Sediac pred počítačom si prezerám sociálnu sieť, kto čo kde a ako. Vtedy mi pred oči skočí otrasná fotka z Váhu spod VN Kráľová. Odrezaná hlava sumca plávajúca vo vode. Slovenská realita ma vyfackuje v priamom prenose zo sna, že raz, možno raz, nebudem musieť cestovať stovky až tisícky kilometrov, aby som si parádne zachytal veľké jedince jednej z najväčších sladkovodných rýb.
info
Kategória: Muškárenie
Vyšiel v čísle: JÚN 2018
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 66
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 02.12.2018.
Samozrejme, mám aj ohlasy z môjho okolia. Ako parádne sa lovia pred neresom, chránené obdobie nikoho nezaujíma, aspoň čo sa týka púšťania v tomto období. Svoje konanie ukrývajú do tvrdení, že práve sumec je najškodlivejšia ryba a kvôli nej sú na ústupe aj ostatné druhy. Rád by som týmto ľudom doprial rybník bez sumca, či by tam s ich prístupom bolo na konci viac rýb. Odpoveď vie asi každý, kto má len troška skúseností, lenže to nepomôže, ich je pomenej.
Vyvetrajúc túto ďalšiu otrasnú realitu na našich revíroch, sa vyberiem muškáriť. Už je teplo, jalce po nerese, takže suchá muška musí fungovať. Idem ultralight, čo je v mojom ponímaní Tenkara. Praveký japonský muškársky spôsob, ktorý je, samozrejme, na Slovensku na pstruhových, či lipňových revíroch zakázaný. Jednoduchý spôsob, všetko na minime. Prútik podobajúci sa na bič ale viac ohybný, kus špeciálnej splietanej šnúry a potom vlasec a muška. Prút mám 4,5 m dlhý a vlasec cca o pol metra dlhší. Moja efektívna vzdialenosť je okolo 9 m, čo už podľa mojich skúseností úplne stačí.
Rušné miesto, nie je sa čo čudovať
Je 10.00, čo znamená, že slnko je už hore a voda je dostatočne teplá vo vrchnej časti, aby začali zbierať. Takže sme na splave a pozeráme na vodu od nuly tak do 1,5 metra. Keď dorazím, viem, že mám čas, radšej si dobre zmapovať kde sa tie lepšie jedince pohybujú. Chvíľku to trvá, ale lokalizujem tieto body. Kvôli vysokému brehu ich pekne vidieť, už sa k nim len nejako dostať. Po štrkovej lavici si pekne prejdem pod kaskády a skúšam tú najväčšiu tôňu. Pod vodou vidím prechádzajúce sa tiene krásnych jalcov, no reakcia minimálna. Tieto už sú vystrašené. Rušné miesto, nie je sa čo čudovať, no skúšam… a raz pri dopade mušky vidím biele vynárajúce sa hrdlo. Je to tam, zaujala ho! Opatrne sekám, ryba sa zľakne, vyráža spomedzi ostré kamene a spraví pár otočiek. Dlho to netrvá a už ju mám na voľnej vode, ak sa nevyhákne, mám prvú a hneď bodovateľnú rybu pod nohami. Tenkara pracuje v celej dĺžke, ohnutá do C‑čka. Po nej akoby sa vrece roztrhlo a ryby berú mušku poctivo. Možno len stačilo počkať na dobrú chvíľu? Dumajúc vidím prelietajúceho kormorána, pliaga. Tu, kde nikdy nehniezdili, už aj jeden kus je zlé znamenie. Niektoré ryby majú od nich na sebe očividné jazvy. Toto však ja sám nezmením, došiel som hlavu vyvetrať a nie sa ešte viac rozčuľovať.
Prežil som kúsok z neba
Pri zmene miesta už musím brodiť vo väčšej vode a to v prúde. Hĺbky až po pás, kým miesto, kde chcem loviť, má vody možno len po kolená. Lenže väčšie kamene a popadané konáre robia skvelé útočisko pre väčšie kúsky. Prvá ryba zaberie nie po dopade, ale počas splavovania, keď suchú mušku vediem akoby mokrú. Ťahajúc čiaru po hladine sa vynorí veľké biele hrdlo a cvak. Som rád, že to neodtrhne, prútom jej trošku púšťam, ale potom otáčam. V silnom prúde sa ryba rýchlo unaví, no neviem si ju pritiahnuť. Pomalým krokom sa približujem k brehu, kde ju podoberiem a púšťam. Krásny vypasený kus. Ja viem, jalec nie je veľký bojovník, aj keď ma síce pár známych stále volá na brojlerpstruhy (dúhaky), mňa to až tak neláka. Keby som mohol skúsiť tenkaru na potočáka, tak by som sa možno dal ľahšie nahovoriť, no ale spôsob, ktorý vyhovuje celému svetu náš zákon nepovoľuje. Prechádzam na ďalšie miesto, kde už chytám ryby vždy na dopadajúcu mušku. Akoby z neba spadnutý chrobák a ony vždy prekrásne zareagujú. Už mi ani nejde o úlovky, ale o zdokonalenie spadnutia mušky. Jeden ťah dozadu, chvíľka čakania, kým neucítim, že je vlasec napnutý a jemný ťah dopredu ukazujúc na vytypované miesto. Krásny deň to je, slnko nádherne hreje, na poslednom úseku niet ani duše. Vyvetrávačka hlavy i tela sa koná na úplné maximum. Možno starí Japonci mysleli slovom „tenkara – z neba“, aj na upokojenie samého seba, keď týmto jednoduchým, ale efektívnym spôsobom začali lov na svojich riečkach. Mne to na konci dňa prinieslo tiež pocit, akoby som prežil kúsok z toho neba.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
