Priznávam, že s dažďom problém nemám, ale keď už tretíkrát mokneme v ten istý deň, mám toho plné zuby. Skúšali sme všeličo, ale žiadna sláva to nie je. Včera pár záberov, i dnes, ale vcelku sa nám až tak nedarí.
info
Kategória: Sumčiarina
Vyšiel v čísle: JÚN 2017
Počet strán v magazíne: 5
Od strany: 90
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 30.11.2017.
Ťažko sa chytá, keď sa človek každú pol hodinu prezlieka. To, že mám mokré veci ešte neznamená, že úplne všetky, nejaký suchý kus by sa asi našiel. Spolubojovník, tiež Attila, na tom však stojí horšie, sedí na lavici a trasie sa od zimy. Toto z jeho strany nič dobré neveští. Peter s Nati sa ešte držia, ale plameň v očiach ostal asi len Peťovi. Dážď naberá na obrátkach, prší tak husto, že nevidíme ani budovu neďaleko od nás. Stojíme pod mostom v relatívne suchom mieste, tu sa ešte dá vydržať.
Dohadujeme sa ako ďalej a rozhodnutie padá na posledný výstrel a plnou parou domov, na dnes stačilo. Len počkáme, kým sa ten dážď umúdri a aspoň tak nejako budeme môcť chytať. To zase istú chvíľku potrvá, ale ten čas dôjde a my vyrážame. Atti sa rozhodne neloviť, takže jeho prút beriem do ruky ja, on má aktuálne iné problémy. Držíme pokope aj my, veď teplá sprcha a nejaký tekutý ohrievací nápoj ho dá dokopy.
Peter dostáva krásne bomby
Slovné spojenie „premenlivé počasie“ pozná asi každý, ale že o 30 metrov, odkiaľ začíname splavovanie, dôjde zase taký dážď, až ďakujem, tak to už je nad očakávania. Dole, v 8-metrovej hĺbke sa asi náčelník miestnych sumcov rozhodol, že ukončí naše trápenie a pošle bojovníka. Ten sa objavil práve na mojej palici - v tvare krásneho záberu. Záber pekne vidno, Peter má oči bystré, videl celú akciu. Natti sa nejako do zdolávačky nechce, takže hovorím Petrovi nech si vyskúša trenažér a potom na druhýkrát to dá úplne sám! Dostáva krásne bomby, sumec pláva po hrane a drží sa jej. Debatujeme ako pekne ju kopíruje, vidno, že je doma. Palubné čerpadlo nestíha, tak silno prší, stojíme asi v 3 cm vode. A ten dážď nie a nie prestať. Peter sa trápi niekedy v zaujímavých uhloch, veď zdolávať v mokrej lodi nie je žiadna sranda, šmyknúť sa môže hocikedy. Ryba nás ťahá desiatky metrov dole prúdom, ale viac ako 5-6 metrov sa od hrany neodďaľuje!
Peter ho už dostáva pomaly zo dna, takže šance na fotky sú dobré, je tu dosť skrytých konárov. Prvýkrát, keď sa otočí na hladine vieme, že to je z radu 2+, takže dnešná misia je splnená. Stiesnené podmienky nám nehrali do kariet, ale čo už, kto vie a chce, tak ten má! Keď mu skúšam chytiť tlamu a on s otočkou vyrazí dole, mňa zalejúc vodou už na nálade nič nepokazí. A ani môj komfort neničí, ten je už dávno preč.
Mokrá atrakcia sa končí víťazstvom posádky, krásna a silná ryba leží v lodi. Samozrejme, dážď leje a my hľadáme miesto, aby sme krásavca mohli uložiť na naše pamäťové karty. Keď ju fotíme, už máme mokré aj tie posledné miesta, ktoré dokážu premoknúť. Mám toho fakt plné zuby a nie som sám. Nápad nech sa Peter odfotí aj vo vode veď aj tak je už úplne mokrý nevyjde, no deň sme ukončili vcelku v dobrej nálade. Adrenalín každému nakopol chuť na rybačku.
Bezvetrie práve nie je, fučí ako vždyf
Na ďalší deň som rád, že Attimu nič nie je, tá slávnostná domáca, ktorú sme vytiahla na prvú dvojku, tomu asi pomohla. Na otázku, čo by povedali na to, že skúsime dať niečo aj pre ostatných na tom istom mieste, je odpoveď rýchla. Samozrejme, že sa im to páčilo, takže vyrážame, potom sa presúvame na iný úsek. Bezvetrie práve nie je, fučí ako vždy, ale aj keď to nenávidím, už som si zvykol. Loď kontrolujem na tom istom zlome ako včera, však ak tu bol jeden, musí tu byť aj ďalší. Voda nám pomaly stúpa, takže šanca že väčšie ryby budú vytlačené z hlavného toku na bočnú hranu je vysoká. Jemné klepkanie vábničkou nám teraz asi pomôže. Pohybov na sonare je neúrekom, ale nie a nie sa dostať k záberu.
Atti na špici lode sedí v úplnom pokoji, na sonar nevidí. Nástrahovku má trocha vyššie ako my z dôvodu, že ak sa ryba zdvihne a prejde vedľa našich nástrah, tak on tam má ešte šancu ju capnúť. A stratégia vychádza, špička prúta po jemnom ťuknutí smeruje do vody. Žiadna predohra, ale hneď do tvrdého. Zásek sedí a ryba vyráža preč z hrany, Atti sa ledva udrží v lodi. Žiadne béčko, je to sumík prvej triedy a v plnej sile. Šnúra ide do neznámeho uhla, akoby to bola nejaká šťuka, ktorá chce akurát vyskočiť z vody von. Ale nakoniec sa to nekoná a sumec sa vyberie ku dnu. Akrobacie na prednej časti nemajú konca, normálne sa o Attiho bojíme, táto ryba je nenormálna. Namiesto toho, aby sa držala pekne na dne a plávala dookola, skúša spôsob hore‑dole v stĺpci. Trápime sa s ním, ale, samozrejme, osud rybu neminie, skončí vedľa nášho metra, ktorý ukazuje 205 cm.
Podľa Murphyho zákona…
A to bol len začiatok Attilovej šnúry. Behom ostatných dní úradoval ako hlavný šťastlivec. Vraj prívlačiar, ale lovu na vábničku sa chytil veľmi rýchlo. Ale my už čakáme, že tá voda sa zdvihne. Vkuse sledujem farbu vody, či sa stane ten očakávaný prevrat a môžeme sa venovať aj dennej vláčke. Namiesto toho sme sa dočkali stavu vody akurát na hranici, čo mi prácu nezľahčilo. Zasa, dobrá správa bola, že Natália ako prvosumčiarka zaznamenávala svoje prvé úspechy.
Samozrejme, pomoc potrebuje, a tak jej šnúru kontrolujem ja. Po niekoľkých menších rybách, takto držiac šnúru v ruke, som uvidel „priemerné“ echo na sonare. Asi som si len mrmlal popod nos, či aj dačo povedal, nech je v pozore, ale ľahký kopanec do šnúry som už pocítil. Chvíľka strpenia, pekne mi to berie z ruky a zásek! Rybu dvíham ručne a hovorím Nati, nech navíja, má na druhom konci záujemcu.
Postavil som sa, dokonca aj rybu ešte viac zdvihol, pokiaľ ona zareaguje. No a tu sa stala Sodoma‑Gomora. Na druhom konci sa namiesto priemernej „malej“ rybky (takto som už zdolal nie jednu do 20 kg) objavil nejaký netvor. Po sekunde som na kolenách, ruku zdvihnúť neviem a dobre, že mi ruku nejde vytrhnúť z tela. Šnúra sa omotala okolo rukavíc a nie a nie ich stiahnuť, ach tie prekliate rukavice. Podľa Murphyho zákona sa, samozrejme, zarezala tak, aby som bol bez šance ich dať dole.
Ostatní v člne len pozorovali moje trápenie, veď pomôcť nevedeli… Polovica ruky vo vode a ja nadávajúci, že neviem stiahnuť ten bordel… a vtedy prásk, šnúra praskla a ja som padol na zadok, zničený. Peťo sa na mňa pozrie: „Ten ťa prekvapil hnusne“. Vidno, ako vyzerá človek, ktorý nerád stráca čo len jedinú rybu. Na konci sme zhodnotili, že je to moja chyba! Chcel som pomôcť a na konci som to pokazil. Odteraz ak príde hocijaká malá ryba, šnúru púšťam hneď, aj keď sa Nati prekvapí kvôli ťahu, ale čo už, je tam Peter, hádam ju do vody nenechá spadnúť?! Mužská časť tímu bola pripravená na odvetu, ktorá na seba chvíľku nechala čakať.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
