Pri čítaní článkov v Slovenskom RYBÁROVI (najmä tých spomienkových) mi napadlo, že dám na papier niekoľko spomienok z môjho rybárčenia. Nebude to ani tak o kapitálnych úlovkoch ako krátke zamyslenie sa nad mojou rybárskou minulosťou, súčasnosťou a budúcnosťou...
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: JÚL 2011
Počet strán v magazíne: 1
Od strany: 36
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
K rybačke som sa dostal viac-menej náhodou, v rodine nikto aktívnym rybárom nebol (snáď okrem starého otca, ktorý chytal pstruhy a raky do rúk na krištáľovo čistom toku, niekedy po prvej svetovej vojne). Ale vždy ma rodičia často vodievali do prírody a trávili sme tam spolu nemálo času.
Říhova rybárska biblia
Vďaka rodičom, starému otcovi a starej mame, u ktorých som trávieval prázdniny v prekrásnom prostredí Nízkych Tatier, sa tak niekde v mojej detskej hlave zrejme zrodila myšlienka, že vyskúšam rybačku. No a na Vianoce 1986 som dostal prvú udicu s „klasikou“ – navijakom Rex a nechýbalo ani pár základných „proprietov“ (háčiky, silon, dva plaváky a pod.).
Otcov kolega viedol pioniersky krúžok mladých rybárov na vtedajšej ulici Obrancov mieru. Tu som pod vedením otcovho kolegu Ivana Takáča absolvoval rybársky kurz a v roku 1988 absolvoval skúšky. Dodnes mám odložené knihy J. Dubeňa „O rybách a rybároch“ (s fotografiami P. Áča) a Říhových „1000 + 1 rada pro rybáře“ (a tú aj dnes považujem za rybársku bibliu), ktoré som dostal od predstaviteľa MO SRZ aj s venovaním za najlepšie zložené skúšky.
Nuž, teóriu som ovládal výborne a nič nebránilo tomu, aby som ju aplikoval v praxi (v zmysle vtedy platných marxisticko-leninských téz o praxi). Tak prišli prvé pokusy na hlavnom toku Dunaja a priľahlých ramenách. Metóda pokus – omyl prinášala veľmi pomaly svoje ovocie v podobe prvých pár pleskáčov, jalcov a prvého kapra zo Železnej studničky. Chytal som klasicky „na ťažko“, na policajta a tu a tam prívlačou.
Zaúčal ma profesor
Čas strávený na chalupe v Nízkych Tatrách sa však ukázal ako prospešný aj pre moje rybárske začiatky. V tom čase som sa zoznámil s profesorom Ľudovítom Petránskym, rodákom z Brezna, ktorý mal synov približne v mojom veku a bol nadšeným muškárom. Vďaka nemu som sa dostal ako adolescent k muškáreniu.
Od rodičov som vtedy dostal na tie doby špičkovú udicu „šejkspírku“, ktorá bola vyrábaná v československej koprodukcii, navijak a základné mušky. Od pána profesora som dostal súpravu ručne viazaných mušiek a začali sme spolu chodiť na ryby. Vďaka nemu som objavil vzácne a dnes už pomaly neexistujúce (v ich pôvodnej podobe) miesta na rieke Hron a prepadol som čaru muškárenia. Asi najväčším a najkrajším úlovkom bol 62-ka lipeň z horného toku Hrona (dnes o niečom takom môžeme iba snívať, v tom čase bol Hron plný krásnych potočákov, dúhakov, lipňov a sivoňov amerických).
U nás a vo Francúzsku...
Postupom času som využil vďaka mojim rodičom možnosť žiť v zahraničí, konkrétne v krajine galského kohúta. Aj tu som absolvoval veľa rybačiek na jazerách v Alsasku a Lotrinsku. Prvýkrát som sa stretol s tým, že stačilo prísť do miestneho „bureau de tabac“ a bez predloženia akýchkoľvek dokladov vám vystavili povolenku, dali základné informácie o vode, nástrahách a podobne a mohlo sa chytať. Podotýkam, že nikdy nešlo o súkromné revíry ale o štátne vody.
Možno ako zaujímavosť: vo Francúzsku existuje tzv. garde forestier, čo sú vlastne policajti zodpovední za kontrolu lesov a vôd. Presúvajú sa v prírode veľmi často na koňoch a dodržiavajú kontrolovanie pravidiel, a to nielen rybolovu, ale aj napr. zákaz kladenia ohňa a ďalšie. Absolvoval som viacero kontrol, vždy vo veľmi korektnom duchu; keď videli, že som cudzinec, tak ochotne poradili a zrejme vždy išlo aj o rybárov (alebo poľovníkov) lebo kontrola sa zakaždým zvrtla na debatu o rybách alebo voľne žijúcich zvieratách. Z rýb sa v týchto oblastiach najhojnejšie vyskytovali kapry, zubáče, sumce a šťuky.
Po rokoch opäť rybárom
Po návrate som začal študovať na vysokej škole a z nepochopiteľných dôvodov aj prestal rybárčiť, hoci času som mal vtedy viac než dosť (určite viac ako dnes). Až päť rokov po skončení vysokej školy som pri vyhadzovaní starých vecí z garáže objavil moje dávno zabudnuté udice a pred tromi rokmi som si obnovil rybársky lístok. Iste, nebola to vtedy najlepšia investícia, keďže sa mi narodila v apríli dcéra a k vode som sa viac-menej nedostal. Ale od roku 2009 sa s obľubou a pravidelne vraciam na miesta, kde som začínal rybárčiť. Dodnes preferujem muškárenie a prívlač a začínam opäť aj so „sedavejším“ spôsobom lovu.
Keď som dostal do ruky Slovenského Rybára (tuším 1/2009), mal som pocit, že čítam sci-fi časopis. Sonary, pelety, boilies, signalizátory, obrovský výber náradia a príslušenstva, z toho všetkého som ostal prekvapený. Po tých pasívnych rokoch bez záujmu o ryby a rybačku som si uvedomil, kam sa rybárčenie od čias mojich laminátových začiatkov posunulo. O možnostiach výprav za rybami do zahraničia ani nehovorím.
Pridala sa dcéra a snáď i manželka
Takže keď to len veľmi v skratke sumarizujem, vychádza mi z môjho pohľadu nasledovné:
- obrovský pokrok v spôsoboch lovu, vrátane nástrah,
- kedysi stretnúť muškára na „dolniakoch“, tak to by ho pokladali za blázna; dnes chodím muškáriť aj na Moravu, ramená Dunaja a nie som sám,
- úbytok rýb, výstavba MVE, pytliactvo (o týchto veciach sa aj v tomto časopise píšu články a tento môj príspevok nie je o tom),
- na mojej obľúbenej rieke Hrone: katastrofálny neporiadok, rieka v niektorých úsekoch pripomína viac smetisko ako normálnu vodu. Tu sa pristavím – som presvedčený o tom, že tento neporiadok nepochádza len od určitej skupiny občanov (prosím nebrať ako rasistickú narážku) ale od „bielych“. Naši spoluobčania by totiž len ťažko hádzali do rieky niečo, čo dokážu predať v zberných surovinách.
- množstvo literatúry, webstránok, diskusných fór, výstav a pod., ktoré sa venujú rybárčeniu.
Takže mám pocit, že som v určitých ohľadoch zase začiatočníkom. Teší ma, že sa rozširujú rady nadšencov, že rybačka pre týchto ľudí nie je len o vylovovaní rýb z tokov (aj keď nedá mi nespomenúť, že som si všimol na niektorých fórach určitý extrémizmus prívržencov chyť a pusť). Rovnako tak ma teší, že aj moja dcéra sa ma začína pýtať, kedy pôjdeme na ryby, dokonca aj moja manželka zvažuje, že tento šport vyskúša.
Moje poďakovanie patrí predovšetkým mojej rodine (starý otec tento článok určite číta cez nejakú nebeskú čítačku), ľuďom, ktorých spomínam v tomto článku a ktorí mi ukázali krásu rybárčenia; v širšom kontexte však aj tej skupine ľudí, ktorí berú rybársky šport ako profesionálne hobby so všetkým, čo k tomu patrí.
Stiahnuť článok v PDF formáte.