Mal som sedem rokov a jasnú predstavu. Tajomné tiene pohybujúce sa v tmavej vode malého miestneho rybníka mali fatálny vplyv na môj zdravý rozum. Celý deň som myslel na obrovské ryby. Loviť ich však bolo ako bojovať s drakmi: nemožná, dobrodružná a vzrušujúca úloha. Aj keď som mal akú-takú znalosť o rybolove, moje prvé pokusy boli celkom márne. Celé letné prázdniny som pokúšal šťastie, no nakoniec som bol úspešný a ulovil som toho záhadného tvora. Ten elektrizujúci pocit v prúte nikdy nezabudnem – ulovený ostriež mi nedal spať nasledujúcich pár týždňov...
info
Kategória: Muškárenie
Vyšiel v čísle: JÚL 2010
Počet strán v magazíne: 5
Od strany: 46
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Len čo sa Cessna odlepila z hladiny jazera, začal som trpieť rybárskou horúčkou. Ponoril som sa do nášho vybavenia, rôznych vriec a iných dôležitých vecičiek a hľadal náčinie na rybolov. Schmatol som osmičkový prút a bežal tak, ako nikdy predtým v ústrety rieke. Zo škatuľky som vybral starý, škaredý strímer a naviazal ho na koniec nadväzca. Nahodil som a počkal, kým ho voda pojme a pomaly som sťahoval.
Temer okamžite sa z kamenistého dna odlepil veľký tieň. Určite mal záujem o moju mušku. Inštinktívne som sa zaprel do rukoväte prúta, čakajúc na záber veľkého jazerného pstruha. O pár sekúnd neskôr ryba chňapla po muške a spravila brutálne ostrú otočku. Navijak sa rozkričal a unikajúca šnúra so sebou brala aj pár metrov backingu. Chvíľu nato však už bola ryba moja. Veľký strímer vyzeral v obrovskej rybej tlame komicky. Veď tieto čeľuste sú určené na zabíjanie tridsaťcentimetrových lipňov a iných, podobne veľkých rýb.
Uvoľnil som háčik a podržal rybu pod hladinou. Mala niečo cez sedem kíl. Stratila sa v hlbinách jazera zanechajúc ma osamote s bijúcim srdcom a návalom adrenalínu. Som tu ešte iba hodinu a pol, čaká ma dvojmesačná rybárska výprava a už sa mi podarilo uloviť divokého salmonida, blyslo mi mysľou!
Príliš pekný príbeh...
Prieskum a príprava na výlet boli márne: počúvali sme historky o opustených, odľahlých a dlhočizných úsekoch riek, ktoré boli domovom neuveriteľných sivoňov. Príliš pekný príbeh na to, aby to bola pravda. V jeden večer, po príliš veľa škótskej, som počúval tieto príbehy od inak veľmi dôveryhodného známeho, ktorý podnikol podobnú cestu po severnej Kanade.
Začiatkom deväťdesiatych rokov sa vybral v kanoe starodávnymi riekami Nunavutu v Severnom Teritóriu (je to naozaj veľmi ďaleko). Čisté miesto na rybárskej mape sveta! Podľa jeho príbehu (ktorý bol čoraz neuveriteľnejší, čím viac škótskej si lial do pohára) to bola skvelá rybačka so stovkami ulovených sivoňov presahujúcimi 5-kilogramovú hranicu. A nielen to. V jeden večer zočil v nepreniknuteľnej hlbočine skupinu 15 až 20 sivoňov. Niektoré príbehy sú akoby určené na roznietenie rybárovej fantázie. Aj ja som ním bol očarený. Jeho dramatický výpočet rýb a vykreslenie rozprávkových riek bola tou pravou prísadou do môjho muškárskeho koktailu.
Počas týždňa jazerného muškárenia sme dosiahli excelentné výsledky. Sedel som na skalnatom výbežku, predo mnou neprebádaná tundra, za mnou od slnka vyhriaty útes. Nechal som sa unášať touto krásnou atmosférou, regeneroval ubolené svaly po urputných zápasoch s veľkými rybami a nemohol som uveriť, že sme tu a prežívame podobný krásny príbeh. Veľké jazerá majú svoje čaro rovnako ako ich obyvatelia. Niekoľkohodinová námaha bola koncentrovaná do zápasov s päť- a viackilovými jazernými pstruhmi a často nudnými nahadzovaniami a uvoľňovaniami veľkých rýb.
Korenie rybárskych zážitkov
Predstava obrovských sivoňov podnecovala moju fantáziu a hnala nás v pokračovaní dobrodružstva. Každým dňom sme boli bližšie a bližšie miestu, kde bol vysnívaný raj – miesto, kde sa vyskytovali obrovské arktické sivone, kvôli ktorým sme sem prišli cez pol sveta. Jediným elementom, ktorý nám spôsoboval problémy v tomto arktickom svete, boli týždne trvajúce búrky a dažde. Keď cestujete v kanoe, týždeň búrky znamená týždeň v stane. Ďalším faktorom boli divoké zvieratá. Toto územie je domovom veľkých cicavcov – medvede grizzly, polárne vlky, pižmone a losy môžu spôsobiť nepríjemné chlpaté prekvapenie. Najhoršie však boli prúdivé úseky s obrovskými kameňmi veľkosti bežného športového úžitkového vozidla a vlny vysoké ako dospelý človek. Stretnutie s takouto vlnou môže spôsobiť utopenie, v lepšom prípade stratu vybavenia, alebo celého kanoe. Toto je presne to, čo dokáže okoreniť rybársky zážitok. Počas mesiaca sme jazerá zanechali za našimi chrbtami. Krajina kameňov a krovín sa transformovala do ihličnatých lesov a nádherných riek plaziacich sa do ďaleka, až za horizont. Predzvesť príjemnej zmeny, po ťažkých časoch s protivetrom na otvorených jazerách.
Každá zákruta rieky prinášala nové, krásne výhľady a znamenala nové dobrodružstvá. Každé nahodenia do krištáľovo čistých hlbočín mohli znamenať úlovky veľkých rýb. Ale žiadne znamenia obrovských sivoňov.
Máte iba dve možnosti
Bol skorý august. Čučoriedkové kríky sú v tom čase obťažkané plodmi, no príroda mení farbu na červenú a žltú. Tu prichádza jeseň oveľa skôr. Dni sa krátia a slnko svieti čoraz menej. Počas mnohých dní v divočine sme mali zabehnutú akúsi rutinu, ale najväčšie výzvy ležali aj tak ešte ďaleko. Rieka sa zmenila zo širokej vodnej diaľnice na úzku a nebezpečnú riavu. Naše najneobľúbenejšie kamenisté prúdy boli nablízku. Nad nami sa rozprestierala olovená obloha, a teraz sa mali potvrdiť, alebo vyvrátiť naše znalosti z pádlovania.
Počas obednej pauzy prišla búrka, z neba padali obrovské kvapky a zdvihla sa aj hladina rieky. Nesedeli sme v kanoe dlho, kvapky bubnovali a my sme v diaľke počuli ohlušujúci hrmot dravej rieky. Normálne je v takomto prípade úplne jasné, že kanoe vytiahnete na breh, alebo do plytčín a prenášate ho bez možnosti straty vybavenia, alebo života. Znamená to však stratu energie, stále sa šmýkate na kameňoch. Nikto sa však pri tomto spôsobe neutopí. Toto je možnosť číslo 1.
Možnosť číslo 2 je oveľa nebezpečnejšia. Jediná maličká chybička znamená nevypočítateľné následky. Hádajte čo nasledovalo – vybrali sme si druhú možnosť. S trasúcimi rukami sme naposledy prebrali manévrovací plán – nabehnúť na centrálny prúd, vyhnúť sa prvému balvanu, presunúť sa na pravú stranu rieky, preplaviť sa popri masívnom kameni trčiacom z vody a nakoniec by nás obrovská vlna mala teoreticky doniesť do pokojných vôd k prvému sľubnému miestu na lov arktických sivoňov.
O vlások...
Niekoľko záberov pádlom nás dostalo do prúdu. Vlny boli veľké, no nie obrovské. Tony vody nás obmývali, padali na nás, dostali sa do kanoe. Bolo to hrozné. Niečo ako jazda toboganom s umývačkou áut nad hlavou. Látku, ktorá je natiahnutá na kanoe a slúži ako zábrana proti vode, prúd okamžite strhol. Voda sa dostala k našim veciam a nebezpečne zaťažila plavidlo.
Držať sa plánu bolo nemožné, keďže kanoe stratilo manévrovateľnosť. Kričali sme povely jeden na druhého, ale zvuk hučiacej rieky znemožnil akúkoľvek komunikáciu. Prúd nás niesol k najväčšiemu balvanu na rieke. Minuli sme ho len o vlások. Mierili sme k plytčine, ale kanoe plné studenej arktickej vody nás nieslo ešte dobrých 200 metrov ďalej.
„Už sa viac nechcem plaviť“ – kričal priateľ Rasmus. Neuveriteľne hlasno sme narazili na dno, ponorili sa a len vďaka vzduchu v našich nepremokavých vreciach sa dokázali opäť zdvihnúť ku hladine. Pádlovali sme ako šialení, naše naplnené a ťažké kanoe trčalo z vody len niekoľko centimetrov, no nakoniec sme sa konečne dostali na plytčinu.
Obed nám chutil o trochu viac ako obvykle, keďže sme prekonali túto ťažkú skúšku. Aj keď to bolo to isté sušené jedlo, ktoré sme jedli 30 dní, šlo nám dolu krkom o čosi rýchlejšie. Možno aj preto, že sme si konečne mohli zachytať.
Ten príbeh bol predsa pravdivý!
Chytili sme prúty a vykročili. Našli sme miesto, kde by sa mohli nachádzať také ryby, kvôli ktorým sme sem prišli. Ryby našich snov. Sivone sa mali nachádzať trošku mimo hlavného toku rieky, a tak sme tábor postavili tam, kde sa do nej vlievali menšie potôčiky. Voda bola stále extrémne vysoká a farbou sa ponášala na kávu. Uvedomil som si, že lov je nemožný a aj sýto oranžový zonker bude v takejto vode o pár sekúnd neviditeľný.
Po stovkách hodov bol mojou jedinou ulovenou rybou malý lipeň. Lov lipňov na zonkre nebola podľa mňa dostatočná satisfakcia za vynaloženú námahu. Aj tak som hádzal do neznáma a rozmýšľal, kde robíme chybu, alebo prečo nás niekto tam hore tak trestá.
Zrazu som pocítil záber a uvedomil si, že to bude niečo väčšie. Hladinou preblesklo čosi oranžové a sedmičkový prút mal čo robiť, aby dokázal tlmiť výpady naštvaného mliečniaka arktického sivoňa. Vydal som zo seba hurónsky výkrik radosti a to bol pokyn pre Rasmusa, ktorý bol s fotoaparátom okamžite pri mne.
Sivoň trielil dole prúdom využívajúc jeho silu. Výpady ryby ma presvedčili, že príbeh sivoňa a jeho sily je pravdivý a ja som zapriahol práve jedného z nich. Štvrťhodinku potom sa súboj končí sériou fotiek. Meral niečo okolo 80 cm. Úctyhodná dĺžka, áno, ale tá krása! Boky mal tyrkysovo-zelené, ako stará medená strecha, brucho oranžové, ako svetlá nočného prístavu. Plutvy biele ako sneh, skrely menili farbu podľa svetla z perleťovej do striebornej.
Podivní votrelci
Nasledujúce ráno, ešte na svitaní som sa zobudil na zvuk ozývajúci sa z brehu rieky. Náš stan bol postavený medzi plážou a strmou kriedovou stenou. Zvuk bol čoraz silnejší a silnejší a ja som cítil, ako sa zem trasie. Alebo to bola len moja predstavivosť?
Vychádzal som zo spacáku a zbadal Rasmusovu tvár. Zračil sa v nej des a rozpaky. Zrazu sa nám do uší dostal hlboký dunivý zvuk, len pár metrov od nášho stanu – znelo to ako strašné a zlovestné ručanie Nazgula z Pána prsteňov. Okolie Nunavutu je domovom množstva medveďov grizly a práve teraz, na sklonku jesene, majú veľký apetít. Nevedeli sme čo máme robiť, a tak sme sa rozhodli, že ostaneme potichu v stane a počkáme čo sa stane, ak sa tu náhodou medveď objaví.
Tak ticho, ako sa len dalo, otvoril Rasmus zips na stane a vystrčil hlavu. Ocitol sa tak tvárou v tvár obrovskému funiacemu pižmoňovi. Rasmus smrdel rovnako ako on, veď sa nesprchoval niekoľko týždňov a to nás zachránilo. Pižmoň pokojne a dupotajúc odklusal, asi naštvaný, že našiel na svojej rannej obchôdzke divných votrelcov.
Dramatický štart dňa ma nabudil. Keď som pomyslel na včerajšieho veľkého sivoňa, ihneď som mal chuť uloviť ďalšieho, tak som rýchlo založil oheň a uvaril čaj, ignorujúc škvŕkanie brucha. Ak si myslíte, že mesiace rybačky budú mať na vaše nervy upokojujúci účinok, mýlite sa. Všetky nové zákutia riek, objaviteľské cesty a rybolov, to všetko je veľmi stresujúce.
Neuveriteľných 93 cm!
Tretie nahodenie a stalo sa to! Gigantická ikernačka nemohla odolať provokatívnej purpurovej muške tancujúcej nad dnom. Demonštrujúc svoju silu si to pálila do stredu rieky a odvila mi aj 15 metrov podkladovej šnúry. Po dlhom súboji sa mi ju konečne podarilo dostať do mojej blízkosti a mohol som ju uchopiť za chvost. Keď som ju vybral z vody, meter ukázal neuveriteľných 93 cm! Začínalo sa to podobať tomu, kvôli čomu sme sem prišli…
Po uvoľnení ikernačky som sa šiel do kempu naraňajkovať. Popri jedení som počúval šplechot pri skale a kašu som do seba súkal veľmi rýchlo. Opäť som sa prebrodil do rieky a nahadzoval. Nič. Pol hodinu potom sa eufória zmenila na frustráciu, keďže moju mušku ryby totálne ignorovali. Previazal som opäť oranžový zonker a skúšal ho umiestniť ku skale, kde sa čosi vyhodilo.
Muška slávila úspech a sivoň – mliečniak - predviedol efekt podobný spláchnutiu toalety. Naozaj, je to megaryba. Dvadsať minút sme bojovali, sivoň sa krútil, unikal a oranžová muška vyzerala v jeho tlame komicky malá. Konečná jazda a ryba zmizla z dohľadu. Po chvíli som ju opäť uzrel a súboj sa blížil ku koncu. Úctyhodná dĺžka a jasné farby robia z tejto ryby sen každého rybára – takéto ryby žijú iba tu, v krajine nikoho.
Boli sme medzi nebom a peklom, začínali sme na nule a na konci sme slávili úspechy. Keď som uvoľňoval sivoňa, nemohol som sa ubrániť úsmevu; táto odysea na konci sveta môže splniť tie najdivokejšie sny každého muškára. A nám sa to v tomto izolovanom kúte planéty podarilo.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
