Vždy ma fascinoval smrekový les, vôňa živice i zvuky, ktoré vie napodobiť iba on. Poryvy vetra spôsobia stav, ktorému veľmi dobre rozumiem. To upokojujúce - „hú,hú,hú...“, keď sa človek veľakrát zamýšľa i nad podstatou
života...
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: JÚN 2014
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 84
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 08.09.2016.
Keď som mal ešte „žigulík“
Môj prvý kontakt s týmto revírom datujem do čias predrevolučných, keď som križoval slovenské cesty za rybami plechovým tátošom sovietskej výroby, ľudovo zvaným „žigulík“. Ako rybár som si zabezpečil jednoznačne dlhšiu verziu kombi. Dalo sa v ňom prespať, bol spoľahlivý, a hlavne v zime pri väčších mrazoch, keď „škodovkári“ márne točili motory tých svojich plechových miláčikov, nemal so svojim ústrojenstvom najmenší problém. Skrátka „Žiga“ ma nikdy nesklamala!
Spomínam na to, ako som s ním navštívil jeden málo známy a utajený revír v Gelnickom okrese. Utkvel mi v pamäti a na príčine boli práve tie smreky spomínané v úvode. Skrátka, pstruhové jazero v objatí hôr, objavené náhodou, pri ceste za mojou srdcovkou VN Dedinky, inou cestou.
Začal som pátrať
„Plecháčom“ som sa pomaličky posúval cestou okolo jazera so zaradeným druhým prevodovým stupňom, stiahnutým okienkom a pootvorenými ústami. Pomaličky, vdychujúc vôňu smrekov i jazera do pľúc. S istotou viem, že tých pár metrov, keď bolo možné jazero pozorovať, zaklincovalo moje pevné rozhodnutie navštíviť ho v čo najkratšom čase.
Po návrate z rybačky na VN Dedinky nasledovalo okamžité pátranie po detailoch objaveného jazera. Bolo vopred jasné, že je pstruhového charakteru, no mne chýbali konkrétne informácie. Aké ryby sa v ňom nachádzajú, ktorej MO SRZ patrí a či bude možné navštíviť ho čím skôr s prútom v ruke. Čriepky informácií som lepil v celok a vopred plánované rybačky na iných revíroch škrtal nekompromisne zo zoznamu. Lákal ma iba jediný...
Jazero Úhorná
Návštevu každej pstruhovej nádrže vnímam inak. Jednoznačne a vždy sa teším z toho, že sa nachádza na Slovensku, v mojom rodisku, no pocity, ktoré vo mne vyvolá a trvalo zanechá, nechám iba na nej. VN Dedinky, VVN Bešeňová i VVN Ružín sú každá iná, v inom prostredí, no vždy sú to krásky, ktoré môžu hrdo reprezentovať naše malé Slovensko. Stačí sa pozrieť navôkol...
Jazero Úhorná som okamžite zaradil medzi revíry, kde nie je hodno sa zaoberať iba rybami. Nasledovala prvá rybačka, prvé kilometre po označených i neoznačených turistických chodníčkoch v jeho blízkosti. Pach smrekov, premenlivé počasie, pekné ryby i prívetiví miestni rybári a nerybári. Sled pulzujúceho života v horskom prostredí vo mne zanechal veľmi pozitívne pocity. Skrátka, spokojnosti bolo nadmieru.
Po rokoch
„Žigulík“ zhrdzavel. Zásahmi do jeho plechového života som mu dvakrát a svojpomocne daroval život. Neskôr nasledovala dojemná rozlúčka a jeho predaj. Ostal som bez „plecháča“ a opäť si veľmi rýchlo zvykol na stav, keď nebol až taký potrebný. Vlaky, či autobusy boli prítomné a nápomocné pri mojom presúvaní sa na lovištia za rybami. Zo začiatku pstruhovej sezóny na VN Dedinky sa stal rokmi rituál a jazero Úhorná upadlo v mojej mysli do zabudnutia.
No po dlhých rokoch sa niečo vo mne hlo. Hovorí sa, že po päťdesiatke sa život mení a ja s tým plne súhlasím. Červ hlodajúci moju myseľ rozhodol začať pstruhovú sezónu práve na jazere Úhorná. Nebránil som sa tomuto rozhodnutiu a po dlhých tridsiatich štyroch rokoch sa znova začal tešiť na návštevu tejto krásky v utajení...
Šestnásteho apríla sa nebolo kam náhliť. Autobusovým spojom z Košíc som sa presúval s manželkou, ktorá sa stala v tento deň každým rokom neodmysliteľnou súčasťou mojich otváracích „pstruhorybačiek“ smerom k jazeru. Nervózny ako malý chlapec, zároveň človek a rybár s vedomosťami, ktoré nadobudol rokmi. Cestou som sa pýtal v duchu sám seba: „Bude jazero v poriadku? Čo smreky? Čo príroda navôkol?“ Otázky zostali nezodpovedané. Zatiaľ...
Po dvojhodinovej ceste sa ráz krajiny náhle začal meniť. Autobus sa štveral nemotorne do kopca a navôkol sa začali čoraz viac objavovať smreky. Tep mi stúpal. Krátka zastávka v obci Smolník a potom ešte kúsok vyššie iným autobusový spojom. Smrečiny sa rozostúpili a po ľavej strane v lúčoch zubatého aprílového slnka sa konečne čerila hladina jazera. Konečne! Po dlhých rokoch som stál opäť na hrádzi. Lovilo na nej asi dvadsať spokojných rybárov a neprívetivé počasie dávalo jasne najavo, kto je tu pánom...
Hlúčik rybárov sme s manželkou obišli a neskôr aj stratili z dohľadu. Zašli sme kúsok ďalej od davu, na miesto, ktorému kraľovalo pár statných smrekov. Pomaličky, nenáhliac, som si pripravil pstruhový prút a prvýkrát po tých dlhých rokoch nahodil do vôd jazera zlatistú rotačku. Bolo chladno, na svahoch sa belel čerstvo napadnutý sneh a atmosféru znásoboval silnejúci vietor. Zatvoril som oči a popamäti vodil rotačku. Vnímal som prítomné nakláňajúce sa staré smreky vo vetre a opäť po čase začul to krásne a známe – „hú, hú, hú“. Nechýbali slová, nechýbal v tej konkrétnej chvíli žiaden záber! Majestátna príroda vôkol jazera opantala moje zmysly naplno. Odchytal som svoj krátky začiatok pstruhovej sezóny s pokorou a úctou k tomuto jazeru i kraju, kde som sa prinavrátil a nesmierne rád.
Jazero Úhorná nie je iba o rybách
Ak sa nebodaj po mojom príspevku rozhodnete navštíviť spomínané jazero, vedzte, že nie je o kapitálnych pstruhoch, či ich početnosti. Funguje ako normálny pstruhový revír, ktorý príkladne obhospodaruje MO SRZ Švedlár. V predošlých riadkoch som sa snažil načrtnúť, v čom spočíva jeho jedinečnosť a krása.
Nie každý rybár začuje ten hlas smrečiny, nie každý rybár rád zatvorí oči, no ja som taký. Viem si naplno užiť horské prostredie a to je aj dôvod, pre ktorý sa na podobné miesta ako je jazero Úhorná, rád vrátim aj v budúcnosti. Smreky, ktorých je tam veľa, podrástli vekom a strážia malé utajené kráľovstvo s bodkovanými krásavcami v ňom. A ak náhodou natrafíte na zostatky strhnutej jelenice ako ja na tohoročnom pstruhovom začiatku sezóny, vedzte, že v okolí jazera nie ste sami. Medveď, rys či svorka vlkov tu nie sú žiadnou raritou...
Jazero sa nachádza v horskom prostredí v katastrálnom území obce Smolník. Kopíruje názov blízkej obce Úhorná, ktorá je známa každoročnou púťou (Kaplnka Snežnej Panny Márie). V blízkosti kaplnky vyviera prameň, považovaný veriacimi za liečivý. Jazero bolo vytvorené ako umelá nádrž na zachytávanie vody pre banskú činnosť v obci Smolník, ktorá leží pod obcou Úhorná. Okolie je rajom turistických aktivít, hlavne pešej turistiky a cykloturistiky. Obec Úhorná je vzdialená od jazera 0,4 km, do obce obec Smolník sú to 4 km, na hrad Krásna Hôrka 9 km a napr. ku kúpeľom Štós 16,5 km. Pri jazere sa nachádza funkčná „Reštaurácia u Vodnára“, kde sa dá občerstviť aj ubytovať po náročných túrach v blízkom okolí.
Dostupnosť: Vodná nádrž Úhorná sa nachádza v okrese Gelnica medzi obcami Smolník a Úhorná na ceste č. 549.
Dôležité linky:
http://www.mosrzsvedlar.sk
http://uvodnara.sk/
http://www.uhorna.sk/
http://www.smolnik.sk/
Celá fotogaléria k článku
Stiahnuť článok v PDF formáte.