Venovať sa cielene lovu zubáčov je krásne a náročné zároveň. Iba ten, kto naplno prepadol lovu tohto tajomného dravca, po čase zistí, že túžbu po veľkom rytierovi hlbín postupne vystrieda túžba po poznaní.
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: JÚN 2014
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 66
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 08.09.2016.
Túžba porozumieť všetkým zákonitostiam jeho správania spojeného s lovom. Každý nový poznatok potom tvorí časť obrazu mozaiky, ktorú môžeme skladať celý náš rybársky život. Všetko sa vždy časom mení, vyvíja a dopĺňa. A tak naša cesta môže byť veľmi dlhá. Niekomu sa konečný obraz podarí zložiť, niekomu bude chýbať pár posledných kúskov a niekomu dôjde trpezlivosť už v začiatkoch. Vždy však bude záležať iba a iba na nás. Koľko času a odriekania sme ochotní našej túžbe po poznaní dať. Ako veľmi sme ochotní počúvať, učiť sa, dotvárať svoje názory a overovať si ich v praxi. Iba tak sa z nás môžu stať úspešní lovci zubáčov.
Sú len tri možnosti...
Hoci som aj ja, ako väčšina tých, čo sa dnes venujú aktívnemu lovu zubáčov, začínal s prútom na položenú a s nedočkavosťou čakal na potopenie nastraženej udice s plavákom, dnes sa už v podstate venujem iba prívlači. Tým nechcem povedať, že by snáď tieto metódy lovu neboli na zubáče účinné, alebo, že ten, kto ich aj naďalej používa, by bol len nejaký „zaostalý zubáčožrút“, ktorý sa nechce nič nové učiť, ale predsa len, prívlač je pre lov zubáčov najkrajšou metódou.
Dôvodov pre tento môj názor je asi viac a kto spoznal ten opojný pocit trhnutia v prúte, tú elektriku, ktorá prejde pri drvivom zábere celým telom, vie o čom hovorím. Neustály pohyb z miesta na miesto, kreativita vo voľbe miest i nástrah, nechuť sedieť tam, kde klebetia ostatní, ťahanie batoha plného zbytočností, neustály priamy kontakt s nástrahou, okamžitý zásek po zábere bez vedomého zraňovania rýb a hlavne, ten nádherný pocit slobody, voľnosti a nakoniec aj únavy z lovu. Hovorí sa, že chytať pravidelne zubáče na prívlač je takmer nemožné. Už preto, aké sú vzhľadom na mnohé faktory, ktoré jeho lov ovplyvňujú náladu, akých miestach a hĺbkach sa pohybujú, a ako veľmi sú voči našim nástrahám opatrné.
Áno, to je určite pravda, ale ak zvolíme správny čas, podmienky, nástrahu, miesto a predovšetkým dobrú techniku lovu, ktorú je ochotný zubáč v rámci svojich geneticky vrodených inštinktov akceptovať, máme vždy veľkú nádej na záber. Ak sa nedostaví, sú len tri možnosti. Buď tu zubáče naozaj nie sú, alebo sú veľmi sýte a momentálne ignorujú všetko okolo, alebo proste niečo robíme zle. A o tom všetkom budú hovoriť moje príspevky. Pre začiatok sa však musíme vrátiť k malej násobilke lovu zubáčov prívlačou, osvojiť si a dostať pod kožu.
Päť základných princípov lovu
Pre správne pochopenie tejto témy sa odosobnime od toho, akú používame nástrahu. To, či budeme mať na prívlačovom prúte mŕtvu rybičku alebo gumový twister, je v tejto chvíli skutočne jedno. Dôležité je niečo úplne iné. Nami zvolenú nástrahu správne prezentovať.
1. Lovte vždy pri dne
Zubáč sa v podstate počas väčšiny svojho života pohybuje tesne pri dne. Tu, v labyrinte koreňov, kameňov a hlbokých jám, sa rozmnožuje, vyhľadáva korisť, loví aj odpočíva. Len za úplnej tmy je v poslednej fáze svojho lovu, tesne pred útokom, keď vidí pod hladinou siluety rybičiek, ochotný zmeniť svoje správanie, odlepiť sa od dna a zdvihnúť do stĺpca. A to naozaj až tesne pod hladinou. Tak je to však hlavne na riekach. S istotou loviť zubáče na stojačiku pri hladine, sa mi podarilo snáď len raz. A aj keď sa nám napríklad zdá, že sme dostali záber od zubáča aj vo dne tesne pod hladinou, musíme si uvedomiť inú vec. Pozerať sa na to proste z inej stránky a uhla pohľadu a spojiť naše premýšľanie aj úvahy s otázkou. V akej hĺbke to vlastne bolo?
Inými slovami, aká bola v tých miestach, kde sme dostali záber vzdialená naša nástraha od dna? Stavím topánky aj nohavice na to, že ak máme záber od zubáča hneď tesne po dopade nástrahy na hladinu alebo už po pár otočeniach kľučkou navijaka, je to hlavne o tom, že v tú chvíľu lovíme v podstate na plytčine, zlomovej hrane alebo podvodnej vyvýšenine, kde nie je viac ako 1 m vody. A to bez toho, aby sme to napríklad vedeli.
Existujú, samozrejme, výnimky potvrdzujúce pravidlo, ale napriek tomu si dovolím tvrdiť, že 90 % všetkých našich záberov od zubáčov, budeme mať aj tak pri dne.
2. Čím pomalšie, tým lepšie
Zubáč je rybí aristokrat. V mojich očiach teda uvedomelý, rozumný aj rozhodný tvor, ktorý síce vie svoju korisť svojimi tesákmi ľahko zabiť, ale inak sa pohybuje oproti takmer všetkým svojim dravčím kolegom a poddaným veľmi pomaly. Myslím si, že rovnako tak sa aj správa, keď sleduje svoju korisť. Zvlášť tie veľké. Idú za nástrahou často aj niekoľko metrov, sem-tam ťuknú nepoznateľne do chvostíka, ochutnajú a až keď sú si istí útokom, do koristi udrú. Zvoliť si na lov zubáčov navijak s prevodovým pomerom 6,1:1, nie je proste dobrou voľbou.
Záberu sa tak dočkáme, len ak povedieme našu nástrahu veľmi, veľmi pomaly, s výraznými pauzami jej chodu. V momente, keď sa po chvíli klesania otrie o dno, aby sa po chvíli zase zdvihla v ladnom skoku, alebo sa odrazila od dna v obláčiku kalu. Len vtedy sme urobili podstatné pre to, aby sa zubáčí monarcha pomýlil.
Niekedy však o našom úspechu môžu rozhodnúť aj iné faktory ....
...písal sa 15. august roku 2010. Konečne mala prísť búrková oblačnosť. Tentoraz už hneď od rána, čo nebýva zasa až také časté. Rozmýšľal som, či zostať u nás na priehrade alebo vyraziť na staronové miesta, ktoré sme s kamarátom znovu testovali. Na nich sa mi síce v poslednej dobe príliš nedarilo, ale možno to práve dnes príde.
Počasie nám pripravovalo skúšku ohňom
Loďku sme s kolegom dávali na vodu už pred siedmou ráno a naše oči sa čoraz častejšie obracali k nebu. Hnala sa „čina“. Čierny pás ostrého rozhrania rozdeľoval oblohu na dve časti. Zatiaľ sme boli pod tou svetlejšou, ale bolo len otázkou času, kedy búrka zatemní celý obzor. Musíme využiť každú minútu času, ktorú ešte máme, hovoril som si v duchu a vzhľadom na nastupujúce vlny, ktoré sa začínali povážlivo zdvíhať a rozbiehať sa po voľnej hladine, sme radšej zakotvili našu loď len neďaleko brehu, v miestach pôvodného koryta.
Bola v nás malá dušička
„Ak už budú biele čiapky, ideme hneď z vody“, vyhlásil kolega z pocitu oprávneného strachu nášho katapultovania cez palubu. To by už naozaj nebola zábava. O správnej technike lovu sa snáď v tej chvíli ani nedalo hovoriť. Vietor silnel. Hádzalo to s nami ako na húpačke a ja som v podstate ani nevedel, či mám nástrahu pri dne, alebo sa s každou ďalšou vlnou len bezmocne plantá niekde uprostred vodného stĺpca. Jednoducho som v tú chvíľu v prúte nič necítil. Ani dosah ripera, ani jeho pohyb.
„Tak to teda nie. Takto nič nechytím, ani keby som chcel.“
Doteraz som v týchto miestach obojstranného bahnitého valu, ktorý sa tiahol v hĺbke cca 4 m, vždy chytal len na mierne zaťažené ripery max. do 15 g. Vsadil som skôr na dlhú amplitúdu fázy klesania, ktorú umocňoval stredne silný prúd. Vďaka bahnitému dnu to tu pre mňa nikdy nebolo nejaké super miesto, ale občas sa nám tu predsa len podarilo v minulosti nejaký záber dostať. To, že som to možno doteraz robili zle, mali ukázať nasledujúce minúty.
Prvý blesky v diaľke presvetlia obzor
Nebolo pochýb, že búrka sa čoskoro začne a svojimi dažďovými povrazcami preleje aj nás. Hlavne, že zatiaľ okolo nás nelietajú blesky. Chyba. Už áno. Svetelné efekty o sebe dávali vedieť. Mali sme tak ešte 15 minút. Musel som jednoducho dať ťažšiu hlavu. Lenže akú? V škatuľke som mal 12-ky, 15-ky a potom už len ťažší kaliber 22 g „granát“ na rieku. A to sa mi na 4 m hĺbky zdalo predsa len trochu veľa. Na úvahy o správnosti môjho postupu však nebol čas.
Nemám asi čo stratiť
Proste som nástrahu preťažil a poslal ten kameň ku dnu. Rozdiel vo vedení ripera bol markantný. Bum. Bum. No, to je fakt ako keď klepem rezne. Špička preťaženého prúta na napnutej šnúre zreteľne signalizovala každý pád nástrahy ku dnu, ktorej fáza klesania sa v tú chvíľu znížila minimálne o polovicu oproti pôvodnému zaťaženiu. Cez oblaky kalu, ktoré musela zo dna dvíhať, ju nemohlo byť ani vidieť. „No to by musel byť zázrak, ale meniť to už nebudem.“ Cielene som prehadzoval boky koryta pred sebou a myslel si niečo o bláznoch, ktorí aj v takomto počasí zostávajú ešte na vode.
Taká rana
Netrvalo ani 10 minút a ja som dostal úder do prúta, až mi prešla zápästím elektrika. Možno som reflexívne prisekol, možno nie. Zásek však sedel a to bolo podstatné. Zase ten známy tupý pohyb do strany a údery hlavou v snahe vyraziť si nástrahu z papule. Už podľa hmotnosti, ktorú som cítil v prúte, som vedel, že to nie je žiadny dorastenec. Znovu som otočil oči k oblohe, tentoraz s prosbou, nech to ešte chvíľu vydrží. Na chvíľu som zabudol na všetko a úplne sa ponoril myšlienkami pod hladinu, kde o svoj život bojoval veľký zubáč. Adrenalín mi prúdil z nadobličiek do krvi v tisícich kvapôčkach a zmáčal moje vnútro v nádherný pocit lovca, ku ktorému sa blíži korisť.
Už nemôže byť hlboko
Držal som „ho“ na napnutej šnúre a páčil k loďke, čo to šlo. Vedel som, že na nejaké hranie jednoducho nie je čas. Ostrá plutva prerezala hladinu a mocný úder hlavou do strany signalizoval poslednú fázu nášho súboja. Kto z koho.
Dva veľké tesáky hornej čeľuste a mohutný gejzír vody za chvostovou plutvou, ktorý udávala tempo bolo to posledné, čo som na chvíľu vo vlnách uvidel, v poslednom nápore zubáča vybojovať si slobodu. Uf.
Ak spadne, tak ma šľahne
Riper však tentoraz sedel dobre. Krásne som videl, ako je zaseknutý v kraji papule a prestal som sa báť.
Museli sme naozaj už čo najskôr z vody. Znovu som sa oprel plnou silou do prúta a po chvíli vyvalil strieborné telo už odovzdaného protivníka k boku lode. Dokonané. Cez začínajúce vlnobitie stačil už len jeden skúsený hmat kolegu a 85 cm dlhý, viac ako 5 kg ťažký zubáč sa nám pred objektívom fotoaparátu ukázal v plnej kráse.
Viac sme už toho dňa nestihli.
Pokračovanie nabudúce
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
