„Ivan, podaj mi, prosím ťa, otvárač papule!“ – zakričal som a držal šťuku na napnutom oceľovom lanku vo vode pri boku člna. Vobler bol zapichnutý hlboko v zadnej časti papule. V tej chvíli sa ryba prudko vymrštila a na chvíľu zostávala vystresovaná ležať na hladine. V ruke mi zostalo iba lanko s otvorenou karabínkou. Dravec nehlučne odplával aj s nástrahou. Sklamanie zo straty obľúbeného voblera a predstava trápiacej sa šťuky so zošitou hubou mi kazil radosť z ďalšej rybačky. Neprešla ani celá hodina, keď mi Ivan s radosťou oznamoval: „Peter, mám u teba pivo“- usmieval sa a vyťahoval z vody môj stratený vobler, ktorý si odniesla šťuka ako piercing...
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: JÚL 2011
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 96
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Neprešla ani celá hodina, keď mi Ivan s radosťou oznamoval: „Peter, mám u teba pivo“- usmieval sa a vyťahoval z vody môj stratený vobler, ktorý si odniesla šťuka ako piercing. Akým záhadným spôsobom sa ho zbavila, je pre nás doteraz science-fiction. Slnko bolo tak opäť teplejšie a duša veselšia.
Čakali sme na móle na príchod motorového člna, ktorým si nás majiteľ usadlosti, do ktorej patril i náš rybársky domček, mal prísť vyzdvihnúť. Z auta sme povykladali všetky osobné veci, rybárske náčinie aj potraviny. Ak by som nebol pri vykladaní vecí, tak neverím, že sa to všetko zmestilo do osobného auta.
Zo zátoky sa znenazdajky vyrútil veľký motorový čln s kabínou. Mladý muž, urastený ako slovenský Jánošík, svižne vyskočil na breh a so širokým úsmevom nám podával ruku. Stisk, pre ktorý mám vyhradenú kategóriu „Harry Zverák“– ma nenechával na pochybách, že tento chlap vstáva do práce, keď ja ešte spím a určite sa nezastaví po celý deň. Alf je potomok rodiny Alvarssonovcov, ktorí žijú a pracujú na ostrovčeku Björkö už od roku 1740. Štyri kilometre od severu na juh a plocha tristo hektárov je priestor, na ktorom sa nachádzajú lesy, polia, lúky, farma a zopár dovolenkových domčekov. Všetka tá krása sedliackej usadlosti a švédskej prírody je koncentrovaná uprostred tohto malebného ostrovčeka.
Pozor na zradné miesta!
Prvé skúsenosti s lovom šťúk v brakických (málo slaných) vodách Baltického mora som zbieral už pred pätnástimi rokmi rybolovom na Alandskom súostroví. Pre našinca je predstava lovu typicky sladkovodnej ryby, akou šťuka bezpochyby je, priamo v mori, ťažko stráviteľná. Berte to ako holý fakt.
Táto ryba tu má mimoriadne vhodné podmienky pre život. Rozľahlá vodná plocha pri pobreží je posiata nespočetným množstvom malých ostrovov, ktoré sú od veľkosti kopy kamenia vysypanej z tatrovky s vlekom, až po malé obývané usadlosti, kde je miesto iba pre jeden domček s terasou a všadeprítomný malý lesík. Hĺbka vody sa pohybuje od jedného do piatich metrov a je priezračná až do dvoch metrov.
Šťuky sa tu nachádzajú všade. V plytkých zátokách, zarastených trstinou, ale i medzi kameňmi vytŕčajúcimi uprostred vody ďaleko od pevniny. Tieto roztrúsené balvany v mori sú veľmi zradné a pre neopatrných rybárov, ktorí sú tu prvýkrát, i nebezpečné.
Toto bola jedna z prvých skutočností, na ktorú ma upozornil Martin; ten tu už s priateľmi brázdi trinásť rokov miestne vody. Už prvý deň mi ukázal zradné miesta, na ktorých boli oblé skaly veľké ako dom, iba pár centimetrov pod hladinou. Tie už pri mierne pofukujúcom vetre neboli vôbec vidieť, čo mi určite dosvedčí aj Ivan. Jeho chrabré srdce rybára ho presvedčilo, že i napriek pľuhavému počasiu, keď do tváre šľahal dážď so snehom a Martin zostal doma, on sa vydal na more sám.
Po pupok v ľadovej vode
Už neviem, či ho hnala predstava obrovskej šťuky, alebo pri teplote okolo nuly mu počas rýchlej plavby odchádzali mozgové bunky pozornosti; jednoducho naletel na jeden zo „šutrov“ a zostal na mori úplne osamotený v hroznom počasí. Jedine, čo viem presne, že my zostávajúci traja sme už sedeli v domčeku pri horúcom čaji a pozerali cez okno na švédsku jarnú metelicu.
Slovkom-dvomi sme si spomenuli na Ivana, že určite sa mu mimoriadne darí, keď je tak dlho vonku. Náš priateľ zatiaľ ticho preklínal zlú viditeľnosť a márne sa snažil spiatočným chodom motora dostať ťažký čln uviaznutý na bruchu medzi kameňmi späť do vody. Keď si už zvykol na prevaľovanie sa člna z boka na bok bez toho, aby sa prevrátil, prišli na rad veslá. Skúšal sa s nimi zaprieť do hladkých slizkých kameňov popri lodi a stále odolával myšlienke, že raz sa bude musieť vyzliecť a vojsť do vody. Veslá sklamali, nadávky nepomáhali a tma prichádzala. Dlho odopieraná predstava studeného jarného kúpeľa dozrela do reálnej podoby. „Však prečo nie?“- pomyslel si Ivan. „Veď kopa Slovákov sa chodila za socializmu do východného Nemecka rekreovať a kúpať do Baltického mora“- začal pomaly vyzúvať čižmy a sťahovať nohavice.
Toto more hádam nikdy nebolo teplé. Fialové pery a drevenejúce nohy od chladu v ňom prebudili ohromnú silu a čln bez problémov vytlačil, ibaže jeho predstava, že sa namočí iba povyše kolien, sa posunula nad pupok.
Martinov rekord - 115 cm šťuka
Do dverí vošiel hrdina. Na začiatku žiadna zmienka o nehode, iba vykríknuté číslo pätnásť. Toto znamenalo počet jeho ulovených šťúk počas celého dňa. Bol to štvrtý deň rybačky a my sme po prvýkrát začali so štatistikou. Rekordom ostrova do tohto času bolo stodeväťdesiatdeväť šťúk ulovených štyrmi rybármi za šesť dní. Podľa miestnych pravidiel sa tu loví vyslovene spôsobom chyť a pusť.
Hlavným potravinovým článkom šťuky je v tejto lokalite sleď, ktorý sa tu nachádza v určitom období v miliónových húfoch. Plytké, tŕstím zarastené zátoky sú ideálnym miestom na neresenie rýb. Kde je zabezpečená reprodukcia a dostatočné množstvo potravy, tam je i predpoklad mimoriadnych úlovkov.
V ten večer sme dôkladne prelistovali knihu návštev a dozvedeli sa, že najväčším úlovkom stále zostáva Martinova šťuka 115 centimetrov a to jeho manželka tu v tom čase chytila ešte ďalšie dve šťuky cez meter (102, 107 cm). Ďalším prekvapením v zápiskoch knihy bolo väčšie množstvovo šťúk ulovených nemeckými rybármi, z ktorých pätnásť bolo v rozmedzí deväťdesiat až deväťdesiatpäť centimetrov.
My sme doteraz na veľké šťuky šťastie nemali. Väčšina sa ich pohybovala okolo šesťdesiat až sedemdesiat centimetrov. Pavel vypočítal, že ak chytíme za zostávajúce tri dni každý v priemere sedem šťúk za deň, rekord ostrova prekonáme. Neviem, či je správne povýšiť radosť z rybárčenia na rybačku s predstavou dosiahnutia určitého cieľa, ale ak sa to robí s pocitom, že o nič nejde, tak to nie je ani stresujúce, ani zaväzujúce.
Každý chlap je lovec...
Nasledujúci deň sa zachmúrená obloha úplne vyjasnila, ustal vietor a my sme miesto pršiplášťov nasadili slnečné okuliare. Zmena počasia k lepšiemu sa však odzrkadlila na počte ulovených rýb. Samozrejme, k horšiemu. V priemere sme chytili štyri ryby na osobu a vidina rekordu sa nám rozplývala tak, ako vidina postupu slovenských hokejistov do záverečných bojov na MS v Bratislave. V posledný deň boli počty neúprosné. Zostávalo nám chytiť dvanásť kusov šťúk na hlavu.
Priznajme si, že každý chlap je lovec. Má to v krvi. Niekto loví zver, iný baby a my ryby. Všetci lovci majú však niečo spoločné: keď sa nám už nedarí uloviť výstavnú trofej, tak nech je toho aspoň veľa. A jedine pri rybároch je možné toto pravidlo urobiť etickým. Iba my máme možnosť bez zbytočného poranenia vrátiť úlovok späť na slobodu.
Posledný deň sme sa zobudili do nádherného slnečného rána. Mojím partnerom v člne bol Ivan, ktorý v ten deň vsadil na gumenú rybičku, ktorú si sám farbil. Táto nástraha, ktorá podľahla jeho umeleckým sklonom, bola nielen škaredá, ale aj mizerne pracovala. Skoro žiadny plavecký pohyb. Pravdepodobne túto malú ohavu šťuky považovali za niečo, čo sa im môže nevhodne votrieť do populácie a chceli ju zožrať za každú cenu. Chytal rybu za rybou, aj keď už z ryby trčali franforce gumy. Opäť sa podčiarklo moje tvrdenie ako je veľmi dôležité pre lov chytať na nástrahu, ktorej bezvýhradne dôverujete a nedať na názor premúdreného okolia. Úspešnosť sa násobí väčšou vytrvalosťou, lebo vy veríte, že vás váš miláčik nesklame.
Limit dvadsaťštyri šťúk na čln Ivan odchytal vo veľkej miere aj za mňa. Večer sme už netrpezlivo čakali, ako dopadne Pavel s Martinom. V diaľke zablikali dva svetlé body, oči Martina, ktorý sám chytil za poobedie dvadsaťštyri šťúk. Neuveriteľné! Trinásťročný rekord padol a my sme nastolili nový: dvestosedemnásť šťúk chytených štyrmi rybármi za šesť dní. Nádherný zájazd sa blížil ku koncu a na záver nám švédska príroda urobila gýčovú rozlúčku. Pri odchode nám popred auto prešla losica s dvomi malými losíčatami. Bola veľká ako krava. Rozlúčili sme sa s Baltikom a tešíme sa na švédske šťuky opäť o rok...
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
