Čestne prehlasujem – viazačským elévom som sa stal zhodou náhodných okolností len koncom minulého storočia. Ale už dávno som ako rybársky senior logicky vedel, ako dobre uviazaná muška vyzerá, aký má byť v zmysle úspešnosti kvalitný chlpáč konštruovaný, navyše aj v kontexte jeho odhadovanej amortizácie. A tak v tomto článku vám ponúkam moje myšlienky, ktoré mám dnes v hlave, a s ktorými si stále neviem rady...
info
Kategória: Muškárenie
Vyšiel v čísle: JÚL 2011
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 44
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Technika, grify, rify a finty...
Veľmi mi v začiatkoch pomohol internet a jeho videá, ktoré demonštrovali ako uviazať tú či onú mušku. Ako jednoducho vyzerala prezentácia na displeji notebooku! V priebehu dvoch, troch minút som pochopil skoro božský zázrak zrodu malého klonu živého tvora. A predvedená zručnosť viazačov, ktorým som však nikdy nevidel do tváre, ma utvrdzovala v tom, že ak oni, tak aj ja! Veď na tom nič nie je!
Pravda, jeden viaže chrbátik kriváka odzadu, iný spredu, ten začína prvotný návin základnej nite od očka, druhý od oblúčika. Všetci však dokážu aj veľmi zložitý vzor naviazať za pár minút. Pritom žiadni mimozemšťania, ľudia ako ja!
A tak som pozoroval, študoval, púšťal videá spomalene, odpredu, odzadu, ukladal do mozgovej kôry všelijaké finty a remeselné grify. Nešlo mi pritom vôbec o rýchlosť, žiadna súťaž kto skôr, ale najmä ako! Dnes už viem, že kto viaže českú nymfu odzadu, nemusí byť nutne tupec, kto odpredu, nemusí byť mazák. Skrátka, komu a čo ako v pazúroch vyhovuje. Táto téma mi bola za čas jasná a nemá cenu sa o nej viac zmieňovať. Teda zatiaľ žiadna otázka.
Ako začať?
Komenského svetoznáma metóda „od jednoduchého k zložitému“ mi bola majákom v temnotách. A tak som dal v tomto ohľade na tvrdenia skúsených, že práve táto muška je veľmi jednoduchá, tá zase zvládnuteľná s nutne vyvinutou strednou námahou, táto už viazačsky veľmi zložitá…
Touto etapou som prešiel celkom jednoducho, pretože radcovia mali väčšinou pravdu. Ale to viem dnes! Čo je nakoniec na takej červenorítke, však? Lenže ak začínate od absolútnej nuly (tzn. mínus tisíc orezaných múch – pozn. autora), potom je aj primitívna červenorítka zložitá ako rádio, trvá vám polhodinu a výsledkom je akýsi nevábny paškvil. Ach áno…Túto tému pozná asi každý z viazačského publika, takže preč od nej, ani tu žiadna otázka.
Čo viazať?
Sotva som sa prehrýzol základnými technikami, grifmi a viazačskými fintami najprimitívnejších vzorov, nastúpil problém, kam uprieť svoju získanú chatrnú viazačskú skúsenosť, čo vlastne viazať? Kdekto vám totiž tvrdí, že práve bez tejto mušky vôbec nie je možné na lov vyraziť, táto je úplne jedinečná, najpotrebnejšia, vždy fungujúca, univerzálna. Na potočáka, sivoňa, lipňa, jalca, dúhaka, na korytnačku…
Našťastie som už nejaké lovecké skúsenosti mal, najmä pri suchých vzoroch, tak som sa sústredil hlavne na ne. To len pri nymfách a pakomároch som dal na väčšinový názor a spoliehal sa na údajne vyskúšanú (overenú) empíriu radcov. Iná cesta totiž nebola schodná, s nymfami som skúseností až toľko nemal. A to som si bol vedomý, že nemôžem dať na odporúčania napríklad kolegu, ktorý v prevažnej väčšine loví na Ostravici, pričom ja chodím na 500 kilometrov vzdialenú Kocábu.
Pri globálnom európskom vzore typu potočníka snáď, ale kde je potom regionálny (endemický) detail…? Kto sa v tom má vyznať? A tak som všelijaké náročné farebné kombinácie klasických mušiek, ktorých môže byť pokojne iks na entú vynechal a pokúšal sa spomenúť si na varianty, ktoré boli úspešné najmä na „mojich“ vodách. Nuž, asi zbabelý únik z problému, ale inak logická úvaha. Na túto tému však vznášam prvú otázku: Má zmysel mať v muškovnici potočníky (alebo iné mušky) vo farebných mutáciách celého spektrálneho rozkladu?
Kvalita spracovania, estetická hodnota…
Viem si predstaviť, že raz vo viazačskej galérii alebo knihe uvidím mušku predstavujúcu centimetrového slimáka s domčekom vybaveným satelitíkom, vo vnútri s maličkou chladničôčkou, divánikom, domácim kinočkom, debničôčka pelargóničiek v otvorenom okienočku. Sám takému modelárovi dám päť bodov a budem na fotografiu pozerať ako na stanicu od legendárnej východonemeckej firmy PIKO, kde dozaista nechýba v obrátenom pomere 1:100 ani ožratý súdruh výpravca!
Túto infantilnú alegóriu som použil zámerne. Ako-tak som sa naučil viazať kriváky, podenky, maličké strímre, stále však nenachádzam odvahu naštudovať (učiť sa viazať) vzory všelijakých pošvatiek a ďalšieho hmyzu, vrátane detailov ich mikro končatín, očičiek, chĺpkov na prirodzení… Veľmi to obdivujem, mávam pri pohľade na takúto dokonalosť kučeravé myšlienky, ale bez postranných úmyslov si poviem: „Marš s tým na nástenku, na stenu, ale k vode to nie je!“
Sú tu totiž dva argumenty. Jednak sa domnievam, že stačí jedna, dve pstružie papuľky a je po domčeku aj so satelitom; po druhé si myslím, že čaro prekabátenia ryby umelou muškou je v jej štylizácii. Čo by potom bránilo napichnúť na háčik usušeného naozajstného koníka z lúky? Lovecký trik je predsa v tom, že ho len a len napodobním – štylizujem onou umelinou. Uvažujem zle?
Toť moja ďalšia otázka: Ak nie, potom sa mi nie je čo čudovať, že ambíciu realistického spracovania detailov, napríklad háčikov na nôžkach umelých mušiek pri mne nemožno hľadať. Lenže je tu istá okolnosť, o ktorej som nedávno polemizoval s jedným skúseným viazačom a dosť sme sa, myslím, zhodli. Tak ako majiteľ psej chovnej stanice nedopustí mať v chove trojnohú sučku, tak ani dobre vychovaný muškár - viazač nevloží do svojej muškovnice akýchsi mrzákov hlboko pod viazačskou normou, zbúchané z ktoviečoho a hlavne ktovie ako.
Nuž, kvalita spracovania sa úspešnosti lovu síce nedotýka, ale je tu vyšší princíp remeselný, ktorý oddeľuje ostatných rybárov od muškárov. A z toho sa nedá poľaviť, to je nutné mať na zreteli! Teda ak ide o zložitú, alebo jednoduchú mušku, tak vždy naviazanú na úrovni. Je to tak, alebo sa mýlim, kolegovia? To je moja ďalšia otázka.
Materiály a ich kombinácie
Táto oblasť ma trápi úplne najviac. To si jeden za cenu ojazdeného favorita kúpi zverák, k nemu pätnásť vrecúšok najfrekventovanejších farieb dubbingov, nejaké základné perie, háčiky, bobiny, nite, nožničky, laky, chlpy ktovie z čoho a odkiaľ a naivne si myslí, že je všetko v poriadku!
Ale len do tej doby, kým začne čítať z čoho je tá ktorá muška naviazaná. Zrazu sa dozvie, že existuje srsť vačice, tuleňa, lamy, kosieriky kohúta narodeného kdesi v Kalifornii… Ale žijúceho výhradne na severnej strane kopca, kam nesvieti slnko, pretože by sa, chudák, budil skoro ráno a mal by nepoužiteľné stresové perie. Je to možné…?!
Tuším prečo to tak asi je. Obchodná pozornosť od mušiek sa premiestnila k materiálom. Z viazačstva sa pomaly stáva zábava porovnateľná s vlastnou rybačkou, šport od stola, pridaná hodnota lovu. Veď som jej prepadol aj ja! Nemám proti tomu vôbec nič. Tiež som chytený do motania a tešenia sa, že to práve takto bude o týždeň, alebo na jar na Lužickej Nise fungovať, napríklad aj vďaka oným perfektným materiálom z kohúta vyrastajúceho na severnej strane kalifornského kopca. Veď niektoré viazačské materiály prinášajú uľahčenie viazačskej práce a hlavne zatraktívňujú nástrahu…
Ale človek nesmie úplne ohlúpnuť, kvalita áno, snaha vlastniť celú škálu noviniek vôbec. Do Antarktídy po srsť polárnej líšky proste nejdem! Je to tak, alebo sa mýlim, kolegovia?
Záver
Muškárina nikdy nebola a ani sa nestane „kolektívnym“ športom. Na tejto určite jasnej myšlienke či konštatovaní hodlám parazitovať a naviažem na ňu záver môjho monológu. V rybárskom športe je to skutočne ojedinelá individuálna disciplína a to nielen z podstaty jej praktického výkonu. Uvediem podporný dôkaz.
Aj v iných rybárskych spôsoboch existujú všelijaké varianty užívaných nástrah, ale pri muškárení je ich kombinácií, mutácií a permutácií viac, ako pri stávkovaní v športe. A o ich úspešnosti potom rozhodne lovec, alebo ryba? A je vôbec potrebné ísť toľkými kombináciami šanci v ústrety?
To sú moje posledné otázky. Možno práve pre to všetko, čo som uviedol, je muškárenie síce solitérne, ale fantastické!
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
