Tento príbeh nemá začiatok ani koniec. Spomienky sú naše dedičstvo. Sú ako DNA, ktorú získavame od našich predkov. Z generácie na generáciu si odovzdávame príbehy, zážitky a skúsenosti. Každý z nás aspoň raz počul príbeh, ktorý sa stal veľmi dávno, keď sme my, ktorí tu teraz žijeme, lovíme a radujeme sa, ešte neexistovali.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: JÚN 2021
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 16
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Nie, toto nebude len o mne a iba o mojich príbehoch, je to skôr pocta všetkým otcom, dedom, synom, vnukom, ktorí našu krásnu vášeň pre rybolov dokážu zanechávať a živiť v mysliach iných. Pocta rybárom telom i dušou, šíriacim generáciami túto neobyčajne krásnu myšlienku, s ktorou budú môcť žiť aj tí, čo prídu na svet zajtra. Je to príbeh veľkej vďaky tým, ktorí v tejto ťažkej, komerčnej dobe rybolovu nezabudli na hodnoty a zmysel, ktorý v sebe ukrýva.
Niektoré príbehy vznikajú v tichosti len tým, že sme a že sme spolu.
Rozprávajme príbehy
„Otec, porozprávaj mi akýkoľvek príbeh, v ktorom si sa cítil dobre, porozprávaj mi príbeh taký, aby som sa aj ja chcel stať rybárom.“ Nepoznal som takéto slová, nepoznal som nikdy takéto otázky, vždy som si myslel, že keď môj otec rozpráva alebo keď môj starý otec rozprával, tak je to také prirodzené… Až dnes si začínam uvedomovať, že rozprávať príbeh, byť vzorom a byť motiváciou, je mimoriadne náročná a dôležitá úloha. Že naše príbehy ovplyvňujú generácie, robia ich lepšími alebo ich naopak ničia. Keďže v dnešnom rybárskom svete sedím na dvoch stoličkách, je to o to náročnejšie.
Možno sa na tom zasmejete, možno si hovoríte, že to nie je podstatné, možno chcete čítať články o tom, kto aký urobil nadväzec, kto akú guľôčku hodil do vody a nakoniec, akú rybu ulovil. A ja vám rozumiem, je to jednoduchšie a v rybárskom časopise asi prijateľnejšie, než sa zamýšľať. Ale kto iný sa má zamyslieť nad budúcnosťou pre naše deti, ak nie my? Veď každý jeden z nás, ktorí odovzdávame nejaký príbeh, sme pre niekoho vzorom a legendou. Každý jeden z nás svojím spôsobom zanechávame kúsok prítomnosti v budúcnosti.
To, akí sme, je zásluha
toho, akí boli oni.
(NE)Priateľ
Väčšina našich príbehov, ktoré sme počúvali alebo ich rozprávame, bola o tom, ako sme sa s kamarátmi vybrali na ryby alebo ako mi kamarát pomohol podobrať kapra a čo ja viem ešte čo všetko. Hlavný bod toho príbehu bol ten kamarát. To priateľstvo, o ktorom mi už dávno v mojom detstve rozprával môj starý otec a ktoré som začal chápať, keď som bol starší. Príbeh o tom, že rybári sú jedna rodina, sú všetci priatelia a keď prídem k vode, tak vždy je tam kamoš. Ja osobne veľakrát počujem z úst starších rybárov, že „veď si tykajme, sme predsa rybári!“ Samozrejme, toto celé sa snažím posúvať ďalej, a tak sa často stane, že keď prídem niekde k vode, tak malý chlapec na mňa kričí „ahoj, Miňo!“
Tento príbeh o priateľstve a o tom, že všetci rybári si tykajú, je historicky veľmi starý a verím, že ešte dlho bude žiť medzi nami. No zrazu sa tu zjavil iný fenomén. Kde sa vzal, tu sa vzal, medzi nami priamo stál – komerčný rybolov a značky trebárs rôznych guľôčok, rôznych farieb a rôznych veľa ráz vymyslených príbehov o zaručených receptoch. Ten dokázal doslova sfanatizovať časť generácie, ktorá práve v tom čase začínala vnímať tieto naše príbehy a to dedičstvo, ktoré sme mali alebo máme povinnosť odovzdávať. Týmto chcem poukázať na to, čo som písal trochu vyššie, že je veľmi podstatné, aké príbehy rozprávame našim deťom, pretože tak, ako im môžu pomôcť, rovnako ich môžu aj ničiť – ako v nasledujúcom príbehu… Rozdiel je jasne viditeľný práve pri vode.
Chlapec, ktorý nemal viac ako 12 rokov, si na malom jazere namotával silon… Na sebe mal mikinku, krásne žiariacu. Prešiel som okolo neho a slušne kamarátsky, ako som bol od starších generácií naučený, som jemu aj jeho otcovi pozdravil „ahoj!“ No oni mlčali. Okolo nich veľa vrecúšok tej istej značky, ako bola tá mikina. Prešiel som a usadil som sa vedľa nich. Nahodil som udice a užíval som si prítomnosť. Po pár záberoch a niekoľkých chytených menších či väčších kaproch som si začal všímať vedľa sediaceho chlapca s otcom. Nedarilo sa
im, nemali záber a boli z toho viditeľne podráždení. Za starých čias mojich predkov by príbeh pokračoval tak, že sa chlapec vyberie smerom ku mne a príde sa opýtať, čo dávam na háčik a či by som mu niečo z toho nedal. Veď je to úplne normálne, že nie vždy dokážete trafiť nástrahu a vôbec to nesvedčí o tom, že ste horší rybár. Lenže tento príbeh písala už iná generácia a ten rozdiel bol citeľný. Keď už toho bolo veľa, tak som vstal a išiel som teda sám za ním ponúknuť mu niečo, na čo sa mi v ten deň na tej vode darilo. Chlapec len nezdvorilo odvrkol, že on má svoju značku a že nepotrebuje odo mňa múdrosti a rady. Viac som sa teda nestaral.
Stalo sa mi to prvýkrát v živote a verím, že aj naposledy, že ten príbeh neskončil minimálne kamarátskou debatou medzi dvomi rybármi. Nie, neposudzujem značku, tomu neprikladám význam, pointa príbehu je ukrytá práve v tom odovzdávaní a v tom, čo učíme a o čom rozprávame nasledovníkom. Dnes však viem, že keď môj syn povie „otec, porozprávaj mi príbeh o rybároch a o ich priateľstve“, tak ja mu poviem nie túto skúsenosť, ale práve tú, ktorú mi rozprával môj starý otec. A to len z toho dôvodu, aby som nezasieval hnev, ale naopak, aby som pokračoval v tom presvedčení, že všetci rybári sú priatelia. Verím, že aj mnohí z vás to vnímajú podobne alebo úplne rovnako ako ja a prenášajú na iných práve tento pocit kamarátstva.
Sedieť na brehu a rozprávať.
(NE)Skrytí hrdinovia
Dúfam, že nasledujúce riadky vyznejú po ich prečítaní úprimne a otvorene, pretože také naozaj sú. Aby ste to tak vnímali, je pre mňa osobne veľmi dôležité, pretože tento príbeh a tieto riadky sú kľúčovou pointou celého môjho článku.
Každá doba má svojich hrdinov a nie je to inak ani v našom rybárskom svete, či už sú to ľudia známi alebo skrytí niekde vo svojom úzkom kruhu. Nech už si to pripúšťame alebo nie, tak osobnosti viditeľné z médií nás určitým spôsobom neustále ovplyvňovali, hoci len nepriamo. Príbehy, ktoré na nás prenášali, istým spôsobom určovali a určujú smer, ktorým sa začala uberať naša cesta za rybami. Ak tieto príbehy boli podávané s láskou a odovzdaním sa tomuto nášmu hobby, tak nás naozaj dokázali a dokážu posúvať vpred a robia z nás lepších, ale hlavne viac uvažujúcich rybárov. No problém nastáva vtedy (vlastne, nastal už pred desaťročiami, len o tom nikto nehovorí), keď tieto osobnosti podávajú príbeh bez presvedčenia a hlavne s komerčným záujmom, aby niečo niekomu – teda nám a tým ďalším – predali. Bez uvedomovania si zodpovednosti za ovplyvnenie následných generácií, ponúkajú ukážku seba samého na piedestáli dokonalosti a nedotknuteľnosti. Ponúkajú príbeh, ktorého pointe sami neveria a ovplyvňujú masy rybárov tak, že niektorí sa im pokojne aj poklonia alebo nazývajú ich legendami. Smutné na celom tomto príbehu je, že takíto kvázi neskrytí hrdinovia dnešných dní si vôbec neuvedomujú zodpovednosť, ktorú v takejto pozícii nesú. S bohorovným pokojom a bez akéhokoľvek ostychu podávajú príbeh, ktorý negatívne ovplyvní ďalšie príbehy medzi nami. Verte, že presne viem, o čom hovorím.
Azda si teraz pomyslíte, že „aha, chlap závidí, že je niekto slávny“… Ale ja sa pýtam: čo mám závidieť? Peniaze alebo 500 lajkov? Nie, ja vám poviem, komu závidím. Závidím všetkým tým skrytým hrdinom, ktorí toto isté robia vo svojich úzkych kruhoch, ktorí to robia z toho najpoctivejšieho vnútorného presvedčenia a s láskou – nie k peniazom a sláve – ale s láskou k tradíciám, k prírode, rybolovu! Všetkým tým hrdinom dnešných dní, ktorí dokážu odovzdávať príbehy cudzím deťom, vnúčatám, ktoré nemali to šťastie, aby mohli vysloviť onú vetu: „Otec, starký, rozprávaj mi o rybách“. Závidím tým poctivým, ktorí aj keď sedia na dvoch stoličkách, tak si uvedomujú zodpovednosť prenášanú na ostatných. A závidím všetkým vám – otcom, starým otcom, synom a vnukom, ku ktorým sa dostávajú tie správne príbehy, a vám, ktorí tie pekné príbehy ďalej uchovávate pre tých, ktorí sa narodili dnes. Pretože všetci ste skrytí hrdinovia pre niekoho, komu odovzdávate čistú vášeň k rybolovu…!
My sme ten príbeh – uchovávame minulosť, sme prítomnosť a tvoríme budúcnosť.
Pre vás, kamaráti
Áno, máte pravdu, tento článok bol o rybách bez rýb, ale verím, že sa našiel niekto, komu som sa priblížil a kto si pri čítaní uvedomil, aké je to dôležité. Možno to nebolo vtipné ani veselé, ale verím, že ste v tom našli aj tých kamarátov a hrdinov. Tento článok je odo mňa pre všetkých vás, kamaráti, ktorí mi pomáhate byť lepším rybárom, aj keď sa možno osobne nepoznáme, ale vaše príbehy som počul alebo budem počúvať možno od iných.
Ďakujem a prajem vám Petrov zdar!
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
