Hľadel som z mosta v Hornej Lehote do kalnej vody Oravy. Z času na čas sa tesne pod hladinou ukázalo mohutné, snáď meter tridsať dlhé telo hlavátky podunajskej a vo mne zrelo rozhodnutie, že sa pustím do ich filmovania. Písal sa apríl 2008 a ja som vôbec netušil, ako dlho mi to bude trvať. Počas celých tých troch rokov som si naivne myslel, že som to ja, kto tvorí príbeh o nich...
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: JÚL 2011
Počet strán v magazíne: 2
Od strany: 104
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Popravde však musím priznať, že to ony rozprávali príbeh o mne. Pri každom stretnutí ma nútili premýšľať o mojom skutočnom vzťahu k tomu, čo mám tak rád.
Podieľam sa na ničení
Zo slovenských vôd ma zaujímalo iba zopár jazier, kde sa dá potápať. Liezol som do vody, aby som si užil beztiažový stav, alebo aby som si užil stretnutia so šťukami, sumcami, či iba so slnečnicami a inými rybami. Bol som slušný potápačský konzument. Nič som nechytal, odsudzoval som harpúnovanie a z času na čas som pomohol nejakú vodu vyčistiť od nečistôt, ktoré do nej nahádzali ľudia. Považoval som sa za milovníka našich vôd.
Nikdy som sa seriózne nezamýšľal nad tým, v akom stave naše vody sú. Hlavátky som začal filmovať najskôr kvôli tomu, že som si chcel dokázať, že to s kamerou pod vodou viem široko – ďaleko najlepšie. Ani vo sne mi nenapadlo, že na konci filmu budem rozmýšľať o tom, či si to pripúšťam, alebo nepripúšťam, že každým vstupom do vody sa vlastne podieľam na ničení prírody. Síce som slušný potápač, a pod vodou to naozaj viem, ale do vody nepatrím.
Aj napriek dobrým úmyslom...
Napriek tomu, že si hlboko ctím pravidlo, že pod vodou nemáme nič chytať a už vôbec nemáme z vody nič vyberať, aj mne sa stalo, že ma egoizmus ovládol. Dodnes sa hanbím ako pes, keď si spomeniem, ako som raz v Egypte odlomil krásny belasý koral. Nakoniec som ho síce nechal vo vode, ale tomu koralu to už veľmi nepomohlo. Ani túžbu odviezť sa na chrbte žraloka perézovho som na Kube nedokázal ovládnuť.
Napokon neničíme vodný svet len s cieľom uspokojiť svoju mamonu. Počas ponoru sme občas nútení sa čohosi chytiť, alebo kamsi stúpiť, a teda napriek dobrým úmyslom, čosi poškodiť. A ja, na dôvažok, vodím do vody mojich žiakov, čím to ničenie prírody ešte znásobujem. Dokonca sa mi stalo, že pri filmovaní na Turci na mňa akýsi „dobrák“ poštval martinských policajtov, lebo som vraj behal hlavátkam po hniezde. Tak to je zase úplná sprostosť, to ani náhodou!
Osem rokov – strašná zmena!
V Mexiku sme sa raz potápali s dvomi Američanmi. Keď nastúpili na loď, boli to najväčší majstri sveta. Ako vravieva Laco Grežo: „Všetko vedeli najlepšie. Len keď si obliekli neoprén, tak mali kolenné chrániče vzadu a chodili ako posratí, lebo nemohli zohnúť nohy...“
Aj naši amíci boli nadľudia, len kým sme skočili do vody. Potom fungovali ako moja kosačka na trávnik. Plávali vo zvislej polohe a plutvami brali do radu celý útes. Za nimi zostávali dva pásy vyholenej skaly. Vtedy som sa pozrel vedľa seba na Silviu a Emilka a bol som na seba hrdý, lebo z našej školy takí žiaci vyjsť nemôžu. Ale stačí silnejší prúd a všetko je inak!
V Egypte pri Marsa Alam je útes s rozpadnutým dreveným vrakom. Keď som sa tam prvýkrát potápal, bol to vcelku zdravý útes. Keď sme tam boli naposledy, bol problém nájsť tam živý koral. Za osem rokov strašná zmena!
Korálovým útesom v Červenom mori vo všeobecnosti môže pomôcť len to, ak Egypťania každý rok zakážu na niektoré útesy vstup. Alebo, ešte by im pomohlo, keby tá revolúcia, čo tam teraz mali, trvala aspoň päť rokov.
Neveril som vlastným ušiam
Taký som ja potápač! Užívam som si vodu, čo treba urobiť v Egypte viem, ale doma?
Až keď som spoznal pár skvelých Oravcov, Rada Firica, Paľa a Miška Chomistekovcov a Mira Gábora, ktorí mi nezištne ukázali svoju rieku, jej najtajnejšie zákutia a naučili ma jej rozumieť, až vtedy som začal vnímať žalostný stav našich vôd. A môj film dostal príbeh.
Neviem čím to je, ale u nás môže byť ochrancom prírody každý milovník lesa, chrobákov, vtákov, medveďov, vlkov, či iných zvierat, ale milovník vody, či je to rybár, alebo potápač, je ako ochranca prírody spoločensky neuznaná kategória.
Naše rieky vnímame viac ako hospodárske toky, než ako fundament životného prostredia. Keď som sa snažil o konfrontáciu argumentov, týkajúcich sa pôsobenia a vplyvu kormorána veľkého na naše vody, neveril som vlastným ušiam, keď ma významný ochranár a milovník vtákov presviedčal o tom, že musíme chrániť kormorány, aby sme zachovali naše dedičstvo a našu prírodu pre ďalšie generácie. V jeho ponímaní je voda len kŕmidlo pre vodné vtáky. Aj pre také, ktoré sem nepatria.
Argumenty, že kormorány začali u nás v takom veľkom rozsahu zimovať len vplyvom klimatických zmien, vplyvom premnoženia, ktoré je dôsledkom ich ochrany a vplyvom toho, že na horských riekach sme vybudovali priehrady, kvôli čomu toky riek v zime nezamŕzajú, že máme vodné biotopy oveľa vzácnejšie, ako kormorán veľký a nevyhnutne ich musíme pred ním chrániť a to aj za cenu konfrontácie s Európskou úniou, o tom nechcel ani počuť.
Niekde v takýchto postojoch treba hľadať príčinu toho, že mnohé slovenské rieky sú len špinavé a takmer mŕtve, zregulované stoky, dobré akurát na pohon vodných turbín, alebo na zavlažovanie...
Hotové Kocúrkovo!
Hlavátky ma doviedli k poznaniu, že vlastne neexistuje žiadny systém v ochrane prírody. Chýba monitoring, zber a vyhodnocovanie informácií, aj prijímanie a realizácia adekvátnych opatrení. Svedčí o tom aj fakt, že sme nechali celé roky devastovať naše rieky kormoránom veľkým a nikto nič nepodnikol. Pritom sú to často biotopy zahrnuté v Ramsarskej konvencii ako napríklad rieka Orava a jej prítoky.
A ako to už s ľuďmi býva, keď sa problémy kumulujú, nastúpia radikálne riešenia. A tak sme začali kormorány zabíjať, lebo ktosi povýšil zabíjanie na spôsob ochrany prírody. Hotové Kocúrkovo!
Takýto príbeh o svojej rieke mi rozprávali hlavátky. Príbeh, ktorý je skôr smutný, ako veselý. Nie je to ani tak príbeh o rybách a o vode. Je skôr o ľudskom egoizme, hlúposti a ľahostajnosti. Keď v najvypätejšom okamihu, v ktorom bolo sústredené všetko to trojročné úsilie, v momente, keď som už ani nedúfal, keď samica hlavátky predsa len priplávala pred kameru aby dokončila trenie a zahrabala ikry, keď vo mne vreli emócie, vtedy som si povedal, že to nie je len tak, že im to musím vrátiť. Vrátiť nielen tým, že ten príbeh vyrozprávam.
A tak vznikol nápad založiť Fond slovenských riek, s cieľom pomôcť našim vodám. Aspoň sa pokúsiť o revanš za tie pôžitky, ktoré nám pri našich cestách za tichom voda poskytuje. Každý, kto má chuť, si môže pozrieť www.fskr.sk a môže sa k nám pridať, alebo si nájsť spôsob, ako to úsilie podporiť.
P.S.: Film Kráľovná Karpát získal 1. miesto v kategórii profesionálny film na medzinárodnom festivale potápačských filmov PAF Tachov, ČR, ktorý sa konal 20. - 22.5.2011.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
