal rozpoznať, keď sa koniec mojej udice trel o kamene.
Môj rozum váha medzi logikou a nelogikou
Náhle sa všetko uvoľnilo a ryba sa vzdala svojho úkrytu. Moja udica opäť oťažela a pocit z vyťahovania ťažkého vreca bol späť. Takto som sa naťahoval ďalších dvesto metrov. S boľavou rukou som čakal, kým vypláva pekný zväzok konárov na hladinu. Až keď som bol od konca udice vzdialený iba niekoľko desiatok metrov, vrátil sa mi na tvár úsmev. Ryba bola stále tam. Aké veľké však bolo moje prekvapenie, keď mi Ludo s podberákom v ruke pri vylovovaní oznámil, že tam nie je žiadny konár, ale teľa. Moje Sirény ma nesklamali. Sľúbená ryba bola tam. Tento veľký lysec nad 17 kg teda neuviazol v borovici, ale unikal opačným smerom. Vedel som, že ten strom slúžil rybám ako miesto oddychu. Pri poslednej výprave som kapry pozoroval v jeho konároch. Tá stará ryba musela mať toto miesto spojené iba s predstavou mieru a odpočinku, čo vysvetľovalo jej motiváciu dosiahnuť za účelom svojej záchrany práve tie veľké kamene. To bol jej naprogramovaný obranný manéver.
Pamäť rýb môže byť ovplyvnená miestom, kde došlo k ich uloveniu, teda k samotnému pichnutiu sa na háčik. V závislosti od tohto miesta sa u nej aktivuje akási obranná, úniková fáza konania, ktorá je však dopredu naprogramovaná. Ryba bude automaticky smerovať k miestu (prekážke), ktoré má v danej lokalite zafixované ako únikový úkryt. Z mojich skúseností vyplýva, že zóna odpočinku nie je nevyhnutne spojená s pocitom obrany. Môžeme dosiahnuť záber od kapra v blízkosti jeho stravovacej a oddychovej zóny, pričom ryba po záseku bude unikať úplne inde, k inej prekážke. Hoci sa bližšie nachádzajú aj iné možnosti, ona sa bude snažiť dosiahnuť práve len tú jednu – jej obranné miesto. Skutočne, pre určité ryby (vždy sa nájdu výnimky potvrdzujúce pravidlo) s precíznymi a cyklickými návykmi musí každá forma prekážky stopercentne zodpovedať jednej predstave: strava, pokoj, miesto skrýše a pod.
Hot Spots môžu vzniknúť v jednej sekunde!
Na viacerých priehradách s vodnými elektrárňami vo Francúzsku je možné v zimnom období pozorovať silný vzostup vodných hladín. Po zime začne hladina priehrad výrazne klesať a s príchodom jari pri nízkom stave vody môžeme na vlastné oči vidieť mnohé perspektívne miesta k lovu. Iba v tomto období sú zbavené rúška tajomstva, pričom následne sú zaplavené stúpajúcou hladinou (za nízkeho stavu vody dochádza aj k zmenám v rozložení prekážok, k premene substrátov, vidíme nové mikro-reliéfy...). Práve tieto priestranstvá posiate mikroorganizmami sú frekventovane navštevované viacerými druhmi rýb po celý zvyšok roka. Keďže je počasie často nepredvídateľné, môže sa nám stať, že bohaté jarné zrážky meškajú, pričom s nimi mešká aj pravidelné stúpanie vodnej hladiny a nami vyhliadnuté magnety pre kapry zostávajú aj na začiatku tej pravej sezóny neponorené. Napriek tomu môžeme neskôr z týchto miest vyťažiť pre seba čo najviac... Trenie kaprov je podmienené najmä teplotou vody, pričom sa stáva, že k stúpaniu hladiny vôd dochádza práve v čase, kedy voda dosiahne správnu teplotu aktivizujúcu kapry k zhromažďovaniu sa na trenie.
Keďže k súhre týchto dvoch faktorov dochádza pomerne často, kapry predvídajú blížiace sa zdvihnutie hladiny vody a zdržiavajú sa v blízkosti ,,horúcich miest“, kde trpezlivo čakajú na svoju šancu byť medzi prvými, kto s radosťou vpláva do čerstvo zatopených oblastí.
Lov na prudkých brehoch
Začiatkom apríla 2006, kedy bola hladina vody na mojom jazere dobrých päť metrov pod normálom, som sa rozhodol premiestniť a skúsiť lov na prudko sa zvažujúcich brehoch v hornej časti priehrady. Boli to miesta, kde bol nedostatok vody menej znateľný. Táto voľba mi pripadala logická aj napriek tomu, že som na svojom pôvodnom mieste už ulovil niekoľko malých kaprov. Chcel som čeliť tejto výzve. Vrátil som sa teda tou istou cestou na koniec jazera. Tie miesta som poznal dokonale a vedel som o vhodných prekážkach, ktoré sa na týchto strmých brehoch nachádzali. Voda jazera stúpala len veľmi pomaly. Pri tomto tempe by nedosiahla optimálny stav ani za dva či tri týždne. Nemal som však toľko času, aby som čakal, kým bude všetko zaplavené. Napokon som sa rozhodol chytať na plošine ohraničenej kmeňmi stromov tvoriacimi akési čeľuste, ktoré boli navyše obohnané veľkými žulovými kameňmi. Za normálneho stavu by horná časť tohto miesta predstavovala supermarket s rakmi. Avšak v tejto chvíli tam chýbalo tak 150 cm vody, aby bolo prístupné pre ryby.
Zakŕmil som iba veľmi mierne. Dve montáže som uložil na veľmi krátku vzdialenosť na spomínanú plošinu v hĺbke asi 1,2 metra a menej ako päť metrov od brehu v smere na kmene stromov. Ďalšie dve udice som uložil na iných zaujímavých miestach, ktoré sa mi zdali atraktívne vzhľadom k momentálnej výške vodnej hladiny. Na danom mieste som strávil tri noci s veľmi bojovnými lyscami v rozmedzí 9 až 14 kg. Kapry ma držali v bdelom stave vďaka dvom alebo trom nočným záberom. Úspešné boli iba tie dve udice položené pri brehu v blízkosti uvedených kmeňov s balvanmi, a to napriek tomu, že som s ďalšími dvoma robil všetko pre nájdenie dobrého miesta.
Zvláštne, zvláštne...
Nepredvídateľné reakcie
Minulé leto, keď som lovil na brehu rybníka Tricherie s Fredom Labrousse, skúsil som chytať jednu noc v zátoke s najväčším množstvom prekážok. Použil som iba dve udice. Jednu som vyviezol do vzdialenosti dvadsiatich metrov na okraj lekien, kde bolo zatopené koryto potoka, pričom montáž bola položená do blízkosti suchého stromu. Druhá udica smerovala do stredu leknového poľa pred malý krík, ktorého vrchná časť sa nachádzala nad vodnou hladinou. Celú noc ma držali v strehu krátke pípnutia signalizátora na tejto palici. Až do skorého rána sa o môj duševný pokoj starali poháriky kofeínu. Nakoniec som sa rozhodol udicu vytiahnuť a s ňou aj prekvapenie ... malý asi 7 kg šupináč ma pokojne čakal pod malým kríkom. Udica pritom vôbec nebola uviaznutá. Kaprík sa tam asi cítil bezpečnejšie ako vo zvyšnej časti tejto zóny, keďže počas celej noci mal mnoho príležitostí odísť.
Správanie podľa „príručiek“
Kapry sú ryby, ktoré nás môžu oklamať vďaka svojej rýchlej schopnosti prispôsobiť sa. Rovnako je pre nás prekvapujúce, keď sme objavili také reakcie (obranné alebo iné), ktoré nám ukazujú, aké sú ryby naozaj nepredvídateľné. Tieto viaceré skúsenosti mi vnukli myšlienku, že kapor je ryba, ktorá má plnú príručku reakcií správania, ktoré mu hovoria, čo má robiť. Ako príručky im slúžia rôzne tvary na dne: hrsť blata na zjedenie, potopený strom ako miesto odpočinku, kamene na ochranu... Jeden tvar – jedna aktivita – jedna reakcia. Ešte treba spomenúť, že kapry, ktoré sú pod rybárskym tlakom, menia svoje návyky jednoducho kvôli častému premiestňovaniu a reorganizácii ich životného priestoru: nový dom, nový spôsob života.....
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
