Už si presne nespomínam, kedy a kde som sa s týmto zvláštnym druhom lastovičiek stretol prvý raz, ale zato si veľmi dobre pamätám, kde som sa stretol s tou, o ktorej je tento príbeh. Neverili by ste, ale bolo to v predajni rybárskych potrieb. Tisla sa tam v umelohmotnom hniezde v spoločenstve svojich kamarátok. Nepriletela k nám na Slovensko z Afriky, ako je to pri iných lastovičkách známe, ale pravdepodobne merala cestu až kdesi z ďalekej Číny. Len čo som ju zazrel, ani za mak som nezaváhal. „Ty budeš moja“, vravím si v duchu a mädlím si spokojnosťou ruky...
nezadaný
25.05.2012 (6/2012)
0
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: JÚN 2012
Počet strán v magazíne: 2
Od strany: 94
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Túto lastovičku musím mať
Už si presne nespomínam, kedy a kde som sa s s týmto zvláštnym druhom lastovičiek stretol prvý raz, ale zato si veľmi dobre pamätám, kde som sa stretol s tou, o ktorej je tento príbeh. Neverili by ste, ale bolo to v predajni rybárskych potrieb. Tisla sa tam v umelohmotnom hniezde v spoločenstve svojich kamarátok. Nepriletela k nám na Slovensko z Afriky, ako je to pri iných lastovičkách známe, ale pravdepodobne merala cestu až kdesi z ďalekej Číny. Len čo som ju zazrel, ani za mak som nezaváhal a vedel som, že bude moja. Nemala síce hlavu, ale to mi vôbec nevadilo. Vedel som, že v obchode zoženiem aj primeranú hlavu, ktorá k nej bude pasovať. Tak sa aj stalo. Zaplatil som za ňu požadovanú cenu, nasadil hlavičku a za malú chvíľu sa mi už mrvila v ruke. Zostávalo už len veriť, že o ňu tak skoro neprídem a kým bude moja, pripraví mi nejednu peknú chvíľu.
Mnohí z vás ste ma už isto prekukli, jasné, že z rybárskeho obchodu som si neodnášal bezduchú mŕtvolku vtáčatka, ale moju obľúbenú gumu „Ripper-kopyto“. Práve jej čierny chrbátik, biele bruško a červená škvrna pod hlavičkou sú príčinou celej „záhady“. Takto sfarbenému kopytu hovoríme s kamarátmi v rybárskej hantírke „lastovička“.
A ona ma veru nesklamala...
Nebol to žiadny drobček, spolu s hlavičkou mala dobre nad desať centimetrov a jej poslaním malo byť oklamať niektorého z miestnych fúzačov. Povodil som ju zopárkrát vodami Hrona, ale bez menších či väčších úspechov. Za úspech bolo možné považovať vari len to, že si to nezaparkovala kdesi na dne rieky, ale vždy sa so mnou vrátila domov. Takto sa jej „darilo“ nejaký ten čas, až prišiel deň „D“. V ten deň bol Hron parádne zdvihnutý. Zopár dní predtým výdatne lialo, a tak sa výška jeho hladiny pomaly blížila k prvému stupňu povodňovej aktivity. Pri troche neskromnosti si dovolím poznamenať, že mnohí by povedali, že lov je dnes na ňom nevhodný. Čosi mám už na ňom odchytané, a tak – vystrojený a vyzbrojený ťažším prívlačiarskym kalibrom – namieril som si to v ten deň rovno na sumca. Nakoniec to ale dopadlo celé tak trochu inak... Ako v tom prísloví: „Mieril na líšku, trafil Marišku“. Pri takomto vodnom stave nie je na výber veľa miest vhodných na lov. Začínam na jednom z nich, o ktorom som si už za tie roky zistil – čím viac vody, tým viac rýb. Zaplavený polostrov mierni dravosť rieky na pomalší prúd so silným vírením a miestami i spätným tokom. Voda je ako kakao, ale odpadu, čo by znemožňoval lov, v nej nepláva mnoho. Lastovička už neviem koľkýkrát kopíruje dno zátoky, keď TO prišlo. Krátky úder, skôr razantné ťuknutie do prúta pripisujem v prvom momente sumíkovi, ako nasal nástrahu. Po razantnom záseku však dostávam rybu hneď na hladinu. Za malú chvíľu je všetko jasné. Aj keď ryba nie je práve z tých najmenších, s pevnejším náčiním ide z vody raz-dva. Nie každodenný zubáč sa o malú chvíľu zmieta vo vlhkej tráve. Onedlho, už pokojnejší, pózuje spolu s lastovičkou pred foťákom. Teším sa z úlovku a ani vo sne by mi v tom momente nenapadlo, že to je posledný raz, čo som si s ňou, lastovičku, vyšiel na Hron urobiť radosť. Ani to, že to budem ja, čo to vlastne celé „spíska“ a ona ma s mojím súhlasom navždy opustí.
Čo na to ostatní?
Ako sa patrí na poriadneho rybára, bolo potrebné sa s úlovkom náležite pochváliť. V tej dobe, už takpovediac pečený-varený na diskusnom fóre Slovenského Rybára, som s tým mal o problém menej. Pre mňa a ďalších podobných šťastlivcov s pretlakom emócií bol na fóre dokonca vytvorený špeciálny samostatný „chlievik“ – téma s názvom „Prívlačové foto“. Takže stačilo zopár kliknutí a už sa na návštevníkov fóra ceril môj zubáč a vyzýval ich, aby si tipli jeho dĺžku. Aby som ich trošku navnadil (aký to paradox), za najlepší tip som ponúkal cenu. Cenou mala byť a aj bola … áno, tušíte správne – práve úspešná lastovička. Tipovanie prebehlo raz-dva. Teda, inak povedané, našli sa iba dvaja odvážlivci ochotní riskovať, že by mohli eventuálne trafiť mimo „výseč“ viac, ako sa na expertov ich rangu patrí a sluší. Nakoniec ale so cťou potvrdili, že nie sú žiadne béčka ani čo sa tipovania týka. Aby sa to ale celé zamotalo, vyšla čistá remíza. Fórista Jaro moderátor tipoval 73, Pepo 67 a Zubko mal rovných 70 čísiel. A nastala otázka: ako ďalej? Lastovička bola iba jedna, rozrezanie ako boilies neprichádzalo do úvahy. Šalamún by ma asi za to nepochválil, ale nakoniec sa mi podarilo vymyslieť, ako z celej šlamastiky von. Uvediem to sem tak, ako som to zvestoval obom výhercom na fóre:
„Kto si úspešnú lastovičku skôr prevezme a uloví na ňu zubáča (minimálne sedemdesiatku), bezodkladne ju ponúkne ďalšiemu v poradí. Ak prvý držiteľ lastovičku odtrhne skôr, má ďalší v poradí smolu. Ale ak nie, potom po prevzatí zostane nástraha v držbe dotyčného už doživotne (čítaj: Až kým sa lastovička nepominie).“
Tak sa s ňou budem musieť rozlúčiť
Nečakal som, že obaja ihneď skočia na najbližší spoj a budú uháňať do mojich končín, ale veril som, že naše cesty sa časom skrížia a ja si budem môcť dostáť slova. Veď, nakoniec, spolu s Pepom sme už mali za sebou nejaké to stretnutie na Hrone a s Jarom, ktorému som už istý čas brnkal popod nos hronskými sumcami, bolo takpovediac na spadnutie. Nepočítal som ale ani s tým, že to bude trvať až takú hodnú chvíľu, kým sa lastovička dostane k svojmu novému majiteľovi. Mojich päť minút slávy už dávno zapadlo prachom, keď som sa konečne opäť raz stretol s Pepom pri vode. Hodili sme reč a, samozrejme, prišlo aj na lastovičku. Našťastie, od chvíle, čo som lastovičku sľúbil, som ju neustále nosil so sebou k vode, i keď som ju už viac nenamočil. Zalovil som teda vo svojom historickom muškárskom košíku, aby som si ju posledný raz pohladil. Stihol som ešte Pepovi pripomenúť podmienky už tak trošku zabudnutej tipovacej súťaže, nato lastovička putovala z ruky do ruky a viac už nebola moja. Nebolo to však posledný krát, čo som ju mohol vidieť. Na niekoľkých ďalších spoločných rybačkách, čo sme odvtedy s Pepom absolvovali, som ju vídaval presúšať sa na palubnej doske Pepovho „teréniaka“. Musím priznať, nebol som z toho pohľadu nadšený a čosi som aj Pepovi zahundral v tom duchu, že by sa mal viac činiť. Ale presvedčivé „šanujem si ju na lepšie časy, jej čas ešte len príde“ od experta, čo má už nejeden zárez od trofejného zubáča na palici, ma nadobro umlčalo. Ani vám nemusím hovoriť… jednoducho, bolo veru tak, ako majster riekol.
A lastovička slávila ďalší úspech
Opäť prešiel nejaký ten čas a do kraja sa pomaly blížila zima. Deň sa krátil, na rybačku zostávalo stále menej času a príležitostí. Aj lastovička, ako sa hovorí, „zišla z očí, zišla z mysle“. Až v jeden, do tej chvíle celkom nerybársky deň, ktorý som strávil, ako ja tomu hovorím, motkaním sa po dvore, sa mi opäť raz pripomenula. Už sa poriadne zotmelo, pomaly som už nevidel na robotu, keď som si všimol pod šopkou odložený mobil, ako ma upozorňuje na prijatú správu. Pozerám, je to MMS-ka a odosielateľ Pepo! Zvykne zavolať, keď mi potrebuje dať niečo vedieť, čo mi asi len tak chce? Všetko mi dochádza, keď správu otváram. Text nad obrázkom, z ktorého sa na mňa cerí Pepo so zubáčom z kategórie trofejných, je krátky: „Spoznávaš túto gumu?“ A tušíte správne, zubákovi z papule trčí „moja“ pomaly už zabudnutá lastovička.
Aj keď už tak trochu zvyknutý na takéto Pepove „prekvapenia“, predsa len chvíľu stojím v úžase. V hlave sa mi ako v zrýchlenom filme premieta príbeh sťahovavej lastovičky. Aj vy začiatok celého toho, ako sa dostala z nákupného košíka rybárskej predajne až na obrázok v mojom mobile, už poznáte. Samotného Pepovho zubáča a to ostatné však ešte nie. Ale o tom nech vám už Pepo porozpráva sám, to je už jeho príbeh.
(pokračovanie nabudúce)
Celá fotogaléria k článku
Stiahnuť článok v PDF formáte.