Ubehlo už trinásť rokov odvtedy, čo som na stránkach Slovenského RYBÁRA publikoval svoj posledný článok. Veľa vody za ten čas pretieklo Váhom a veľa sa zmenilo. Bohužiaľ, nie k lepšiemu. Ale poďme pekne poporiadku...
info
Kategória: Sumčiarina
Vyšiel v čísle: JÚN 2021
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 54
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 30.11.2021.
Bolo to v roku 2007 a ja som písal o plánovanom vypustení VN Sĺňava, ktoré sa začalo v jeseni toho roku. Písal som o tom, aké to bude mať pravdepodobne dopady na rybiu populáciu, ale aj o dvojakom metri, ktorý bol často používaný proti rybárom. Ako sme my rybári museli cez deň baliť bivaky, lebo sme chytali v štvrtom pásme ochrany, ale turisti alebo účastníci festivalov si mohli stany na brehu Sĺňavy postaviť bez problémov.
Písal som aj o tom, ako rybári museli zrušiť benzínové motory na člnoch a prejsť na elektromotory, ale určitá skupina obyvateľov si naďalej užívala svoje jachty na benzínový pohon. Písal som tiež o tom, ako sme sa celé tie roky starali o našu Sĺňavu a naše ryby, no nikoho to netrápilo. Napriek prísľubu, že budú vodu vypúšťať len vrchom priehrady, napokon otvorili aj spodné segmenty a veľa rýb, ktoré sa už chystali zimovať pred priehradou, išlo s vodou. Pre niekoho to bola „iba voda“, no pre mnohých z nás to bolo, ako by nám práve búrali dom, ktorý sme roky budovali. Mne hlavou lietala najmä otázka: Koľko sumcov nám na Sĺňave ešte zostane? Aj o tom bude tento článok…
Krásna 180-tka z miesta, na ktorom mi neznámy chalan rozprával o tom, koľko ich z týchto miest odniesli.
Začiatky sumčiarov u nás
Na prelome tisícročia, keď bol ešte moderný lov sumca v plienkach, bol som prvý, kto osadil na Sĺňave bójky na trhačku. V tom čase nás bolo ako prstov na jednej ruke, ktorí sme začali skúšať nové techniky lovu sumca, prichádzajúce k nám hlavne z Nemecka. Dovtedy sa sumce na Sĺňave lovili prevažne na prívlač. Ale s príchodom nových technológií, splietaných šnúr, sumcových prútov a navijakov, bola tu zrazu možnosť skúšať aj dovtedy nepoznané. Treba dodať, že na Slovensku bol ešte tento tovar dosť vzácny, a tak sme chodili nakupovať hlavne do Čiech. Ceny za sumčiarsku výbavu boli doslova astronomické. Keď si spomeniem, že len navijak ma stál 5300 korún, pričom môj plat bol v tej dobe rovných päťtisíc, tak to znie až smiešne. Nehovoriac o tom, že dobrá šnúra stála 15 korún za meter. To bolo ďalších 3000 len za 200 metrov šnúry do jedného navijaka. A prút – to bolo ďalších 5000. Keď to vynásobíte dvoma, tak dostanete cenu základnej výbavy, a to nepočítam bižutériu a čln. Nepíšem to preto, že by som sa chcel pochváliť faktom, ako som si bral úver na rybársku výbavu, kým moji kamaráti si za rovnaké prachy nakúpili autá, ale chcem poukázať na to, že len totálni blázni dokázali toto všetko obetovať pre to, aby si mohli raz v rukách poťažkať dvojmetrového sumca.
Odmenou nám boli panenské vody, ktoré k nám boli štedré a po čase si každý z nás toho dvojmetráka chytil. Sĺňava sa stala mekkou modernej sumčiariny na Slovensku. Ale „pýcha predchádza pád“ a ja som sa stal hlavným architektom pádu tejto nádhernej, kedysi sumcovej vody.
Zátišie na Sĺňave.
Osveta pre rabovačku?
Do roku 2003 bolo všetko v poriadku a sumce sme chytali v podstate každý deň. Samozrejme, že boli aj noci bez záberu, ale potom prišla taká noc, keď sme mali rybu na každej udici. Stále sme chytávali na Sĺňave v podstate tá istá partia. Občas prišla skupinka z iného okresu, ale ešte to bolo v rámci normy. V tom roku som dostal ponuku robiť články do rybárskych časopisov. Darmo mi môj parťák Braňo hovoril, že to nie je dobrý nápad. V tej dobe sa totiž lovu „chyť a pusť“ venovalo možno jedno percento rybárov na Slovensku. Vidina fotky na obálke časopisu bola pre mladého chalana až príliš lákavá. Navyše, písanie milujem. Píšem texty a skladám piesne celý život, takže je to niečo, čo ma nesmierne baví. Zároveň som si uvedomoval, že sumčiarov je čoraz viac a článkami a osvetou o love chyť a pusť môžem sumcom zachrániť život. Keby som len vtedy bol vedel, ako veľmi sa mýlim…
Začal som teda s publikovaním článkov, v ktorých som popisoval detailne montáže a spôsoby lovu sumca. Všetko som to dokladal fotkami rýb zo Sĺňavy. A to bol ten najväčší problém! Zrazu sme sa na naše obľúbené miesta nevedeli dostať. Desiatky rybárov prichádzali na Sĺňavu chytiť si svojho sumca. Všetky miesta, ktoré boli dobre rozoznateľné z fotiek, boli celé sezóny obsadené. To by ešte nebol až taký veľký problém, keďže Sĺňavu poznám lepšie ako svoje „boty“ a vedel som si nájsť nové miesta. Ale fakt, že z mojej milovanej vody každým dňom miznú ďalšie a ďalšie kapitálne ryby ma doslova zabíjal. Roky 2004 a 2005 by sa dali nazvať doslova rabovačkou. Mimoriadne silná generácia rýb medzi 160-170 cm každým dňom mizla v mrazákoch novopečených sumčiarov. Spomínam si, ako sme sa s chalanmi bavili o tom, keď budú mať tieto ryby v roku 2020 okolo 230 cm, aká to bude rybačka – nebude treba ani do Talianska chodiť! Nuž, človek je tvor, ktorý dokáže zmeniť aj to, čo príroda roky budovala a v roku 2006 už bolo sumcov na Sĺňave podstatne menej. Stále sa však dalo za sezónu chytiť pár pekných rýb.
Sĺňava z Drahovskej strany.
Situácia po vypustení nádrže
Rok 2007 bol ten povestný, keď sa VN Sĺňava vypúšťala. Tento fakt bol pre mňa nočnou morou. Po všetkých tých sumčích rabovačkách sa nám chystali vypustiť dolu vodou aj posledných pár sumcov, čo nám ešte zostalo. Sezónu 2008 som považoval za sezónu pravdy, keďže sme sa museli presvedčiť, ako na tom sme. Napočudovanie som v tej sezóne dokonca chytil aj moju zatiaľ najväčšiu rybu zo Sĺňavy. Bolo teda jasné, že všetko dolu vodou nešlo. Výrazne však ubudlo záberov od malých sumcov a doslova zmizli obrovské húfy pleskáčov. Tých bývali vždy na Sĺňave mraky a zrazu zmizli. Na dlhé roky ich vystriedal hlavne nosáľ, ktorému sa začalo veľmi dariť. Za zmienku stojí aj fakt, že v rabovaní sa pokračovalo aj v ďalších rokoch a sumcov bolo stále menej a menej.
Pozitívne pôsobil hádam len fakt, že nám ešte nejaký ten kapitálny sumec vo vode pláva. Vyhliadky do budúcna však neboli nijako veselé, keďže som stále dostával správy o ďalších privlastnených rybách z kategórie kapitálnych. Tento trend pokračoval a stále pokračuje, hoci dnes už je medzi nami veľké percento sumčiarov, ktorí kapitálnu rybu domov nezoberú. V každom prípade to dospelo až do momentu, keď začalo byť vzácne spraviť 5 záberov za sezónu.
Ryby s mierou okolo 190 cm boli na Sĺňave na prelome tisícročia veľmi slušne zastúpené.
Svedectvo zberača sumcov
Asi pred piatimi rokmi som sedel na jednom z mojich najobľúbenejších miest, na ktoré som sa roky nedostal, lebo bolo nonstop obsadené partiami sumčiarov. Bol som tam už asi štvrtý deň bez záberu, keď sa pri mne zastavil okoloidúci chalan. Spýtal sa, ako to ide, a tak som mu len posmešne odpovedal, že ako vždy. Zaskočil ma reakciou, že sumčiarsky vyrastal na mojich článkoch a že na to miesto, kde práve sedím, chodil s partiou desať rokov. Ešte dodal, že bójky mával presne na tej istej hrane, kde ich mám aj ja. Tak som sa len pousmial odvetiac, že zrejme pozorne čítal moje články. Nedalo mi to a spýtal som sa, ako sa im na tom mieste darilo. Bol úprimný a hneď povedal, že dnes už veľké ryby púšťa, ale nebolo to tak vždy. Na otázku koľko veľkých rýb z toho miesta zobrali, odvetil, že zhruba štyri ryby cez 180 cm za sezónu a, samozrejme, aj veľa menších. Ale boli na to traja, takže to nebolo až tak veľa.
Nuž, neviem… Štyri veľké ryby každú sezónu počas desiatich rokov… To je 40 veľkých rýb len z jedného miesta. Nevraviac o tom, že aj tie metrovky, ktoré brali pred desiatimi rokmi, by už dnes boli veľké ryby.
Nie, nemám nič proti tomu, ak si niekto privlastní dve, tri ryby okolo metra za sezónu. Také ryby nám pomerne rýchlo dorastú. Ale kapitálne ryby by mali ísť späť do vody a podľa môjho názoru by mali byť aj chránené. Na deti a dôchodcov sa nesiaha! Táto partia bola len jedna z mnohých, ktoré dostali sumčiu populáciu na Sĺňave tam, kde sa momentálne nachádza. Ale bola to zároveň partia, ktorá išla presne na miesto, ktoré som im prostredníctvom článku ukázal a chytali presne tak, ako som im to popísal. Takže som mal dôkaz o tom, že som spoluzodpovedný.
Publikovať skúsenosti alebo nie?
Nebola to však jediná takáto partia. Dolu pri priehrade chytávalo šesť sumčiarov, ktorí len za sezónu 2005 zobrali zo Sĺňavy viac ako sto sumcov. A veľa z nich malo cez tridsať kilogramov. Skrátka, počas zhruba desiatich rokov zmizli zo Sĺňavy stovky sumcov, a to už nikto nevráti. Momentálne už nie je problém dostať sa k informáciám o love sumca, či už prostredníctvom časopisov alebo doslova stoviek náučných videí, v ktorých vám autor do detailu popíše, ako zostaviť účinnú montáž. Stále viac sumčiarov publikuje svoje články a poznatky v časopisoch, a to považujem za správne. Stále som presvedčený o tom, že jedine edukácia a oboznamovanie nových sumčiarov s lovom systémom chyť a pusť môže pomôcť chrániť tie najväčšie ryby v našich revíroch.
Jedna z posledných rýb pred vypúšťaním Sĺňavy v roku 2007. Spolu s Emilom Bučkom sme toho pri love týchto nádherných rýb zažili skutočne veľa.
Terajšia situácia na Sĺňave
Za posledných 5 rokov som na tejto vode strávil zhruba sto nocí a mal som možno päť záberov. Z chalanov, ktorí chodili na Sĺňavu na sumce celé roky, už nechodí takmer nikto, lebo čakať týždeň na jeden záber od malého sumca, tak to radšej každý ide inam.
Absolútne nám absentuje stredná generácia sumcov. Chytíte buď rybu do metra, alebo rybu cez dva metre. Tých je ale také minimum a sú už natoľko opatrné, že chytiť ju sa rovná výhre v lotérii. Sú prípady na začiatku sezóny, keď vďaka hormónom sumce strácajú zo svojej opatrnosti a vždy sa nejaká tá ryba chytí. Nie vždy sa však vráti späť do vody.
Stredná generácia je zastúpená minimálne a spomienky na to, keď sme tridsaťkilové ryby púšťali bez fotenia, sú dnes už skutočne len spomienkami. Dnes je Sĺňava zrejme najlepší kaprový revír na Slovensku. Kaprom sa darí veľmi dobre a hospodár spolu s rybárskou strážou robia skvelú prácu, aby sme vo vode mali dostatok rýb. Bohužiaľ, so sumcami sa to nedarí. Každý rok sa vysádzajú desiatky tisíc kusov malých, zhruba sedemcentimetrových sumčekov, ale na vode to nevidno. Možno za to môžu dobré stavy ostrieža alebo niečo iné, neviem.
Pamätám si, ako som v roku 2010 bol pri tom, keď sa vysádzalo stotisíc takýchto sumčekov. Ak by prežilo čo i len jediné percento, bolo by to tisíc sumcov, ktoré by dnes už mali cez meter, a to by bolo veru cítiť aj na takej veľkej vode, ako je Sĺňava. Lenže – nie sú.
Medzi sumčiarmi často diskutujeme o tom, že by bolo treba nasádzať sumca vo veľkosti minimálne tridsať centimetrov. Taká rybka už má veľkú šancu, že prežije a zároveň považujeme za nutnosť chrániť kapitálne ryby vrchnou mierou. Azda budú raz naše prosby vyslyšané.
Moja prosba na záver
Chcel by som veľmi pekne poprosiť každého z vás, ktorí budete mať tú česť zdolať jedného z velikánov našich vôd, aby ste mu darovali slobodu. Zachráňte kapitálne sumce vo svojich revíroch. Spomeňte si na Sĺňavu a tento článok. Spomeňte si na to, že som sa najviac obával vypustenia Sĺňavy, ale nie vypustenie tejto krásky nás o sumce pripravilo. Sumce totiž dokázali prežiť aj vypustenie nádrže, ale nedokázali sa vyrovnať s ľudskou chamtivosťou a s príliš rýchlym vývojom sumčiarskeho náradia.
Pamätám si, ako som sa tešil, keď som prvý raz držal v ruke skutočný sumčiarsky prút. A splietanú šnúru, multiplikátor… Vravel som si, tak teraz mi už neujdete! Dnes by som dal čokoľvek za to, aby sme ten pokrok nikdy nezažili. Aby sme stále chytali na laminátky a tridsiatky silony. Aby sme znovu nadávali, že zas nám to utrhol celé aj s plavákom… Skrátka, aby sumce mali opäť šancu.
V poslednom čase sa na internete objavuje video s velikánom slovenského filmu a rybolovu Jozefom Kronerom. Rozpráva v ňom o tom, že nám naši otcovia zanechali rieky plné rýb a pýta sa: „Ale čo my zanecháme našim deťom?“ Aj mne môj otec odovzdával Sĺňavu plnú sumcov. A je mi ľúto, že ja ju svojim synom takú neodovzdám… Nedovoľte, aby sa to isté stalo aj s vašou milovanou vodou.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
