„San“ je pre väčšinu ľudí len rieka kdesi v Poľsku. Pre môjho otca Antona Milana je to aj návrat ku krásnym spomienkam, keď na tejto rieke nad mestom Sanok v roku 1985 bol členom družstva, ktoré vybojovalo pre vtedajšie Československo strieborné medaily na vtedajších iba piatych majstrovstvách sveta v muškárení.
info
Kategória: Muškárenie
Vyšiel v čísle: JÚN 2020
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 86
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 27.11.2020.
Bol som vtedy mladý chalan, ktorý práve nasával plnými dúškami všetko, čo sa týkalo muškárenia a na otca som bol nesmierne hrdý, že sa dostal na také prestížne podujatie. Nikdy nezabudnem, keď sa po návrate z majstrovstiev sveta zjavil doma vo dverách, v súprave so štátnym znakom na hrudi a striebornou medailou na krku.
Lipeň zdolaný na sucho.
Môj otec muškár
Vždy som ho rád počúval, keď sme počas rybačiek sedeli pri vode na brehu a čakali, kedy začnú ryby zbierať. Otec vtedy často rozprával svoje zážitky z pretekov v Čechách, z rybačiek u nás na Slovensku, a pravdaže aj o Sane a majstrovstvách sveta. Proste mal dar slova a vedel veľmi pútavo rozprávať, ale aj podeliť sa o svoje obrovské skúsenosti.
V tom období muškárske preteky u nás len začínali a vtedy v Poľsku na Sane boli Čechoslováci vôbec prvý raz na majstrovstvách sveta. Členmi družstva okrem môjho otca boli Pavol Gavura, Slavoj Svoboda, Jiří Malásek, Jaroslav Eisner, tréner Pavel Janíček a vedúci družstva Jozef Bogyi. Na svetovom šampionáte to boli úplní nováčikovia a nejaké šance na úspech sa im vôbec nedávali. Avšak oni napriek tomu obstáli veľmi úspešne a nielenže vybojovali v histórii Česka a Slovenska vôbec prvé medaily z majstrovstiev sveta, navyše v jednotlivcoch skončil Pavol Gavura na vynikajúcom treťom mieste.
Parťáci Jozef, Maťo a Peťo pri Sane.
Rybárska túžba
Odvtedy ubehlo veľa rokov a dolu Sanom pretieklo veľa vody, no vždy som kdesi v podvedomí cítil túžbu ísť sa na túto pre mňa bájnu rieku pozrieť a zmerať si sily s tamojšími lipňami.
V Dolnom Kubíne niekedy po roku 2010 sme dali dokopy partiu muškárov rovnakej krvnej skupiny a začali sme chodiť na výpravy za rybami aj mimo Slovenska. Tak sme sa vybrali aj do Poľska na Dunajec, na nórsku rieku Glommu alebo do Slovinska na Sávu. A jedného večera pri pive to prišlo... Ktosi spomenul San v Poľsku, že je tam dobrá rybačka. Samozrejme, hneď som spozornel a kamarátov som nahovoril, aby sme tam išli. Slovo dalo slovo a rozhodli sme sa ísť tam na jeseň, koncom septembra, keď budú lipne zbierať z hladiny na sucho. Nevedel som sa dočkať a celé týždne mi hlavou blúdilo to isté – rieka San.
Rieka San bola miestami široká, ale plytká.
Nadišiel deň odchodu
Naše auto bolo ako vždy plné muškárskeho vybavenia, ale aj dobrej nálady a obsadené zohratou štvoricou nadšencov muškárenia. Po päťhodinovej ceste a vyše 300 kilometroch po biednych cestách z Dolného Kubína do mesta Sanok na východe Poľska – takmer pri hraniciach s Ukrajinou – dorazili sme na miesto. Zastali sme hneď pri prvom moste a išli sa pozrieť na rieku. Dych mi vyrazila šírka Sanu, v tých miestach určite okolo 80 metrov, ale rieka bola relatívne plytká, takže brodiť sa bude dať, čo ma upokojilo. Ubytovali sme sa v peknom hotelíku pri meste Lesko, iba kúsok od Sanu. Ráno sme kúpili povolenky na celý pobyt a ideme konečne na to.
Na „mieste činu“
Keď som prvý raz vkročil do vody niekde pod dedinkou Zwierzyń, hlavou mi prebehli spomienky z mladosti na otcove pútavé rozprávanie o veľkých širokých pláňach plných opatrných lipňov, ktoré striedali kamenisté prúdy a kde sa našiel sem-tam aj bojovný pstruh. Ani som si to poriadne neuvedomil, ale práve v tej chvíli som po viac ako troch desaťročiach vstúpil do rieky, kde môj otec spolu s kolegami a priateľmi z vtedajšieho družstva ČSSR začal éru československého a následne aj slovenského športového muškárenia na majstrovstvách sveta.
Otec mal pravdu
Po chvíli rozjímania a spomienok som však svoju pozornosť zameral na hladinu, na ktorej som v diaľke za stredom rieky zbadal krúžkujúce lipne. Hneď som zabrodil ku zbierajúcim rybám a stalo sa presne to, čo som nechcel a o čom mi otec toľkokrát rozprával – ryby sa poplašili a ľahli na dno. Nezostávalo mi teda nič iné, len stáť na jednom mieste, kým sa všetko upokojí. Ako som predpokladal, po chvíli začali lipne znovu zbierať z hladiny, ibaže teraz si dávali veľký pozor na to, čo zoberú.
Môj otec pri jeho milovanom muškárení na Váhu.
Úctyhodní súperi
Prvý hod a lipeň sa len prišiel pozrieť na moju mušku. Potom to isté ďalší a ďalší. Zistil som, že „mám česť so skutočnými profesormi“. Lipne okolo 45 cm moju mušku obzerali, ale ani jeden ju nezobral. Pochopil som, že oklamať tieto ryby nebude vôbec jednoduché. Tak pekne von z vody, v pokoji na brehu prerobiť celý nadväzec s koncovým silonom 0,08 mm (ešte som mal v talóne 0,06) a naviazal som aj menšiu mušku na háčik číslo 20.
Z brehu som chvíľu pozoroval dianie na celej asi 300 metrov dlhej pláni, kde viac ako polovica bola úplne pokojná tichá voda tečúca svojím lenivým tempom. Aj ten najopatrnejší pohyb spôsoboval zvlnenie hladiny, čo samozrejme rybám prezrádzalo moju prítomnosť a aktivita zbierajúcich lipňov sa výrazne znížila. V takej situácii bola jediná možnosť – ostať nehybne stáť a čakať.
V prúdivej vode sa našiel aj pstruh potočný.
Úspešná taktika
Ešte raz som prehodnotil situáciu a rozhodol som sa pre úplne spodnú časť pláne, kde voda trochu zrýchľovala a opatrné lipne mali predsa len menej času obzerať mušku. Najlepšie by bolo začať v hornej časti pláne pod prúdom, kde voda ideálne prúdila, ale tam už bola zabrodená partia piatich Talianov.
Ku zbierajúcim lipňom som sa rozhodol priblížiť zdola a pomaly brodiť hore vodou, aby som pred sebou spôsoboval čo najmenšie zvírenie vody. Hneď po prvých hodoch prišiel prvý zdolaný lipeň zo Sanu, krásna ryba značne cez 40 cm. Asi po desiatom lipňovi, keď všetky ryby boli cez 40 cm najväčší možno 47 cm, sadol som si na breh a vychutnával ten krásny pocit víťazstva a splneného sna. Chalani loviaci kúsok poniže si zachytali tiež parádne, takže v partii zavládla všeobecná spokojnosť.
Druhý deň
Na ďalší deň sme chytali rovno pod elektrárňou Myczkowce, čo bola horná hranica revíru. Nad elektrárňou bol San iba väčší potok, kde udržiavali minimálny sanitárny prietok vody kvôli migrujúcim rybám, a tu sa chytať nesmelo. Do elektrárne bol hlavný tok Sanu presmerovaný pod zemou potrubím z priehrady, ktorá sa nachádzala nad elektrárňou. Rýb tu bolo asi najviac, ale aj najviac rybárov a ryby boli poplašené a extrémne opatrné. Napriek tomu sme ich aj tak pár oklamali. No zaujímavé bolo, že za dva dni sme chytili pod 40 cm naozaj len zopár rýb.
Krásavec zo Sanu.
Rybárska bilancia
Tretí deň sme chytali na spodnom úseku. Tu sme chytili aj potočáky a aj najväčšie lipne. Cez 50 cm sme sa síce nedostali, ale ryby
46-48 cm sme pochytali každý. Proste, vydarená výprava v peknom prostredí krásnej čistej rieky a úsek, kde sme lovili pretekal mimo dedín, čo umocňovalo pohodu a úplnú harmóniu s prírodou.
Vraví sa, že do tej istej rieky nikdy dvakrát nevstúpiš a je to určite pravda. Aj napriek tomu som šťastný, že sa mi po mnohých rokoch podarilo kráčať po pomyselných otcových stopách z minulosti v rieke San, ktorá pre tohto – dnes 81-ročného, stále vitálneho človeka a výborného muškára – tak veľa znamenala.
A vody Sanu plynú ďalej a odnášajú úlomky času a spomienok...
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
