Druhý deň prišiel prvý záber. Ryba si celkom slušne brala a mňa čakalo trstinové dobrodružstvo. Dvadsaťmetrový pás tŕstia siahal až do 1,5 - 2 m. Skočil som do vody, podberák zavesil na hlavu a začal sa brodiť šachorinou. Zastavil som sa, až keď mi voda začínala tiecť do prsačiek. Vľavo, vpravo i predo mnou bola trstina. Kapor, samozrejme, vypálil do boku, priamo do nej. Tak, a som v prde..., hovoril som si. Kapra bolo počuť v tŕstí, pekne hlboko. Položil som prút do hustých stebiel a šiel do miest, odkiaľ som počul čľupot...
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: JÚL 2010
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 84
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Pri pohľade na obrazovku počítača si v teple domova premietam jeden zážitok za druhým. Mám rád aj tieto dni. Chvíle, keď sa vraciate v spomienkach k svojim výpravám. V plnom prúde sezóny si ani poriadne neuvedomíte svoje úspechy ani chyby, z ktorých sa treba ponaučiť. A tak si to všetko vychutnávam v úplnom súkromí znova. Chvíľu chytám na Labe, potom zase na mojej obľúbenej pieskovni, alebo schovaný pod vývratmi veľkého topoľa pri jednom zabudnutom jazierku... Je to nádherné sa tam vracať. Mám tú prírodu, ryby a všetko okolo naozaj rád.
Únava, sklamanie, nádej
Tiež som podnikol jednu zahraničnú výpravu. Ten, kto ma pozná, vie, že vyhľadávam trochu iné revíry. Vody a miesta, o ktorých veľa ľudí nevie. Mám rád svoje tajomstvá a poviem o nich svojim známym, len keď už mám zase nové. Prepáčte mi, ale berte ma, prosím, takého aký som. Tiež ma nejako neuchvacuje žiadny zhon po hmotnostiach rýb a rekordoch, hoci sa príbeh z tohto článku trochu vymkne kontrole. Radšej chytám menšie, niečím zaujímavé kapry.
Milujem „ešte nesprofanované“ vody a ich možné prekvapenia. Práve takéto revíry som si vytypoval. Viem, že je jednoduchšie – veľakrát aj finančne menej náročné – ísť na známe lokality. Ale to by pre mňa stratilo celé kúzlo, o ktorom som sa už rozpísal. Navštívil som už niekoľko zahraničných revírov, ktoré sú celkom neznáme, a mohol som sa na ne pokojne opakovane vypraviť.
Ale ja som chcel so svojou priateľkou prežiť niečo nové. Hľadal som informácie od belgických, holandských aj francúzskych kaprárov. Zvažoval aj pozvánky na niektoré z ich obľúbených revírov. Lenže to tiež nie je úplne to, čo vyhľadávam. Snáď niekedy nabudúce. A tak sme na konci prázdnin naložili veci do auta a vyrazili si po svojom. Dlhá cesta, poznávanie revírov, zistenie podmienok rybolovu, únava, sklamanie, nádej. To všetko sme prežili do chvíle, než sme konečne zaparkovali čln v tŕstí jedného menšieho jazera.
Rozkrmujem väčšiu plochu
Áno, to bolo niečo pre mňa. Vedel som o tomto revíre, že sa v ňom vyskytujú prevažne lysce (najväčší ulovený lysec z tejto vody vážil 28 kg) a tzv. menšie „two tone - dvojfarebné lysce“. Pár som ich videl na fotografiách zahraničných rybárov. Veľmi sa nám páčili, aj preto sme zvolili túto lokalitu.
Taktiku pre vody, ktoré málo, alebo vôbec nepoznám, mám takmer rovnakú. Stavím na šiesty zmysel alebo intuíciu a vyrazím na nejaké miesto, ktoré mi hovorí – áno, tu by to mohlo byť dobré. Ťažko sa mi to vysvetľuje jasnejšie. Sonar som naposledy použil pred rokmi na Cassiene a od tej doby, čo sa mi tam rozbil, ho nemám. Žily mi to ale netrhá a nič ma nenútilo si ho zatiaľ zaobstarať.
Vždy rozkŕmim väčšiu plochu, zvyčajne mojím obľúbeným typom boilies Sea Food. Tento druh má síce pomalší štart, ale jeho finiš býva excelentný, ak dodržiavate kŕmne dávky. Aj keď s ním vnadím, začínam chytať na niečo iné, rýchlejšie, aby som využil prvé dni. Po dvoch až troch dňoch prechádzam na Sea Food.
Možno by ste si povedali, že by bolo efektívnejšie nakŕmiť menej, aby sme mali väčšiu šancu na záber. Áno, prečo nie, ale to si môžete dovoliť na revíroch, kde poznáte presný výskyt a pohyb kaprov. Ja som tieto skutočnosti nepoznal, a tak som potreboval ryby prilákať.
Iba 30 m od brehu
S tým je tiež spojené moje množstvo návnad, cca 10 - 20 kg boilies na prvý deň bez partiklu. Niekomu sa možno pretáčajú panenky, prečo taká vysoká dávka? Skúsili ste niekedy hodiť do vody 5 kg boilies - napríklad do 5 m hĺbky a potom sa potopiť? Ak áno, je vám jasné, že ani pri tomto množstve nemožno tvrdiť, že chytáte nad kŕmnym miestom (kŕmnym kobercom). Takže treba si dobre zvážiť, či chcete v rybách vyvolať žravosť a docieliť, aby sa vracali na vaše kŕmne miesta, alebo len náhodne odchytávať okolo prechádzajúcej ryby.
Deň utiekol ako voda a prúty sa zatiaľ ani nepohli. Silne nadipované plavačky ani môj favorit na krátke vychádzky Wild Strawberry nezabodovali. Hladina bola na môj vkus až príliš pokojná. Ležali sme pod dáždnikom a počúvali prírodu. Keby vyskočil kapor na kŕmnom mieste, museli by sme ho zaznamenať. Chytal som iba 30 m od brehu. Druhý deň prišiel prvý záber. Ryba si celkom slušne brala a mňa čakalo trstinové dobrodružstvo. Dvadsaťmetrový pás tŕstia siahal až do 1,5 - 2 m. Skočil som do vody, podberák zavesil na hlavu a začal sa brodiť šachorinou.
Minul podberák a bol preč!
Zastavil som sa, až keď mi voda začínala tiecť do prsačiek. Vľavo, vpravo i predo mnou bola trstina. Kapor, samozrejme, vypálil do boku, priamo do nej. Tak, a som v prde..., hovoril som si. Kapra bolo počuť v tŕstí, pekne hlboko. Položil som prút do hustých stebiel a šiel do miest, odkiaľ som počul čľupot.
Bol tam. Pomaličky som sa k nemu predieral. Dokonca som nohou odo dna podobral vlasec, a tak som išiel po ňom ďalej. Veľký lysec stál v tŕstí. Jeho široký chrbát bol nádherný. Stál tam ako kôň v štartovacom boxe a ja som čakal, kedy vyrazí a ukončí ten príbeh. Išiel som pomaly, odhŕňal trstinu a pripravoval si podberák na útok. Musím pekne pomaly, nevyplašiť ho. Ale ako ho podobrať? Zospodu cez spleť tŕstia sa naň nedostanem a zhora ho zaľahnúť, to v hĺbke okolo metra a pol nebude tiež dobrá voľba, kul som plány.
V každom prípade som mal len jeden pokus; to bola jediná vec, ktorá bola istá. Podberák som mu nasunul pred hlavu a zaútočil naňho zozadu. Kapor sa splašil a ja som zacítil, ako narazil do podberáka. Bohužiaľ, minul ho. Bol definitívne preč. Vyzliekol som premočené brodiace nohavice a premýšľal, či už to nepreháňam s výberom takýchto miest. Spomenul som si na anglické revíry s krásnymi miestečkom, pokosenou trávičkou a kontrolným mólom.
Pri navliekaní nového boilies na vlas som sa na chvíľu zasníval a premýšľal, aké by to bolo zdolávať kapra z takéhoto miestečka. Myslím, že aj mojej priateľke to už začínalo vŕtať hlavou. Prečo sa nemôže niekedy opáliť a prečo by sme nemohli ísť na flek, kde by naša fenka Miky nemusela s nami spať v spacáku celá obalená bahnom.
Bol to on: two-tone
No, nemalo cenu nad tým premýšľať, možno niekedy nabudúce. Dôležitý bol prvý kontakt s rybou, po ktorom som znova nahodil a dokŕmil. Tiež som si pomaly pripravoval druhé miestečko približne 100 m ďalej.
Bol štvrtý deň výpravy a kapry sa začínali ukazovať bližšie a bližšie pri našom prvom kŕmnom mieste. Prišiel poludňajší záber a poučený som vletel do vody priamo za rybou a sledoval, kam vedie vlasec. Snažil som sa rybu vždy „nadbehnúť“. Nebolo to nič jednoduché, ale začal som rybu celkom chápať. Pochopiteľne, ťahala vždy do protiťahu. Keby som ju zdolával z jedného miesta a nešiel jej naproti, znovu by zašla do boku a prišiel by som o ňu. Takto som ju krásne naviedol do podberáka.
Napätie zo mňa spadlo, keď som kapra vyniesol na breh. Bol to on. Two-tone - dvojfarebný lysec. Bol som v úplnej eufórii. Vytiahol som vrece boilies, poriadne ho prelial mojou obľúbenú tekutou potravou a začal miesto silne prehadzovať. O chvíľu neskôr som stiahol nahodený prút a presťahovali sme sa na iné miesto, kde som tri dni chodil predkrmovať. Toto miesto nebolo až také vzdialené, aby sa nemohlo dopĺňať s miestom prvým, ale ani nebolo tak blízko, aby som po zdolávaní ryby na mieste prvom vyplašil to druhé. O tom, že bolo dobrým ťahom sa presťahovať, nasvedčoval okamžitý záber.
Cítil som obrovskú šancu
Paráda. Sea Food začal šliapať. V podberáku mi skončil fantastický lysec. Ryba, ktorá ma svojimi rozmermi trochu zaskočila. Pretože sa v blízkej vzdialenosti nachádzali belgickí kaprári, Gabriela si išla požičať váhu, aby sme mali predstavu, koľko tento drobček vážil. Ručička váhy sa klepala medzi 25 - 25,5 kg! Po tele mi šla husia koža a mal som taký pocit... taký, ktorý som už niekoľkokrát zažil.
Začal som si mrmlať sám pre seba a priateľka vedela, že som sa ponoril do svojho sveta. Vedela, že sa so mnou veľmi neporozpráva, pretože ja som cítil obrovskú chvíľu, šancu, úspech, a tak som začal makať ešte viac.
Po ďalšej menšej rybe sme sa znovu presunuli na prvé miesto. Nad stromami vychádzal mesiac v splne. Milujem ho. Niekto neverí na jeho silu, ale ja áno. A tiež nemusím rozsvecovať čelovku, aj bez nej môžem v noci plne fungovať. A zároveň vidím na lesknúcej sa hladine každý pohyb rýb.
Tá noc bolo naozaj rušnou. Nespal som. V pozore ma udržiavali opakované mohutné výskoky kapra na kŕmnom mieste. „Je to tá istá ryba, alebo ich je viac? Ak to nie je rovnaká ryba, muselo mi tam najazdiť pár sakramentsky veľkých rýb“ - rozprával som sa sám so sebou. Čakal som každú chvíľu záber. „Tak už vezmi tú správnu guľôčku, tak už ju natiahni, môj malý, na čo čakáš?!“
Ešte som si to nezaslúžil
Začínalo sa rozvidnievať a mesiac pomaly mizol v opare. Mal som ich tam a nič. Nerozumel som tomu a šiel si ľahnúť. Skôr, ako som odsunul priateľku a rozťahujúcu sa Miky, zasvietila zelená dióda. Okamžite som sa vyzliekol donaha a utekal s podberákom v ruke k prútu. „Tak poďte, dávali ste si na čas, páni, ja som vedel, že to všetko vyzobete a tie moje guľôčky musia prísť na rad...“
Ťažko túto chvíľu komentovať. Počas dvoch hodín sa mi podarilo zdolať päť kaprov, z ktorých tri mali odhadom v rozmedzí 20 - 25 kg. Tak a teraz mi verte, že nejazdím za rekordmi... Sám som sa tomu musel smiať. Niekedy to proste príde, že ani neviete ako. Myslím, že som si to vo svojom kaprárskom živote ešte nezaslúžil. Poznám mnoho iných, starších rybárov, ktorým by som to veľmi prial...
To som ešte netušil, čo ma čaká ďalej. Boli sme v úplnej pohode a veľmi spokojní. Nebolo potrebné nič preháňať, preto sme sa rozhodli to zabaliť a precestovať trochu okolie s tým, že sa mrkneme ešte na inú vodu. Keď sa cítim v pohode, som na nezastavenie. Je to ako keď necháte doma samotné dieťa s bonboniéru na stole. Ja sa správam rovnako. Musím vyzobať všetky cukrovinky, kým je ruka Pánova otvorená. Dúfam, že viete čo tým myslím. Som vo svojej podstate „pojašenec“.
Veril som svojej taktike
Cestou sme sa zastavili v rybárskom obchode, ktorý bol vytapetovaný fotografiami nádherných lyscov a zaujímavými dlhými kaprami špeciálnej formy. Boli veľmi nízke, niečo ako lysé sazany. Od kaprárov v obchodíku som sa dozvedel, odkiaľ tieto kapry sú. Pochádzali z celkom veľkého jazera, no a tiež sa ich pár vyskytuje v kanáloch.
Na hlavnej stene obchodu bol vyfotografovaný obrovský čierny lysec, na ktorého ma miestni upozorňovali. Snažil som sa im naznačiť, že chcem ísť na tie chudé dlhé a nízke... Ale dostal som odpoveď, že táto gigantická ryba žije v rovnakom jazere a vlani ulovili rybu s hmotnosťou nad 33 kg. „No, takéto zviera by som asi ani neuniesol, hrozná potvora“ – vtipkoval som s Gabinou.
Moje oči boli ale stále zamerané na nízke žlto-šedivé lysce. A my sme sa za nimi rozhodli vypraviť. Kanály alebo jazero? Ideme na jazero. Na taktike nebolo čo meniť. Čln sme opäť zatiahli do tŕstia a čakali na prvý náznak kapra na kŕmnom mieste. Tri dni sa hlásiče neozvali, bol som ale úplne pokojný. Veril som vo svoju taktiku i kŕmenie.
Bol som pekne naštartovaný
Kalendár prezrádzal, že je streda, 9. septembra 2009. Veľmi chladná noc. Ticho. Čakal som na bojovného dlhého lysca. Nadránom to naozaj prišlo. Ale bol to menšie, naopak, veľmi vysoký, do oranžova sfarbený kapor. Dostal som na breh ešte tri krásavce. Nie, že by som nebol spokojný, ale jednoducho som chcel toho dlháňa.
No bol som pekne naštartovaný. Viem, že na to budem spomínať a slintať, až sa budem trápiť. Tá doba musí čo nevidieť prísť. Nemohol som sa na ne dostať, a tak som poslednú noc prúty nahodil do najväčšej plytčiny. Tak do hĺbky od 0,5 - 0,75 cm. Už som sa jednoducho bavil. „Tam sa tie pupkaté lysce nedostanú, sazany to majú túto noc spočítané. No prinajhoršom sa dobre vyspíme na cestu domov“ - hovoril som Gabine.
Tesne nad ránom ma zvuk hlásiča vytiahol zo spánku k poslednému súboju s kaprom. Cítil som tupý ťah, ktorý naznačoval, že ryba zašla do vodných tráv a ja ju ťahám s nimi. Chvíľami sa zdalo, že už zdolávam iba chuchvalec trávy. Preto som sa do prúta oprel väčšou silou. Nešlo to. Nebolo nič vidieť, ale začul som, že chuchvalec je už na hladine.
Stále to nešlo, keď vtom sa znovu chumáč rastlín potápal a začal sa pomaly uberať do strany. „A, sakra, niečo tam je. Ty vole, to nebude nič malé!“ Už som bol po prsia vo vode a ryba si začínala uvedomovať, že je v nebezpečenstve. Bolo mi jasné, že sa do nej musím oprieť prv, než sa úplne zotaví a namieri si to do prekážok - buď - alebo.
Nemohol som zaváhať!
Podberák mi plával na hladine a ja som hmatal po jeho rukoväti. Ryba bola stále pri dne. Podľa ohnutej špičky prúta nemohol byť ďaleko. Nie ďalej, než na dĺžku prúta. Rybu som nemohol odlepiť od dna. Akoby tam bola priviazaná. Ale trochu sa to pohlo. „Áno, pomaličky, poď ku mne, môj malý!“
Zazrel som už olovenku, čo značilo, že je na dosah ruky. Ono totiž byť po krk vo vode a ešte postavený na špičkách, nie je nič jednoduché. Ale nemohol som zaváhať, musel som ho podobrať na prvýkrát! Pekne pomaličky a v úplnej tichosti. Posúval som sa po centimetroch, skoro som sa nehýbal. Bol som pripravený to skoncovať. Uvidel som sčerenie vody a vykonal celkom komický manéver. Prút mi spadol do vody a ja som oboma rukami zdvíhal sieť podberáka. Bol tam!
Rozložil som ramená podberáka, nohami nadvihol utopený prút a začal cúvať s rybou ku brehu. Vtom sa kapor šklbol a začal sa blázniť. Držal som ho všetkou silou, aby mi neutiekol a ja som pochopil, že v podberáku je poriadne zviera! Zavolal som na Gabrielu, aby šla za mnou do vody a podala mi podložku. Kapra sme spoločne vybrali na podložku a každý z jednej strany sme ju ťahali po bahne na breh.
Pred nami ležalo obrovské stvorenie. Niečo, čo som ešte nikdy osobne nevidel! Ďalšie chvíle sa nedajú ani sčasti opísať. Nedostali sme zo seba ani hlások. Sadol som si do bahna a z očí sa mi spustili slzy. Objal som svoju priateľku a svojho psa a snažil sa prežiť a uvedomiť si význam radostného okamihu.
Pár minút pocitu, ktorý už ťažko niekedy prežijem. Chvíľu s takým veľkým kaprom, ktorého parametre mi napovedajú, že je to pravdepodobne neopakujúci sa moment v mojom živote. Očarený tým všetkým, som ani nespoznal, že som na túto rybu pozeral o pár dní pred tým v rybárskom obchode.
„Musím vyzobať všetky cukrovinky, kým je ruka Pánova otvorená.“ (Lukáš Krása)
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
