Rok sa stretol s rokom a znovu sme plánovali už tradičnú dovolenku v súostroví Lofoty na severe Nórska. Je to prekrásne miesto, kde sa dajú nachytať veľké ryby a počasie v jarných a letných mesiacoch nebýva také kruté, ako napríklad v ešte severnejších oblastiach Nórskeho kráľovstva.
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: JÚN 2020
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 14
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Každoročne jazdíme začiatkom júna, keď už síce do fjordov nerobia nájazdy také obrovské kŕdle tresiek, ale zato je veľká šanca uloviť skutočného kráľa severných morí – halibuta. Tieto platesy, ktoré dorastajú naozaj do obrovských rozmerov, prichádzajú v teplejších mesiacoch do plytších fjordov, a to znamená väčšiu šancu na ich ulovenie. Musím povedať, že sa to vlani naozaj potvrdilo a halibutov sme nachytali neúrekom.
Člny sú pripravené, už len vyplávať.
Pas, peniaze, pusa a ide sa
Je siedmeho júna ráno, všetko mám zbalené, pas a peniaze vo vrecku, ešte pomaznať sa s takmer trojmesačnou fenkou Pikee, pusa priateľke na rozlúčku a môže sa vyraziť. Na letisku sme s parťákom Robertom boli, samozrejme, ako nedočkavci prví, ale „ostatní chlapci“ nenechali na seba dlho čakať. „Ostatní“ bolo myslené ironicky, pretože tohto roku sme boli zatiaľ najväčší banda, ktorá kedy išla. Letelo nás presne dvadsaťdeväť chlapov, z ktorých doslova sršal rybársky adrenalín.
Priebeh letu a celej cesty až na miesto si asi dokážete predstaviť. Jedným slovom – blázinec! Pristávame v Nórsku a pokračujeme ďalej autobusom do nášho kempu. Po menšej diskusii s vodičom autobusu zisťujeme, že momentálne sa v mori vyskytuje „alge“, čo je – ako sme zistili – nejaký druh riasy, ktorý pravdepodobne nerobí rybám dobre. Upokojujeme sa tým, že nejaký nórsky šofér autobusu vie figu o rybačke. Vystupujeme z autobusu, ktorý nás doviezol až k chatám a ja cítim už v prvom nádychu slané morské pobrežie...
Chalanom sa podaril krásny double halibuta a veľkej zubatky.
Sme na mieste
Počas vybaľovania všetkej batožiny prebehlo pár pohárikov na privítanie a niektorí netrpezlivci dokonca aj naväzovali prúty. Nebudem klamať, bol som medzi nimi a dokonca som pri skúšobnom nahodení z móla chytil prvú rybu výpravy, malého kelírka. Potom som však uznal, že po dlhom cestovaní bude lepšie oddýchnuť si a pripraviť sa na ranný výjazd na vodu.
Okolo siedmej ráno ma budí hlboký hlas nášho hlavného parťáka a organizátora celého zájazdu Sebiho. Nahlásil nám čísla lodí, všetkých nás skasíroval o 200 nórskych korún, oznámil nám zistené úspechy švédskych rybárov pred nami a zase odbehol. Peniaze za každého člena expedície išli do spoločného banku a ten vyhrá rybár s najťažšou rybou celého týždňa. Navyše boli v hre aj krásne poháre za prvé tri miesta, takže motivácia bola naozaj veľká.
Krásna treska obecná, ktorú
sa mi podarilo uloviť na prívlač.
Rybárske trio v akcii
„Doladíme posledných pár vecí a ideme,“ hovoríme si pošepky s Robom a Karlosom, aby taktika zostala utajená. Karlos je s nami v Nórsku prvýkrát, nuž vyrážame ukázať mu naše osvedčené miesta z predošlých rokov. Veríme, že nás nesklamú a tak sa to aj deje čochvíľa po príchode na miesto s názvom Maják. Sonar ukazuje hĺbku okolo pätnásť metrov a padá to na tridsať. Pod nami je menší húf pri dne a tak púšťame nástrahy dole. Každý z nás verí gumovým nástrahám, nuž sa líšime len vo farbách. Po niekoľkominútovom poťukávaní ľahko nad dnom sa ohýba prvá špička prúta mne. ,,Je tam!!!“ vykríknem klasicky a zdolávanie začína...
Je to len malá obecňačka (treska obecná) a tak ju vyháčkujem rovno vo vode, skontrolujem nástrahu a nahadzujem znova. Než mi dopadne nástraha na dno, Karel zapriaha svoju prvú rybu v Nórsku. Veľkosť ryby je rovnaká ako tá moja a tak si chvíľu „blbneme“ s rybami okolo 70 cm. Po menšom vybláznení sa pomaly nechávame unášať vlnami na dlhú piesočnú plošinu s tridsaťmetrovou hĺbkou, kde sme vlani mali niekoľko úspešných záberov. Skúšame meniť nástrahy, berieme do rúk ťažšie náčinie a experimentujeme s farbami, ale bohužiaľ neúspešne. Dlhší čas bez záberu nás prestáva baviť a tak ideme na plytčiny okolo 10 – 15 metrov a skúšame klasické vláčenie s nástrahami okolo 100 až 150 g. To sa ukazuje ako dobrá voľba a začíname znovu ťahať menšie ryby.
Hovoríme si – keď sú tu malé, musia tu byť aj väčšie. Onedlho Karlos ťahá konečne prvú slušnejšiu tresku, zhruba 90 cm. Prvá fotka s rybou a pokračujeme v prehováraní s nástrahami. Darí sa nám oklamať niekoľko tresiek a jedna solídnejšia ryba sa nám vyrezala. Po spoločnej porade sa rozhodneme ísť na chatu, urobiť si na obed čerstvú tresku a zistiť, ako sú na tom ostatní.
Zubatka pruhovaná je jedna z najškaredších a zároveň najkrajších rýb severného mora.
Treska, plzeň, oddych, budík...
O chvíľu po nás prichádzajú chalani z vedľajšej chatky a zisťujeme, že na tom nie sú oveľa lepšie. Strach z morskej riasy, o ktorej hovoril náš nórsky vodič, sa trochu začína prejavovať.
K dobrému jedlu dobre padne pár vychladených plzenských pív a s nimi padá na nás aj únava. Povieme si teda, že si chvíľu oddýchneme, preberieme taktiku a na ryby pôjdeme až pri najväčšom prílive.
Zvuk budíka oznamuje, že je čas vstávať, takže sa obliekame, berieme desiatu na loď a vyrážame smerom na miesto zvané Fabrika. Je to úsek, ktorý tak nazývame podľa veľkej miestnej továrne, ktorá leží hneď pri pobreží.
Súboje pri západe slnka sú nezabudnuteľným zážitkom.
Prvý halibut
Stará Fabrika nás nesklamala a my dostávame niekoľko rýb na dvadsiatich metroch. Najviac záberov nám prichádza na oranžové a oranžovočervené gumy rôznych tvarov. Tieto nástrahy sa nám osvedčili aj vlani, takže našťastie máme týchto nástrah viac než dosť. Máme nejaké tresky, ale o halibutovi sa nám zatiaľ len zdalo. Prechádzame preto nazad k majáku a skúšame piesočné plytčiny. Karlos aj Robo dostávajú celkom slušné „dorše“, ako hovoria nemeckí rybári, a ja som bez záberu. Vietor nás ťahá na plytčinu s hĺbkou okolo 15 metrov a tak beriem do ruky ľahší prívlačový prútik a nasadzujem krásnu gumu v oranžovej farbe ohňa s dlhým dráždivým chvostom. Po chvíli vláčenia mi prichádza tvrdá rana do prúta a hneď viem, že toto nie je treska. Začína niekoľkominútové preťahovanie a ja si užívam súboj s ľahkým prútom. Sila ryby je úžasná, po chvíli sa nám ukazuje na hladine a my vidíme prvého tohtoročného halibuta. Ryba mala tak asi okolo 8 kg, bohužiaľ sme sa to nedozvedeli presne.
Pri vylovovaní sa nám ryba vykrútila a spadla do vody, samozrejme, vypadla jej aj zaseknutá guma z papule a ryba bola fuč. Pár sekúnd ticha vystriedalo niekoľko minút nadávania a sebapreklínania, ale aj o tomto je rybačka. Nedá sa nič robiť. Našťastie, nešlo o trofejnú rybu a tak sme na horkosť v ústach čoskoro zabudli. Chybami sa človek učí a na túto chybu pri vylovovaní si dám nabudúce veľký pozor.
Keď narazíte na húf tresiek, tak máte vyhraté.
Druhý halibut
Niekoľko hodín lovu máme za sebou a nejaké ryby sme nachytali. Začína čas najväčšieho odlivu, takže balíme a ideme na chatu. Po ceste sa snažíme spojiť vysielačkou s nejakou z lodí našich kolegov a ozýva sa nám Sebova loď, že majú jedného halibuta a krásnu zubatku cez meter, po česky nazývanú tiež vlkouš alebo morská kočka. Po príchode do prístavu čakáme zvedaví na ich loď a chceme sa pozrieť na slávne úlovky. Onedlho ich už vidíme čeriť vlny smerom k prístavu a radosť na Michalovej a Mirovej tvári je veľká. Halibut je zhruba rovnako veľký ako ten, o ktorého som prišiel – váži 8,5 kg a „kočka“ je naozaj nádherná. Váži len o kilo menej ako halibut a meria niečo cez meter. Nikdy som takúto krásnu kočku nevidel (... ak sa nebudeme baviť o krásnych ženách u nás doma).
Kamarát Míra a jeho halibut, ktorý mu dal na ľahkú prívlač pekne zabrať.
Pohoda, klídek...
Samozrejme, našu posádku tieto úlovky trochu motivovali, ale boli sme príliš unavení na ďalší výjazd, takže sme to vzdali. Niet sa kam ponáhľať, hovoria chlapci, a ja súhlasím. Dovolenka sa musí predsa aj trochu užiť, takže na chate vybaľujú domáce dobroty z udiarní, otvárame vychladené plzničky a začíname preberať novú stratégiu.
Medzitým prichádza druhá partia našej chaty – Tom, Kuba a Zdeněk. Tí boli úplne na druhej strane polostrova a majú nachytané pekné tresky z väčších hĺbok. Pravá strana od našich chatiek je rozmanitejšia, hlbšia a s mnohými podvodnými hranami. To sú veľmi dobré miesta pre tresky a hlavne zubatky. Preto sa dohodneme, že popoludní pôjdeme skúsiť druhú stranu a hádam nám príliv prinesie nejaké slušnejšie ryby.
Vždy je dôležité mať dobrú partiu na lodi.
Rybársky reparát
Pomaly sa blíži podvečer, ktorý za polárnym kruhom trvá celú noc, takže slnko nestačí ani zapadnúť a už vychádza. More sa krásne upokojilo a my vyrážame na hladinu ako olej, ožiarenú odrazom úsvitu. Pri prejazde stretávame naše lode a každá má po jednom asi desaťkilovom halibutovi. Zatiaľ ryby vedúce v súťaži o poháre. To nás nabudilo ešte viac a hovoríme si, že bez poriadnej ryby domov nejdeme. Prečesávame svojimi nástrahami hrany a podvodné bralá, ktorým veríme a kde sa nám ukazujú ryby.
Zábery aj prichádzajú, ibaže sú to menšie tresky a hlavne morské miene, ktorým hovoríme „smraďoši“. Takúto prezývku dostali, lebo pri lodi pri vylovovaní si „uľavujú“. Chytili sme aj pekné kusy okolo 80 – 90 cm, čo sú trofejné veľkosti. Ale na smraďochy sme sem predsa neprišli, takže znovu meníme miesto.
Po dlhšom čase márneho hľadania húfov tresiek dostávame vysielačkou správu, že chlapci chytili niekoľko menších halibutov na druhej strane pri Fabrike. Vzdávame to a ideme za nimi skúsiť šťastie na naše osvedčené miesta.
Najlepší čas prílivu začína, sme kúsok od Fabriky a ľahký vietor nás ženie smerom k dvom tyčiam. Tieto tyče sú v mori ako výstraha plytkej vody a označujú podvodné skaly. Nahadzujeme svoje nástrahy a na sonare sa objavuje obrovský húf rýb. Robo ani nestačí dopovedať a je to tu – dostávame záber všetci naraz! Triplet sa naozaj vydaril a ryby boli aj pekné. Po vytiahnutí krásnych deväťdesiatok, máme ďalšie a ďalšie zábery. Niekoľkokrát nám nástrahy ani nestačili dopadnúť na dno a pri klesaní ich tresky atakovali. To je masaker, hovoríme si spoločne a pumpujeme ohnuté prúty...
Vitajte v Nórsku, rybári!
Táto „žatva“ trvala asi hodinu a nám sa vrývali do pamäti nezabudnuteľné zážitky. Prišli nám tiež prvé tresky presahujúce hranicu metra. Obrovské hlavy týchto dravcov sú vždy nádherné na pohľad a o fotkách ani nehovorím. Zmena miesta v správnej chvíli sa naozaj podarila. Užívali sme si každú zdolávačku a bolo úplne jedno, aká nástraha bola na prúte. Rybám proste chutilo všetko a obrovský húf bol odhodlaný nám ryby dať. Nálada na lodi sa obrátila o stoosemdesiat stupňov a ja som povedal Karlosovi iba: ,,Vitaj v Nórsku...!“
Po viac ako dvoch hodinách nezastaviteľného chytania nad hladným húfom, pomaly začalo záberov ubúdať a strhaní ako kone po Veľkej pardubickej, boli sme donútení zamieriť do prístavu. Krásny a náročný deň plný zážitkov bol za nami a my sme sa už nemohli dočkať, že novu naberieme sily a vyrazíme na more.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
